Samičky krajčírikov dokážu prevliecť niť až cez dvesto očiek.
Krajčírik čiernohrdlý (Orthotomus atrogularis). Zdroj: iStockphoto.com
Čo je na krajčírikoch také zvláštne? Sú to jedinečné vtáky so schopnosťou spájať listy a vytvárať z nich základnú štruktúru svojho hniezda.
Krajčíriky patria do radu malých spevavcov, merajú len desať až štrnásť centimetrov. Majú pestrofarebné perie, zelené a sivé v horných častiach tela a žltobiele alebo sivé v dolných častiach tela. Na hlavičke majú výrazné gaštanové sfarbenie.
Najznámejším z nich je krajčírik dlhochvostý (Orthotomus sutorius). Samec a samica tvoria dlhotrvajúci pár, ktorý po celý rok obýva len jednu lokalitu. Tieto vysoko aktívne stvorenia poletujú medzi stromami a kríkmi, no niekedy zletia na zem, aby hľadali hmyz ako svoju potravu. Veľké populácie krajčírikov obývajú územia Ázie. Ich schopnosť „ušiť“ si vlastné obydlia je pozoruhodná, avšak štúdium ich hniezd môže byť výzvou aj pre tých najschopnejších pozorovateľov vtákov.
Douglas Russell, hlavný kurátor vtáčích zbierok v Prírodopisnom múzeu v Londýne, hovorí: „Architektúra ich hniezd je veľmi rôznorodá. Ešte len začíname odhaľovať zložitosť štruktúr, čo nám pomôže dozvedieť sa niečo viac o evolúcii týchto živočíchov a ich správaní.“
Úlohou všetkých vtáčích hniezd je udržať mláďatá v bezpečí mimo dosahu predátorov. Hniezda krajčírikov trpia vysokou mierou predácie, takže dobrá kamufláž je v ich prípade naozaj kľúčová. Stavajú si hniezda, vnorené medzi listami, asi meter nad úrovňou zeme.
Ako vyrábajú hniezdo?
Samica si starostlivo vyberie široký, silný, ale zároveň pružný list, ktorý po zložení poskytne dobrú štrukturálnu oporu. Krehký alebo tenký list by jej neposlúžil, pretože by sa s najväčšou pravdepodobnosťou zlomil pri zošívaní alebo neskôr pod váhou mláďat.
Samice si vyberajú zvyčajne listy, ktoré sú umiestnené v strede stromu alebo kríka, čím vytvoria dostatočné maskovanie. Stavajú ich radšej na konci vetvy, vo väčšej vzdialenosti od stredu kmeňa, aby sťažili predátorovi prístup do hniezda. Samička si najskôr omotá list okolo seba, aby sa uistila, že má správnu veľkosť. Ak ju nemá, pridá ešte jeden alebo dva listy. Potom použije nohy a pritiahne si list k sebe. Pomocou dlhého štíhleho zobáka, ktorý má tvar ihly, prepichne okraje listu a vytvorí sériu malých otvorov. Otvory sú také malé, že list drží svoj tvar.
Potom začína fascinujúci proces zošívania hniezda. Samci zháňajú rastlinný materiál, ktorý by bol vhodný a dostatočne pevný a mohol slúžiť ako niť na prevliekanie cez otvory. Samička prevlečie cez otvory rastlinné vlákna (bavlnu, ľan) alebo hodvábne vlákna, ktoré produkuje hmyz (pavučiny, zámotky húseníc). Krajčíriky, ktoré žijú v blízkosti ľudí, majú širšiu škálu možností a kradnú napríklad motúziky, vlákna z kobercov alebo vlnu. Hniezdo má vďaka prešívaniu okrúhly tvar a na jeho vrchu ponechá samička otvor, ktorý používa ako vstup. Okraje listov pôsobia ako švy a držia listy pohromade. Stehy sa nerozpletajú vďaka hrubosti nite a elasticite listu. Jedno hniezdo obsahuje stopäťdesiat až dvesto očiek a jeho výroba trvá dva až štyri dni.
Celý proces si môžete pozrieť na videu.
Výzor hniezda
Hniezdo má tvar hlbokého listového pohára, ktorý je zasadený do prostredia tak, aby s ním prirodzene splýval. Je obrátené rovnakým smerom, akým rastú listy rastliny. Ak sú teda listy ovisnuté, tiež smeruje nadol, ak listy akoby vyčnievajú z rastliny, má vodorovnú polohu.
Skutočné hniezdo, do ktorého samica kladie vajíčka, leží v ušitom pohári. Samec zbiera a napĺňa listový pohár jemnou trávou a boky vykladá iným mäkkým materiálom, napríklad zvieracími chlpmi alebo páperím iných druhov vtákov. Vyberá ich preto, lebo majú dobré izolačné vlastnosti.
Hniezdo v sebe skrýva dokonca aj strechu, ktorú tvorí jeden alebo viacero kúskov stiahnutých listov smerom nadol. Poskytujú úkryt pred monzúnovými dažďami a zároveň tieň pred slnkom. Ak je hniezdo natrhnuté alebo inak poškodené, samička sa snaží chybu opraviť. Pridá ďalšie štichy, prípadne doplní listy. Keď už však nie je hniezdo možné opraviť, recykluje materiál starého, čím ušetrí energiu a postaví z neho nové.
Krajčírik dlhochvostý (Orthotomus sutorius) kŕmi mláďa v hniezde. Zdroj: iStockphoto.com
Nechcený hostiteľ
Hniezda krajčírikov trpia predátorskými praktikami iného druhu vtákov – kukučiek. Ako parazity, ktoré majú za úlohu eliminovať hostiteľské potomstvo, majú vyliahnuté mláďatá kukučiek väčšiu hmotnosť a väčší rozmer tela. V prvých dňoch po vyliahnutí je farba mláďat oboch druhov rovnaká. Krajčíriky sa vyvíjajú rýchlejšie a postupne sa im predierajú cez kožu prvé tmavé pierka. Kukučky riešia neprítomnosť pierok tým, že ich koža postupne tmavne, a preto pôsobia pred rodičmi podobne. Väčšina kukučiek naberie rýchlo váhu a začne potom vytláčať z hniezda malé krajčíriky. Týmto spôsobom znižujú počet hladných krkov a zabezpečujú si lepšie vyhliadky pri kŕmení.
Prvé dni sú kukučky len tichými pozorovateľmi, ktorí napodobňujú správanie hostiteľského druhu – kývanie hlavou, otváranie zobáka a vydávanie žobronivého zvuku. Neskôr je ich žobronivé čvirikanie také prenikavé, že dokážu napodobniť zvukový výstup väčšieho počtu mláďat. Rodičia si z toho dôvodu myslia, že majú v hniezde viac mláďat, a nosia preto aj viac potravy. Keďže kukučky dospievajú neskôr, venujú im rodičia väčšiu pozornosť a starajú sa o ne dlhšie. Keď kukučky opúšťajú hniezdo, sú až tri a polkrát väčšie v porovnaní s krajčírikmi.
Zdroj: NHM, Wikipedia, Nationalparks, DOI: 10.1186/s40657-019-0143-z
Zdroj video: Youtube S.M. Iqbal
