V minulosti sa drevo tisu používalo na výrobu dlhých lukov, dnes sa protirakovinové látky z jeho listov aplikujú v modernej medicíne.
Tis obyčajný. Zdroj: iStockphoto.com
Tis obyčajný (Taxus baccata L.) je vzácna pôvodná ihličnatá drevina lesov Európy. Vďaka výnimočným mechanickým vlastnostiam svojho dreva sa v stredovekých vojnách stal doslova strategickou surovinou. V dôsledku jeho výnimočnosti a rozsiahleho využívania sa však dnes zachovala iba nepatrná časť jeho pôvodnej prirodzenej populácie.
Zámernou ľudskou činnosťou spojenou s devastáciou pôvodných stanovíšť tisa obyčajného sa jeho výskyt v prírode znížil natoľko, že bolo nutné zapísať ho do zoznamu chránených drevín. Dnes sa s týmto rastlinným druhom stretneme skôr v parkoch a na cintorínoch. V posledných desaťročiach sa stal (najmä v Spojených štátoch amerických) predmetom záujmu farmaceutických firiem. Tis tichomorský (krátkolistý) (Taxus brevifolia HUNN) sa dnes pestuje plantážnou formou v miliónových množstvách.
Ozdoba cesty mŕtvych do podsvetia
Popri praktickom a racionálnom využití sa tis od staroveku objavuje vo všetkých náboženstvách a kultúrach ako strom smrti alebo života. V starom Grécku boli s tisom spojené veľmi mocné bohyne Erinye (v rímskej mytológii Fúrie), služobníčky boha podsvetia Háda a jeho manželky Persefony. Sú zodpovedné za inštitút krvnej pomsty, spočívajúci v tom, že príbuzný (príslušník rodu/klanu) zabitého má právo aj povinnosť pomstiť sa vrahovi a jeho príbuzným (príslušníkom jeho rodu/klanu) vlastnou rukou. Bohyne sa zobrazovali s horiacou fakľou z tisového dreva a hadmi vo vlasoch.
Príkladom ich pôsobenia je legenda o Orestovi – jedinom synovi mykénskeho kráľa Agamemnóna a Klytaimnéstry ktorý zabil svoju matku a jej milenca Aigistha. Erinye sa ihneď dali do pohybu a na každom kroku ho urputne prenasledovali, pričom privádzali jeho myseľ do šialenstva a nedožičili mu ani chvíľku pokoja. Erinye sú od čias archaického staroveku zosobnením ľudského svedomia. Inou bohyňou, s ktorou sa tento strom spájal, bola Hekaté, podsvetné božstvo prízrakov a kúziel, učiteľka a ochrankyňa čarodejníc. Tiež ju zobrazovali s fakľou v ruke obtočenou hadmi, obyčajne v trojhlavej a trojtelovej podobe. Zároveň bola však ochrankyňou tehotných žien a pomáhala pri pôrodoch detí. V niektorých mýtoch je zachytená v troch podobách – ráno ako panna, napoludnie ako žena a večerom sa mení na starenu, ktorej život pomaly vyhasína.
V antike bol tis stromom smútku a ozdoboval cestu mŕtvych do podsvetia. Najviac tisov je vysadených práve na cintorínoch a ďalších pietnych miestach. V niektorých krajinách sa traduje, že tis vysiela svoje korene ku každému pochovanému. Okrem iného má drevina tú vlastnosť, že keď jej hlavný kmeň spráchnivie, vyráža bočné vetvy, z ktorých sa jedna vždy zakorení a mení sa na hlavný kmeň. Pripomína to kolobeh života. Na jednej strane sa v tomto procese zračí nevyhnutnosť smrti – spráchnivenie hlavného kmeňa –, na druhej znovuzrodenie. Tým, že sa nové výhonky zo spráchniveného kmeňa tisa ohýbajú k zemi a samostatne sa zakoreňujú, je tento strom tiež považovaný za symbol prísľubu večného života .
Jedovatá rastlina
Jedovaté účinky tisa boli už v minulosti veľmi dobre známe. Popri tom, že sa jed získaný z jeho ihličia, prípadne z iných častí stromu, využíval na napúšťanie šípov, často sa zneužíval aj pri vraždách a rituálnych samovraždách.
Významný rímsky vojvodca a politik Gaius Julius Caesar (*100 pred n. l. – †44 pred n. l.) zachytáva vo svojom najvýznamnejšom literárnom diele Commentariorum belli Galici libri VII (Zápisky z vojny v Gálii) udalosti z rokov 59 až 52 pred n. l. Zaznamenal v ňom okrem iného aj samovraždu náčelníka germánskeho kmeňa Eburónov po prehratom povstaní proti Rimanom práve šťavou z tisu. Lesné ekosystémy s dostatočným výskytom predmetného druhu rástli v tom čase v belgickej Gálii na obidvoch brehoch stredného toku Maasy až k Rýnu.
Za vlády cisára Gaiusa Juliusa Augusta (*63 pred n. l. – †14 n. l.) aj odbojní Kantaberci spáchali hromadnú samovraždu jedom z tisu. Žili okolo roku 21 pred n. l. na pobreží severného Španielska a zabili sa, pretože sa nechceli podrobiť Rimanom.
Jed získaný z ihličia tisu, prípadne z iných častí stromu, sa využíval na napúšťanie šípov a často sa zneužíval aj pri vraždách a rituálnych samovraždách. Zdroj: iStockphoto.com
Jedovaté účinky tisa neupadli do zabudnutia ani v stredoveku – vtedy sa tiež vyskytli otravy touto jedovatou rastlinou. William Shakespeare (*1564 – †1616) opisuje v divadelnej hre o Macbethovi práve prípravu jedu z tisu. Vo vedeckom časopise Lancet opísal smrteľnú otravu jedom z tisu prvýkrát v roku 1836 britský lekár Samuel Hurt (*1785 – †1860). Išlo o trojročné dieťa, ktoré zjedlo jeho plody. Tis je nebezpečný aj pre zvieratá, jedovaté sú totiž všetky jeho časti s výnimkou červeného mieška, ktorým je obalené semeno.
Známy je aj prípad Napoleonovej armády, ktorá prišla o veľký počet koní, pretože pojedli ihličie z tisu. Pomalým zvyšovaním dávok si zvieratá na požieranie tisu zvykajú, čím im potom aj väčšie dávky menej škodia. Platí to najmä o kravách. Králiky a kozy sú voči jedu z tisu celkom imúnne. Jelenia a srnčia zver zasa tis vyhľadáva, pretože jej pomáha v boji s parazitmi.
Z pohľadu botanika
Tis obyčajný je dlhoveký, pomaly rastúci, dvojdomý, vždyzelený strom či ker bez živicových kanálikov. Často je viackmenný, rozložito rozkonárený so širokou kužeľovitou až guľatou korunou. Dorastá do výšky 20 metrov. Borka je tenká, hnedočervená, odlupuje sa v rôzne veľkých šupinách. Kvety sú jednotlivé a vyrastajú v pazuchách ihlíc. Samčie šištice bývajú žlté a guľovité, samičie drobné a zelené, podobné listovým púčikom. Kvitnú v marci až apríli. Plodom je dužinatý nepravý miešok – epimatium. Koncom leta býva krvavo červený a obsahuje jedno semienko. Celá rastlina okrem červeného mieška je prudko jedovatá.
Pôvodom rastlinný druh pochádza z podhorských oblastí Európy v dosahu oceánskej klímy. V súčasnom období reprezentujú jeho areál roztratené miesta výskytu jedincov rôzneho počtu a veku. Analýza jeho plošnej štruktúry potvrdila, že prevažná časť európskeho výskytu tisa je viazaná na vápencové podložia s priemerne až lepšie zásobenými pôdami a severne exponované svahy stredne vysokých pohorí so subatlantickým charakterom klímy. Tis obyčajný je považovaný za drevinu s veľmi úzkou ekologickou a sociologickou väzbou na dreviny pôvodných lesných ekosystémov, predovšetkým na buk a javor. V dôsledku masívneho výrubu tisa obyčajného pre jeho kvalitné hnedočervené jadrové drevo je v súčasnosti jeho výskyt skôr vzácny. Na Slovensku je úplne chránenou drevinou, význam má najmä v okrasnom sadovníctve.
Reprodukcia a pestovanie
Tis môžeme množiť koncom leta, ideálne v júli až auguste, prostredníctvom 0,1 m odrezku odobratého zo zdravej rastliny. Odrezky sa však môžu odoberať až do neskorej jesene. Vyberáme dobre vyzreté výhonky z vrcholových konárov. Na báze odrezka sa nechá malá pätka starého dreva a nad ňou v dĺžke 20 mm opatrne odstránime ihličie. Reznú plochu namočíme do stimulátora zakorenenia a opatrne vložíme do vlhkého rašelinovo-pieskového substrátu.
Počas zakoreňovania výhonky umiestnime na tienisté miesto a zabezpečíme im dostatočnú pôdnu aj vzdušnú vlhkosť. Ideálne je, ak ich umiestnime do pareniska alebo fóliovníka. Mladé rastlinky sa zakoreňujú veľmi dlho, môže to trvať až 24 týždňov. Po zakorenení mladé rastlinky otužujte vetraním. Tis je najtieňomilnejším ihličnanom, takže sa môže pestovať aj na tienistom a polotienistom mieste, znesie však aj plné osvetlenie. Nie je náročný ani na kvalitu a úrodnosť pôdy, vyhovujú mu však vlhkejšie a na minerálne látky bohatšie vápenaté stanovištia. Prvý rok po výsadbe je potrebný prevzdušnený a vlhký substrát, aby sa mal možnosť kvalitne zakoreniť.
Mladé rastliny bývajú citlivé na nízke teploty, preto ich prvé roky po výsadbe chráňte v zimnom období nástielkou z lístia alebo čečiny. Tis veľmi dobre znáša rez, preto sa hodí do živých plotov, ktorých rast sa často upravuje.
Účinné látky
Jedovatými zložkami tisu sú diterpenoidy: taxín, izotaxín B, taxikatín, taxogenín a milosín. Ich obsah sa pohybuje v rozmedzí 1 až 2 percent. Koncentrácia týchto prírodných látok sa mení podľa ročných období. Variabilita ich obsahu závisí aj od druhu a kultivaru tisa.
Zmes týchto alkaloidov spôsobuje podráždenie tráviacich orgánov, sťahy maternice, zástavu dýchania a činnosti srdca. Mechanizmus ich účinku je daný blokáciou iónových kanálov pre sodík a vápnik kardiomyocytu (akčného potenciálu srdca) a inhibíciou pumpy sodíka a draslíka.
V 90. rokoch minulého storočia sa izoloval komponent taxol (paklitaxel). Ide o látku brániacu bunkovému deleniu, ktorá sa získava hlavne z kôry tisa tichomorského. Prírodná látka je v súčasnosti povolená na liečenie metastáz rakoviny prsníka a vaječníkov, ako aj niektorých karcinómov priedušiek. Pre závažné vedľajšie účinky sa však liek nasadzuje až potom, keď zlyhajú iné spôsoby liečby.
Chemický vzorec taxolu (paklitaxelu). Zdroj: Wikipedia
Kôra tohto druhu tisa bola dlhé roky jediným východiskovým materiálom, z ktorého sa získaval taxol. Na získanie 1 kg liečebne aktívnej látky bolo treba vyrúbať až tisíc stromov, to znamená priemerne tri stromy na ošetrenie jedného pacienta. Devastácia prirodzených biotopov spôsobila, že sa aj v Severnej Amerike denzita jedincov týchto drevín rapídne znížila. Tis tichomorský sa však vďaka značným finančným investíciám do výskumu a vývoja technológií produkcie dnes pestuje plantážnou formou v miliónových množstvách.
Fytoterapia a ďalšie využitie
Vzhľadom na to, že toxické účinky tisa boli už dávno známe, je namieste otázka, či sa tis využíval aj na liečbu. Už taliansky renesančný lekár a botanik Pietro Matthioli (*1501 – †1577) vo svojom Herbári o tise napísal: „Keď pálime a vykurujeme týmto drevom, tak pri tom hynú myši, inak v lekárstve nemá žiadny úžitok.“
Lieky sa začali používať v medicíne až okolo roku 1960. Napriek tomu je však známe, že sa tis aplikoval od najstarších dôb ako prostriedok proti črevným parazitom, po uhryznutí besným zvieraťom, hadom a ako abortívum (teda slúžil i na vyvolanie potratu). V liečiteľskej praxi tis využívala aj ajurvéda, tibetská medicína a homeopatia. Liečila sa ním reuma a srdcové ochorenia.
V minulosti si tis cenili pre jeho pružné, kvalitné, tvrdé a trvanlivé drevo. Slúžilo predovšetkým na výrobu lukov a okrasného nábytku s intarziami (vykladanými ozdobami v dreve).
Použitá literatúra
Duke, J.A., Bogenschutz-Godwin, M.J., duCellier, J., Duke, P.A. 2002: Handbook of medicinal Herbs. 2nd eds., CRC Press: Boca Raton, FL, USA, 870 pp.
Hurt, S. 1836: Poisonous Effects of the Berries or the Seeds of the Yew. In: Lancet, pp. 394-395.
Kresánek, J., Krejča, J. 1982: Atlas liečivých rastlín a lesných plodov. 2. vyd., Vydavateľstvo Osveta, n.p.: Martin, 767 s.
Ottov sprievodca prírodou – liečivé rastliny (preklad: Jindrova, J., Malovcová, M.). 2010: Ottovo nakladateľstvo: Praha, 485 s.
Saniga, M., Pittner, J., Kucbel, S., Jaloviar, P., Sedmáková, D., Vencurik, J. 2017: Štruktúra, rastové a regeneračné procesy tisa obyčajného vo vybraných prírodných rezerváciách a hospodárskom lese orografického celku starohorské vrchy. Prípadová štúdia: Technická univerzita vo Zvolene, Lesnícka fakulta, Katedra pestovania lesa, 58 s.
Štalmach, V. 2011: Tis (Taxus L.) strom smrti alebo života? In: Liečivé rastliny, Herba, 5/2011.
Voliotis, D. 1986: Historical and Enviromental Significance of the Yew (Taxus baccata L.). In: Israel Journal of Botany, 35, p. 47–52.
Whealer, N.C., Hehnen, M.T. 1993: Taxol-study in Technology Commersialization. In: Journal of Forestry, 10, p. 15–18.
(af)
