Puškvorec je v súčasnosti bežnou rastlinou bahnitých brehov európskych riek, rybníkov a mokradí. Nebolo to tak však vždy. Jeho domovom je juhovýchodná Ázia a príbeh jeho zakorenenia v Európe je vskutku zaujímavý.
Pôvodným domovom tejto rastliny sú ázijské močiare a bažinaté oblasti trópov a subtrópov v prednej Indii, na Srí Lanke a v Číne. Vyskytuje sa aj v Himalájach, darí sa mu až do nadmorskej výšky 1 800 metrov nad morom.
Lakmusový papierik čistoty vody
História zavlečenia puškvorca do Európy má zaujímavý kontext. Prvý raz sa jeho populácie rozšírili z Ázie vďaka nájazdom Tatárov (Mongolov) do Európy v prvej polovici 13. storočia. Džingischánovi bojovníci totiž nosili vo svojich sedlových kapsách okrem sušeného mäsa aj kúsky čerstvých podzemkov puškvorca. Keď sa zastavili a utáborili, korene hádzali do vody a čakali. Ak sa puškvorec zakorenil, považovali vodu v rieke či jazere za pitnú.
Takto puškvorec vytvoril postupne rozsiahle porasty hlavne v Pobaltí, ale aj inde v Európe. Herbáre z prvej polovice 16. storočia ho označujú za cudzokrajnú rastlinu. Ďalšie rozširovanie rastliny nastalo, keď rakúsky vyslanec na dvore tureckého sultána Angerius Busbequtus poslal v roku 1574 túto bylinu do Viedne. Odtiaľ sa výmenou medzi botanickými záhradami prostredníctvom mníchov rozšírila a splanela.
História a etymológia
Prvé písomné záznamy o puškvorci sa nachádzajú už v Biblii. Boh poručil Mojžišovi, aby z neho vyrobil svätý olej na pomazanie príbytku, archy svedectva a iných náboženských relikvií. Puškvorec ako posvätná bylina tiež rástol v nádherných záhradách kráľa Šalamúna. Aulus Cornelius Celsus (25 pred n. l. – 50 n. l.), spisovateľ, autor encyklopédie o poľnohospodárstve, vojnovom umení, rétorike, filozofii, zákonoch a medicíne, uvádza, že rastlinu poznali na indických trhoch už pred dvoma tisícročiami.
V stredoveku sa napríklad používal na čistenie dlážok hradov, kostolov a kláštorov. Do Nového sveta sa dostal vďaka kanadským usadlíkom, ktorí tvrdo pracovali pri Hudsonovom zálive. Používali ho na povzbudenie pri únave. V Spojených štátoch amerických sa táto bylina už v roku 1916 dostala do liekopisu.
Pod menom acorus ju poznali starí Gréci a Rimania. Jedna z verzií odvodenia tohto názvu znamená nasýtenie a súvisí s tým, že sa puškvorec používal pri zlom trávení. Calamus súvisí s gréckym kalamos vo význame rákosie, pričom odkazuje na výskyt a tvar byliny.
Do ťaháku z biológie (morfologická charakteristika)
Táto trváca močiarna rastlina s rovným rozkonáreným plazivým podzemkom, ktorý dosahuje dĺžku 0,2 až 0,5 metra a hrúbku asi 30 milimetrov, sa vyskytuje aj v oblasti Medzibodrožia vo Východoslovenskej nížine. Obľubuje trvalo zaplavené oblasti alebo stanovištia, ktoré majú hladinu spodnej vody tesne pod povrchom aj v suchom období.
Podzemok je na vrchnej strane tmavozelený, na spodnej strane je svetlejší s bohatými bielymi korienkami. Na priereze je elipsovitý, biely, hubovitý a mäsitý. Staršie podzemky majú na uzloch článkov trojhranné alebo kosákovité výrastky (jazvy po listoch), ktoré sú dôležitým rozlišovacím znakom.
Z podzemku vyrastá až vyše 1,20 m vysoká, nepravidelne štvorhranná, listu podobná stonka, zakončená dlhým, žltozeleným, neskôr hnedým, neplodným šúľkom kvetov. Listy vyrastajú z podzemku v dvoch radoch, sú priame, čiarkovité a mečovité, dlhé viac ako 1 meter.
India a veľkoplošné pestovanie puškvorca
Puškvorec obyčajný (Acorus calamus L.) môžeme pestovať takmer na všetkých druhoch pôd s dostatočnou vlhkosťou. Často je potrebné pôdu pravidelne zavlažovať. Pre plodinu je vhodné tropické až subtropické podnebie. Podzemky narežeme na kúsky s púčikom a vysádzame do jemnej pôdy zmiešanej s pieskom vo vzdialenosti 30 centimetrov. Listová časť zostáva nad pôdou tak, aby bolo púčik vidno zvonku. Môžeme aplikovať hnojivo NPK s pomerom živín 45 : 12,5 : 12,5 kg na hektár. Rastliny kvitnú v júni až júli.
Z rastliny zbierame podzemok dvoj- až trojročných jedincov skoro na jar alebo neskoro na jeseň. Po vykopaní ho treba dôkladne očistiť, zbaviť drobných korienkov a opatrne sušiť pri teplote do 35 °C. Skladovať ho treba v dobre uzavretých nádobách. Čerstvý koreň má korenistú, horkú chuť, je veľmi aromatický a krehký. Priemerný výnos je 400 kg suchej drogy na hektár. V Indii sa pestuje pre domáci, ale aj medzinárodný trh. Do Ameriky sa predáva prášok, ktorého cena sa pohybuje do 40,00 dolárov za kilogram.
Zaujímavý komplex prírodných obsahových látok
Z koreňa je možné izolovať silicu (2 až 6 percent), ktorú nazývame podľa hlavnej obsahovej látky azarónová. Zloženie je však rôzne a mení sa podľa počtu chromozómov (polyploidie) rastliny. Okrem azarónu sú tu obsiahnuté gáfor, borneol, geraniol, seskviterpény, glykozidické horčiny – akorín a akoretín, triesloviny, cholín, vitamín C, alkaloid kalamín, veľa škrobu, sliz, fytoncídy a iné. Viaceré obsahové látky vykazujú psychoaktívne účinky, podobné ako pri použití narkotika LSD (diethylamid kyseliny lysergovej).
Prchavá silica má svetložltú až svetlohnedú farbu. Je silno aromatická po korení s tónom sladkej chuti. Táto charakteristická aróma je odvodená od chemickej zlúčeniny [Z, Z]-4,7- dekadienalu, ktorý je prítomný v oleji asi v 100 000 násobku jeho prahovej hodnoty zápachu. Bolo dokázané, že má relaxačný účinok na tkanivo hladkého svalstva.
Spektrum aktívnych účinkov a použitie v liečebnej praxi
Prípravky zo suchých podzemkov pomáhajú pri poruchách trávenia, na podporu tvorby žalúdočnej šťavy, pri zápaloch tráviacich ústrojov, kŕčových bolestiach či črevných kolikách, proti nadúvaniu i pri malátnosti čriev, ale aj pri infekčných hnačkách, a to vrátane krvavých. Ďalej sa droga odporúča pri poruchách látkovej premeny a znížení hladiny krvného cukru.
Puškvorec posilňuje organizmus pacientov po ťažkých chorobách ožarovaním alebo chemoterapii. Zlepšuje telesnú kondíciu aj starších pacientov. Pozitívne zasahuje do krvotvorby, a tak pomáha utlmovať leukemické ochorenia. Schopnosť puškvorca očisťovať organizmus pomáha pri liečbe všetkých druhoch rakoviny. Je vhodný aj na vonkajšie použitie, napríklad pri zápale hrdla a pri angíne sa odporúča kloktať. Ťažko sa hojace rany a iné kožné defekty sa zase odporúčajú omývať. Pri osviežujúcich kúpeľoch regeneruje, prekrvuje a vytvára príjemný pocit.
Osožný môže byť aj pre fajčiarov, ktorí sa chcú odnaučiť od tohto nezdravého zlozvyku. Žuvanie podzemku zaháňa chuť na cigaretu. Podobne ho môžeme kandizovať do cukru a použiť ako žuvačku. Obsah fytoncídov chráni rastlinu pred mikróbmi a hmyzom, čiže ho môžeme využiť ako repelent na odpudenie nebezpečných organizmov.
Droga sa vnútorne podáva buď vo forme záparu, alebo prášku s dávkou 0,5 až 1,5 g dva- až trikrát denne. V podobe tinktúry sa môže použiť na podporu trávenia a zvýšenie chuti do jedla v dávkach 15 až 35 kvapiek pred jedlom. Je však potrebné ho užívať v odporúčaných dávkach, jednorazovo a nie dlhšie ako 6 týždňov.
Doc. RNDr. Ivan Šalamon, CSc. (Katedra ekológie Fakulty humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity v Prešove)
Fotografie: archív autora