Hoci je kontakt s jej listami pre pokožku nepríjemne pálivý, žihľavu ľudia vyhľadávajú už od staroveku. Obsahuje mimoriadne cenné výživné látky a považovať ju za obyčajnú burinu by bolo krátkozraké. Viac o liečivých schopnostiach pŕhľavy dvojdomej sa dozviete z príspevku ekológa a biológa Ivana Šalamona z Prešovskej univerzity z Prešova.
Pŕhľavu dvojdomú, po latinsky Urtica dioica L. (vedecký názov rodu urtica je z latinského urens = pálivá, druhový názov dioica = grécky dvojdomá), obľubovali v ľudovom liečiteľstve aj v kuchyni už od staroveku. Rimania si jej zväzkami zvykli šľahať reumatické kĺby. Na gazdovských dvoroch sa dávala dobytku do jedla, lebo sa verilo, že dokáže odohnať zlých duchov. Podobne sa zakopávala na rohoch rolí, aby sa úroda chránila pred vtáctvom a škodlivým hmyzom.
V 18. storočí sa lykové vlákna žihľavy používali na výrobu priadze, tkanín a následne odevov. Bunky lyka pŕhľavy s dĺžkou od 50 do 70 milimetrov totiž patria medzi najdlhšie. Tkanina z nej bola dokonca odolnejšia ako tá z konope, jemnejšia ako z bavlny a hriala viac než vlna.
Mnohostranný liečivý prostriedok
Táto neraz „opovrhovaná“ bylina v sebe skrýva nesmiernu liečivú a dietetickú hodnotu. Jej listy obsahujú veľa chlorofylu a množstvo rozličných minerálnych solí (najmä vápnika, fosforu, magnézia, železa), ďalej vitamíny B2, K, C, karotén, organické kyseliny, silicu a triesloviny. V pálivých chĺpkoch sa nachádza neprchavý živicový sekrét s kyselinou mravčou aj kremičitou, a tiež acetylcholín, serotonín a histamín s alergickou látkou, ktorá v množstvách niekoľko milióntin gramu vyvoláva kožné pľuzgieriky. Predmetná prírodná substancia sa varom rozkladá a ničí.
Rastlina pŕhľavy fytoterapeuticky pôsobí tonizujúco, podporuje látkovú premenu a fyziologické funkcie organizmu, osoží pri rekonvalescencii, stavoch nedostatku vitamínov a minerálov, pôsobí močopudne a liečivo pri reumatických chorobách, hnačkových ochoreniach, cukrovke, podporuje činnosť žliaz s vnútornou aj vonkajšou sekréciou, tráviacich orgánov a tvorbu krvi. Ide teda o veľmi mnohostranný liečivý, podporný a najmä preventívno-liečivý prostriedok. Významný je pri stavoch, ktoré kladú mimoriadne nároky na fyziologické funkcie organizmu (nadmerné fyzické alebo psychické zaťaženie, tehotenstvo, rekonvalescencia, vývoj organizmu v detstve a puberte, staroba). Zvonku sa aplikuje proti vypadávaniu vlasov a reumatickým bolestiam.
Ilustračné foto: Pixabay (HOerwin56)
Upravuje sa ako špenát
Pŕhľava sa v kuchyni tradične upravuje ako špenát, prípadne v zmesi so špenátom na prívarky, polievky či šaláty. Na kuchynské použitie zbierame mladé výhonky a listy, ktoré môžeme pred použitím obariť vriacou vodou, aby sa zneškodnili alergénne látky spôsobujúce pŕhlenie. Toto nie je potrebné, ak žihľavu upravujeme tepelne. Samotnú alebo v zmesi s rozličnou listovou zeleninou ju používame na prípravu polievok, omeliet, fašírok a šalátov. Čerstvé alebo sušené listy môžeme využiť ako korenie a vhodnú čajovinu. Liečivé účinky má žihľavová šťava, ktorú riedime vodou alebo pridávame do omáčok, polievok a ďalších jedál.
Energetická hodnota čerstvých rastlín je 261 kJ, obsahujú 4,7 percenta bielkovín, 10,9 percenta cukrov a 3,8 percenta minerálnych látok. V 100 gramoch obsahuje 530 miligramov vápnika, 67 miligramov horčíka, 150 miligramov fosforu, 23,1 miligramov železa a 106 miligramov vitamínu C.
Recept na vlasový kúpeľ
Pre vlasovú kozmetiku majú zaujímavé využitie pŕhľavové listy a vňať. Recept na vlasový kúpeľ je jednoduchý: 100 gramov jemne nakrájanej rastliny zalejeme 0,5 litra vody a po vychladnutí pridáme trocha 4-percentného octu. Týmto prípravkom, ohriatym na kúpeľnú teplotu, sa vlasy premývajú každý večer po 10 dní. Vlasy sú potom viditeľné zdravšie, pružné a krásne sa lesknú.
Žihľava je trváca bylina s 0,3 až 0,8 metra vysokou štvorhrannou priamou, pŕhlivo štetinatou, niekedy rozkonárenou listnatou stonkou s protistojnými, stopkatými kopijovitými, dlho končistými, hrubo zúbkatými a na líci pŕhlivo chlpatými listami. Rastliny majú veľmi zložitý spôsob opeľovania, zriedka vytvárajú plody – nažky. Rozmnožujú sa najčastejšie vegetatívne, podzemnými výbežkami. Kvety sú neúhľadné, bez medoviny a vône, preto nelákajú hmyz a prenášanie peľu z prášnikových rastlín na piestikové závisí iba od vetra.
Zber prebieha od marca do novembra
Rastlina má malú potrebu na pôdnu vlhkosť, ale vysoké nároky na obsah dusíka. Veľmi často ju nachádzame v priekopách pri cestách, za plotmi záhrad, na rumoviskách a pri sídliskách. Rastie najmä v nižších polohách.
Najčastejšie využívanými časťami byliny sú výhonky, listy a vňať bez spodných zdrevnatených častí stonky, ktoré začíname zbierať od marca až do novembra. Materiál sa konzervuje rýchlym sušením (umelým teplom do 60 stupňov Celzia), mal by si však zachovať pôvodnú tmavozelenú farbu, nemá pach, chutí horkasto a trpko. Drogy (Flos urticea) majú pomer zosušenia asi 5:1.
Autor: doc. RNDr. Ivan Šalamon, CSc. (Katedra ekológie Fakulty humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity v Prešove)
Redigovala a uverejnila: Zuzana Hrubá, NCP VaT pri CVTI SR