Čo priniesla Darwinova teória o vzniku druhov prírodným výberom? Všetci sme len omylom prírody. Alebo nie? Od „vedeckého“ kreacionizmu k lietajúcemu špagetovému monštru, Stvoriteľ alebo evolúcia? Poučenie z krízového vývoja. V stredu 29. novembra 2017 sa v Aule Univerzity Komenského v Bratislave aj na tieto zaujímavé témy uskutočnila ďalšia z cyklu celouniverzitných profesorských prednášok. O tom, prečo nie je dobré stotožňovať evolúciu s Darwinom, porozprával prof. RNDr. Vladimír Kováč, PhD., z Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave.
V úvode vysvetlil, že nehovorí o spájaní, ale dôležité je slovko „stotožňovať“ a že to nie je dobré. Má na to aj viacero dôvodov: Charles Darwin si také zaobchádzanie nezaslúži, lebo to nezodpovedá súčasnému stavu poznania, odvádza to večnú debatu o našom pôvode a bytí, môže to spôsobiť, že evolúcia je výmysel.
Faktom je, že Darwin priniesol prevratné myšlienky, teóriu, ktorá znamenala obrovský posun. „Uvedomil si, že zmeny sú postupné a nie náhle. Tiež to, že evolúcia má veľa času a aj to, že drobné zmeny môžu urobiť diferencie. Všetky druhy vrátane človeka sa rozmnožujú neuveriteľne vysokou mierou, ale v skutočnosti to tak nie je.“
Ďalej prof. RNDr. Vladimír Kováč, PhD. priblížil, že jedince a ich potomkovia podliehajú premenlivosti. „Potomkov je viac ako rodičov, pričom medzi sebou súperia o prežitie, väčšina zahynie skôr, ako dospeje, napr. vošky, muchy. Otázka znie, čo rozhoduje o tom, kto sa dožiješ dospelosti. Tí, ktorí sa jej dožijú, sú potomkovia, ktorí sú fittest“, teda potomkovia dedia gény fittest.“
Ako zdôraznil, po Darwinovi prišli ďalšie veľmi podstatné názory, a síce Mendelove, ktorý do biológie priniesol matematiku; nástroj, vďaka ktorému sa dali robiť analýzy a modelovať vývoj populácie. „To bol obrovský posun v biológii. Začala sa rozvíjať aj miera redukcionizmu, resp. redukcia riešení, teda evolúcia je séria úspešných omylov.“
V roku 1953 sa podľa prednášajúceho uskutočnil ďalší obrovský objav, bol to rok objavu DNA. V evolučnej teórii sa udomácnil prúd, ktorého predstaviteľom bol Richard Dawkins. Publikoval knihu Rieka z raja. Jej hlavný záver: Gény sú tok informácií. Autor prišiel s konceptom sebeckého génu: Sme stroje na prežitie – robotické prostriedky slepo naprogramované na zachovanie sebeckých molekúl.
Darwin ale bol otvorený aj myšlienke evolúcie prostredníctvom dedičnosti, pripomenul profesor. Ďalší vedec Conrad Hal Waddington zaviedol do terminológie evolúcie aj genetiku, ktorá by mala byť braná do úvahy. Ešte predtým ale v 30. rokoch bola dôležitá elegancia, bola to teda éra veľkého rozvoja genetiky. Biológovia boli naladení na jednoduchosť a samotnú eleganciu.
„Conrad Hal Waddington sa vyjadril, že to prináša izolované pohľady na evolúciu. Epigenetika vývinu sú procesy, ktoré pretavujú genotyp na fenotyp.“ Vzniká následne nová vedná disciplína EVO-DEVO. Evolúcia má až štyri rozmery, napr. aj behavioristický. Evolučná vývinová biológia využíva argument neúplnosti.
Tím evolučnej biológie a ekomorfológie húb na čele s prof. RNDr. Vladimírom Kováčom, PhD. vyprodukovali teóriu, ktorá spája vývinovú biológiu a inváznu ekológiu. Ide o teóriu alternatívnych ontogenéz a invázneho potenciálu. Prišli na to, že úspech inváznej populácie závisí od miery fenotypovej plasticity. Čím je rozsah fenotypovej plasticity duhu širší, tým vyšší je jeho invázny potenciál.
Genóm obsahuje obrovské množstvo informácie, gén musí byť exprimovaný. „Zapínanie a vypínanie génov môže byť riadené prostredím. Epigenetické mechanizmy poskytujú organizmom schopnosť rýchlej odozvy na podnety prostredia. Epigenetické variácie sú dedičné, čo bolo evolučné poznanie, na rozdiel od mutácií sa môžu vrátiť naspäť, môžu byť reverzibilné. To je úžasný nástroj fexibility živých organizmov.“
Ďalej profesor zdôraznil, že najsúcejšie „fittest“ jedince vznikajú na základe zmien expresií génov, z čoho si môžeme odvodiť, že takto to môže fungovať aj v rámci evolúcie. Vývinová fexibilita pomohla napr. aj rybám, ktoré dokážu žiť aj na súši, aj vo vode.
Na záver prednášajúci vyhlásil, že bez obáv o osud evolučnej teórie možno povedať, že Darwinova teória objasňuje iba časť evolučných procesov. „Neposúvajme jeho veľké myšlienky do polôh, s ktorými by zrejme ani on sám nesúhlasil. Majme Darwina vo veľkej úcte, ale nestotožňujme teóriu evolúcie s darwinizmom, ani priamo s jeho osbou.“ Nejde tak o popretie Darwina, ale rozšírenie jeho myšlienok, zdôraznil profesor v závere svojej prednášky.
UK v Bratislave
Z prednášky spracovala: Slávka Cigáňová (Habrmanová), NCP VaT pri CVTI SR
Ilustračné foto: Pixabay.com
Uverejnila: VČ