Pôsobil vo Viedni, v Honolulu a v Berlíne. Po 17 rokoch sa vďaka Podpornej schéme na návrat odborníkov zo zahraničia vrátil na Slovensko. Neľutuje. Hovorí o kultúrnom šoku a s nadhľadom porovnáva vedu na západe a u nás.
„Pomery v slovenskej vede a vzdelávaní sú napríklad oproti Nemecku veľmi komplikované,“ konštatuje biológ doc. RNDr. Martin Kolísek, Dr. rer. nat. a dodáva, že hoci má Slovensko rád a je presvedčený, že tu robíme vedu na kvalitatívne slušnej úrovni, nie je si istý, či by priamo niekoho nahováral, aby sa sem vracal. Sám sa vrátil z osobných dôvodov a svoj návrat neľutuje, no vďaka dlhoročnému pôsobeniu v zahraničí nevie zatvárať oči pred vážnymi „brzdami rozvoja našej vedy“. Niektoré problémy sú podľa neho univerzálne, niektoré sú špecifické pre Slovensko. „Mali by sme ich však naozaj začať riešiť, inak sa ďalej nepohneme,“ hovorí.
Prácou si plní sen
Martin Kolísek chcel robiť vedu „odjakživa“. „Mal som v našej dedine dve staršie kamarátky, ktoré chceli byť lekárky, tak som chcel byť aj ja. Možno to bolo spočiatku len o napodobňovaní, no neskôr sa z toho vyvinul vážny plán a pri ňom aj zostalo,“ hovorí biológ. Z pouličnej trojice sa nakoniec lekárom nestal nikto, no všetci traja zostali pri vede. Jedna priateľka pôsobí ako environmentalistika, druhá sa stala chemickou inžinierkou. K pacientom má však nakoniec najbližšie práve Martin Kolísek.
Ako študent mikulášskeho gymnázia exceloval a sníval, že raz bude „nobelista“. S láskou spomína najmä na svoju učiteľku biológie, ktorá ho priviedla ku genetike. Počas štúdia na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave navštevoval aj prednášky na Lekárskej fakulte a mal možnosť stážovať v Národnom onkologickom ústave. „Tam som vďaka MUDr. Jánovi Lakotovi spoznal „echt“ vedu a naučil sa, aký dôležitý je pacient. Tiež som tam zistil, že chorým môžem pomôcť aj ako vedec. Život ma zaviedol do bodu, kde sa spája medicína, molekulárna biológia a genetika. Všetko do seba perfektne zapadlo.“
Po stopách horčíka
Martin Kolísek prvý raz odišiel na skusy do sveta ešte v roku 1996 počas štúdia na PriFUK. „Cez projekt Tempus-Phare som sa dostal na King’s College v Londýne. Dovtedy som bol najďalej na Balatone, teda keď nepočítam Prahu a Jindřichův Hradec, odkiaľ pochádzal môj otec. Všetko v Anglicku bolo pre mňa obrovské a starobylé. Viete si predstaviť, aký som bol nadšený,“ opisuje prvé obutie túlavých topánok vedec, ktorý má dnes na svojom konte niekoľko objavov a prvenstiev.
Po skončení univerzity v Bratislave si ich obul znova, tento raz však neodcestoval ďaleko. „V roku 1999 som si podal prihlášku do spoločného Phd. programu Laboratórií Maxa Ferdinanda Perutza (Viedenské biocentrum) a Inštitútu molekulárnej patológie (IMP) vo Viedni. Bol som síce medzi poslednými nad čiarou, ale dal som to. Napokon som skončil v Ústave genetiky a mikrobiológie Viedenského biocentra. Pod vedením výnimočného človeka a vedca, profesora Rudolfa Schweyena, som sa začal venovať výskumu transportérov horčíka v bunkách.“
Ešte počas doktorandského štúdia prišiel prvý úspech. Mladému vedcovi a jeho tímu sa podarilo charakterizovať vôbec prvý iónový kanál, ktorý prenáša horčík. Nasledoval medzinárodný úspech, viaceré vysoko impaktovaných publikácií a obrovská chuť ďalej bádať.
„Horčík je esenciálny biogénny prvok, bez ktorého by v tele nefungovali mnohé biochemické reakcie a život buniek ako takých by nebol možný. Nedostatok horčíka je príčinou alebo sprievodným javom mnohých ochorení. Dobrým príkladom je migréna – pri 60 percentách migrenóznych stavov pomáha horčík pacientom zmierniť bolesť, jeho pravidelné užívanie dokonca môže vzniku migrén zabrániť,“ vysvetľuje biológ.
Hovorí, že každá choroba, ktorú poznáme, je vo svojom princípe poruchou energetického metabolizmu. Nejaké bunky energeticky strádajú, necítia sa dobre, a preto prepukne ochorenie. Horčík v týchto procesoch zohráva kľúčovú úlohu. Práve on stabilizuje molekulu ATP, v ktorej je biologicky využiteľná energia konzervovaná. Bez horčíka by sa „život“ ATP skrátil natoľko, že by táto molekula nedokázala plniť svoju základnú funkciu, konzerváciu a transfer energie v bunke.
Niektoré schémy fungovania energetickej nerovnováhy sú už pomerne dobre preskúmané, takže príčiny ochorenia poznáme. No to neznamená, že poznáme aj lieky. „Dobrým príkladom je Alzheimerova choroba. Po novom sa charakterizuje ako diabetes mellitus typ 3. Vedci zistili, že pacienti s týmto ochorením majú mozog v stave „inzulínovej“ rezistencie (nedokáže adekvátne spracovať glukózu). Dostáva sa tak do stavu energetického dlhu, ktorý sa priamo premieta do zníženia hipokampálnej plasticity, problémov s učením a pamäťou.“
Pri liečbe mnohých ochorení sa zatiaľ musíme spoliehať na empíriu – nepoznáme presný mechanizmus účinkov jednotlivých látok, a tak jednoducho skúšame, čo by mohlo pomôcť. Keďže horčík je prírodná látka, ktorá sa v organizme prirodzene vyskytuje, je na podobné empirické pokusy ako stvorený, nemôže nám totiž uškodiť. „Keď sa predávkujete horčíkom, maximálne vás preženie,“ s úsmevom konštatuje biológ a dodáva, že horčík sa napríklad testuje ako terapeutický nástroj pri neuromuskulárnych ochoreniach (napríklad ALS, ktorou trpel o. i. Stephen Hawking) alebo práve pri Alzheimerovej chorobe, keďže vnútrobunková horčíková nedostatočnosť a inzulínová rezistencia spolu súvisia.
Jedinečné objavy
Práve túžba poznať lepšie mechanizmy vstrebávania horčíka a jeho využitia v regulácii bunkovej, tkanivovej a orgánovej energetiky doviedla tím Martina Kolíska k jedinečným objavom. „Ako prví sme popísali spomínaný transportný kanál Mrs2. Okrem toho, že bol prvým objaveným horčíkovým kanálom v eukaryotických bunkách (pokojne si ho predstavte ako malý tunel, ktorým dokáže prejsť horčík), výnimočný bol aj tým, že sa jedná o mitochondriálny iónový kanál. Tento kanál je pre ionizovaný (kladne nabitý) horčík superkonduktívny, čo v ľudskej reči znamená, že dokáže do mitochondrie (organela v bunke, ktorá zabezpečuje tvorbu energie; obrazne povedané je to bunková elektráreň, v ktorej sa produkuje ATP) preniesť naozaj veľké množstvo horčíka.“
S výskumom Martin Kolísek pokračoval aj počas svojho trojročného pôsobenia v Queen’s Medical Center v Honolulu na Havaji, kde bol členom tímu prof. Reinholda Pennera. „Na Havaji som pracoval na projekte regulácie vtedy novoobjaveného kanalozýmu (proteín zložený z kanálovej časti a enzymatickej časti), ktorý sa volá TRPM2. Zistili sme, že cyklická ADP-ribóza (bunkový posol zapojený do vápnikovej signalizácie) a peroxid vodíka synergizujú s ADP-ribózou pri aktivácii TRPM2. V podstate jednoduché zistenie, no nie nevýznamné z pohľadu účasti tohto neselektívneho, vápnik prenášajúceho kanalozýmu v etiopatogenéze (súbor príčin a mechanizmov vedúcich k vzniku choroby) Alzheimerovej choroby, mánickej depresie, diabetu, dny a obezity. Napokon bola naša práca publikovaná v prestížnom časopise Molecular Cell, podnes má viac ako 300 citácií a FASEB Journal, ktorý má citácií o čosi menej.“
Po návrate do Európy sa ani nestihol zabehnúť na Freie Universität v Berlíne, keď nasledoval ďalší objav – nový horčíkový transportér s názvom SLC41A1. „Podarilo sa nám popísať bunkový Mg2+ transportný systém, ktorý umožňuje, aby sa horčík dostal z bunky von do medzibunkového priestoru vyplneného itersticiálnou tekutinou alebo v prípade absorpčných epitelov do krvi. Opäť sme boli prví a bol to skvelý pocit. Dnes máme vytvorený myší knock-out model (geneticky upravené myšky, ktorým chýba gén pre tvorbu SLC41A1) a vieme, že tak gén SLC41A1, ale aj jeho produkt, sodíkovo-horčíkový výmenník SLC41A1, zohrávajú ochrannú úlohu proti vzniku Parkinsonovej choroby. Dnes je známych kandidátnych transportérov horčíka asi 24, ale experimentálne potvrdených je ich len 6. Z tých šiestich boli 4 potvrdené s mojou účasťou. To, že boli naše závery a zistenia verifikované nezávisle vedeckými skupinami po celom svete, ma nesmierne teší a napĺňa zadosťučinením.“
Návrat domov: kultúrny šok a túžba po zmenách
V Berlíne Martin Kolísek pôsobil takmer 12 rokov a domov ho pritiahli otcove zdravotné problémy. „Na Slovensko som z Berlína chodil každý mesiac a s prácou som bol veľmi spokojný. Okolnosti to však vyžadovali, a tak som sa vrátil. Podporná schéma na návrat odborníkov zo zahraničia bola koncipovaná dosť veľkoryso, 50 tisíc eur na relokáciu mi, samozrejme, pomohlo. Na druhej strane ľudia zvonka vidia len peniaze, no to, čo som mal v Berlíne, sa nedá kvantifikovať. Bol som etablovaný, mal som úspech a dobrú spätnú väzbu. Mal som status, víziu kariérneho rastu a perspektívu rozvoja,“ vymenúva vedec. So smiechom dodáva, že finančnú podporu bral tak trocha aj ako kompenzáciu kultúrneho šoku.
Myslí si, že ak chceme vedcov motivovať k návratu zo zahraničia, mali by sme sa snažiť o systémové zmeny vo vzdelávaní a financovaní vedy. „Problémov, ktoré potrebujeme riešiť, je mnoho. Jedným z nich je napríklad priniesť do nášho prostredia veľmi potrebnú internacionalizáciu slovenskej vedy. Tento problém má mnoho úrovní, no začať by sme mohli napríklad tým, že sa kompetentní začnú konečne zaoberať flexibilitou a rýchlosťou nostrifikácie (uznaním rovnosti dokladov o vzdelaní). Dnes k nám napríklad kvôli komplikovanému procesu nostrifikácie neprichádzajú na PhD. diplomovaní študenti z Nemecka. Náš systém ich mnohokrát jednoducho nedokáže zaradiť.“
Problémom pritom podľa vedca nie je odmeňovanie. Jeho skúsenosti hovoria o tom, že výška nemeckého doktorandského štipendia sa od výšky toho nášho až tak neodlišuje, a náklady na život sú v Nemecku vyššie. „Pokiaľ ministerstvo školstva a ministerstvo zahraničných vecí nevytvorí aj u nás podmienky, ktoré sú v zahraničí bežné, o multikultúrnej vedeckej komunite môžeme len snívať. Pritom by sa stačilo pozrieť do neďalekej Viedne či do susedného Česka. Tam už totiž vedia, ako to robiť a vedia, že veda je dobrá len vtedy, keď je nápaditá, farebná a tvorená ľuďmi z rôznych kútov sveta.“
Ďalším významným problémom je podľa Martina Kolíska aj posudzovanie vedy a jej validácia. „V poslednom čase sa často stretávam s prístupom, kedy vedeckú hypotézu dokazujeme ďalšou hypotézou. Stretávam sa aj s tým, že vedci bežne prekračujú medze svojej odbornosti a „fundovane“ sa vyjadrujú k problematike, na ktorú v skutočnosti odborníkmi nie sú. Svojský je aj slovenský spôsob odborného publikovania.“
Ďalším vážnym problémom je perspektíva mladých. „Poznám doktorandov, z ktorých by v zahraničí vykresali špičku, no u nás zostávajú neviditeľnými. Povinnosťou nás všetkých by malo byť urobiť všetko možné aj nemožné pre to, aby takíto ľudia rástli a svojou prácou i umom vytvárali zo Slovenska to najlepšie miesto pre život. Každodenná realita na Slovensku ma presviedča o tom, že veda a politika by sa nemali priateliť a obe by mali mať len striktne obmedzený kontakt. Bohužiaľ, pretečie ešte veľa vody v Dunaji, kým prídu kompetentní na to, že aj politika je len veda a jej povinnosťou je okrem iného slúžiť vede ako univerzálnemu celku.“
Martin Kolísek je však napriek všetkému optimista a hovorí, že sa zo Slovenska nechystá odísť. „Mám Slovensko rád. Myslím, že máme skvelých a šikovných ľudí a vieme robiť aj excelentnú vedu. Mali by sme však čím skôr začať pracovať na pozitívnych zmenách, aby sme pre vedcov vybudovali lepšie podmienky.“
Tamara Leontievová