Jedinečný endemit Proteus anguinus je dokonale prispôsobený životu v temnote. Je slepý, bez jedla vydrží aj dekádu a môže žiť až 100 rokov.
Jaskyniar vodný (Proteus anguinus). Zdroj: Wikimedia Commons
Nezvyčajný vzhľad jaskyniara vodného, malého jaskynného tvora, už odnepamäti fascinoval ľudí žijúcich v oblasti Dinárskeho krasu, kde sa nachádza aj slovinská jaskyňa Postojna. Jaskyniar má podlhovasté akoby hadie telo a svojou veľkosťou 25 – 30 centimetrov patrí medzi najväčšie jaskynné predátory. Jeho pokožka je bieloružová a takmer priehľadná. Zvláštny výzor dopĺňajú nezvyčajné červené chocholčeky, neviditeľné oči, štyri údy a spolu len 10 prstov. V období 17. a 18. storočia ho miestni obyvatelia nazývali ľudskou rybou a v súčasnosti jeho zjav a mimoriadne schopnosti poslúžili aj ako predloha pre vznik Pokémona Chanseyho.
Potomkovia draka
Jaskyniar vodný obýva najmä podzemné vody Dinárskeho krasu v Slovinsku, ale vyskytuje sa aj v Bosne a Hercegovine a v Chorvátsku. Súčasťou Dinárskeho krasu sú jaskyne, šachty, prerušované rieky, jazerá a podzemné pramene, ktoré v období silných dažďov vyvierajú na povrch zeme. Keď vyniesli na povrch čudné ryby s podlhovastým telom, chvostom, so snehobielou kožou a štyrmi nohami, bolo to niečo nevídané.
Dinárske pohoria
Dináre sú horskou sústavou na juhozápade Balkánskeho polostrova. Siahajú približne od Slovinska po Albánsko. Dinárske pohorie je súčasťou alpsko-himalájskej sústavy. Má dĺžku asi 700 kilometrov. Pobrežná časť Dinárov (zahŕňa oblasť juhozápadne od Záhrebu, Banje Luky, Sarajeva a územie Čiernej Hory) je vápencová a tvorí ju kras, preto sa nazýva aj Dinársky kras.
S týmto javom súvisí tiež prvá zmienka o jaskyniarovi. Pochádza od slovinského polyhistora, prírodopisca, nakladateľa a učenca Janeza Vajkarda Valvasora, po nemecky Johann Weikhard von Valvasor, z roku 1689. Jaskyniara spomína v jednej z kníh svojho opusu magnum Die Ehre deß Hertzogthums Crain (dielo je písané po nemecky a bolo vytlačené v Norimbergu v roku 1689). Podľa Valvasora išlo o živočícha s telom podobným jašterici, ktorý sa v oblasti vyskytoval pomerne často a ktorého miestni obyvatelia považovali za bezkrídleho draka.
- Jaskyniar vodný patrí do čeľade jaskyniarovité (Proteidae).
- Čeľaď zahŕňa dva rody:
- rod Proteus – jediný druh jaskyniar vodný,
- rod Necturus – 5 druhov rozšírených v juhovýchodnej Kanade a na východe USA.
18. storočie a záujem verejnosti aj biológov
Zvláštne živočíchy nezaujali len miestnych ľudí, no i vedcov. V 18. storočí sa biológovia doslova pretekali v tom, komu sa podarí získať exemplár nového živočícha. Ako prvý ho získal Giovanni Antonio Scopoli v roku 1768. Malý dráčik dostal latinský názov Proteus anguinus. O tvoroch z podzemia sa dokonca zmienil samotný Darwin vo svojom diele O pôvode druhov (On the origin of Species, 1859).
Pre svoju veľkú popularitu sa jaskyniar stal objektom záujmu zberateľov. Jeho habitat sa nachádzal pozdĺž trasy obchodnej cesty vedúcej od Stredozemného mora do strednej Európy, kadiaľ sa dostal do zbierok a vedeckých kabinetov v Európe. Dokonca sa s ním obchodovalo na rybích trhoch v Terste, Pule a Pazine.
Jedinečný endemit
Jaskyniar vodný je jedinečný endemit patriaci do čeľade jaskyniarovité. Jaskyniare patria medzi troglobionty, živočíchy žijúce v temnotách podzemia. Ako troglobiont je jaskyniar dokonale prispôsobený životu v tme, s čím súvisí aj redukcia orgánov zraku a strata pigmentu. Jaskyniar má oči prekryté kožou a nepigmentovanú bieloružovú pokožku.
Dospelý jaskyniar vodný má oči prekryté kožou. Svet okolo seba vníma pomocou iných dobre vyvinutých zmyslov. Zdroj: Wikimedia Commons
V hľadáčiku vedy
Spomínané charakteristiky zaujali tiež vedcov, ktorí sa snažia preskúmať genetickú informáciu jaskyniara. Zistili, že genóm jaskyniara je 15-násobne väčší než genóm človeka. Ide tak o doposiaľ najväčší zmapovaný genóm. Projekt genómu jaskyniara nie je jediný vedecký zámer zaoberajúci sa týmto druhom. Zoológ Peter Trontelj z Univerzity v Ľublľane vedie projekt Genevolcav, ktorý financuje Európska únia.
Cieľom výskumu je prísť na to, aké evolučné a genetické mechanizmy stoja za stratou pigmentácie a redukciou zraku jaskynných živočíchov, pričom práve jaskyniara využíva ako modelový organizmus. Vedci poznajú aj ďalšie živočíchy, v prípade ktorých došlo v priebehu evolúcie k degenerácii zraku a albinizmu. Podľa Trontelja by pochopenie týchto mechanizmov, ktoré prebiehajú predvídateľným spôsobom, mohlo vedcom pomôcť porozumieť niektorým degeneratívnym chorobám ľudí.
Superschopnosti
Vo vode sa pohybuje vlnivým pohybom zo strany na stranu podobne ako had, pričom si pomáha zadnými nohami. Dýcha vonkajšími žiabrami. Hoci majú dospelé jaskyniare oči prekryté kožou, „vidia“ všetko pomocou iných dobre vyvinutých zmyslov. Majú mimoriadne dobre vyvinutý čuch, hmat, sluch a sú elektrosenzitívne. Dokážu veľmi dobre vycítiť svoju obeť a ich pokožka je mimoriadne citlivá na svetlo. Bez potravy dokážu prežiť okolo 10 rokov a dožívajú sa veku 100 rokov.
Tajomstvo reprodukcie
Vedcov už po stáročia zamestnáva otázka, ako sa tieto malé tvory rozmnožujú. Keďže žijú v temnote podzemných riek a jazier, kde sa rozmnožujú, nemali vedci veľa príležitostí, aby skúmali ich milostný život. Svetlo do celej záhady vniesla až náhoda a veľké výstavné akvárium v jaskyni Postojna. V roku 2016 mohli vedci po prvýkrát sledovať, ako samička jaskyniara nakládla vajíčka, z ktorých sa vyliahlo 21 mláďat. Celý proces zaznamenávali v úplnej tme infračervené kamery. Prvý dráčik sa vyliahol po 142 dňoch od objavenia vajíčka. Na rozdiel od dospelých jedincov nie sú mláďatá jaskyniara biele, ale majú dostatok pigmentu. Po roku od svojho vyliahnutia už vyzerajú ako dospelé jedince. Majú 6 centimetrov. Takmer celkom stratia pigment, stále však majú viditeľné malé oči.
Zdroj: Park Postojnska jama, EDGE (1, 2), Horizon, ResearchGate, ADW
(zh)
