V súčasnosti vďaka rýchlemu pokroku v oblasti biologických vied a biomedicínskeho výskumu začínajú prenikať aj do bežného hovorového jazyka odborné výrazy. Takýmto je aj pojem „cielená biologická liečba/terapia, resp. cielená bioterapia“. Termín „biologická liečba“ napriek tomu, že je známy už od počiatku existencie ľudstva, prešiel viacerými zmenami, spresneniami a doplnkami (napr. o epiteton – „cielená“).
Čo sa dozvedáme o bioterapeutických metódach cez prizmu histórie?
Viaceré bioterapeutické metódy, napr. apiterapia – liečba využívajúca širokú paletu produktov včiel (medu, propolisu, materskej kašičky, včelieho jedu, ale aj vdychovania vzduchu a výparov vychádzajúcich z včelieho úľa), hirudoterapia – liečba využitím bioaktívnych zlúčenín obsiahnutých v slinách pijavíc – najčastejšie druhu Hirudo medicinalis, larválna terapia – využitím sterilných lariev hmyzu, napr. na liečbu dlhodobo nehojacich sa rán, bakteriofágová terapia – využitím bakteriofágov (vírusov baktérií) pri liečbe rôznych bakteriálnych infekcií, ichtyoterapia – najčastejšie využitím rybiek Garra rufa, napr. pri liečbe psoriázy, helmintoterapia – liečba pomocou červov, kanisterapia atď. patria k najstarším liečebným praktikám, s ktorými sa stretávali už predkovia našich prastarých rodičov.
Kto vyriešil záhadu očistného kúpeľa v indickej posvätnej rieke Ganga?
Niekto z čitateľov môže namietať proti zaradeniu liečby pomocou vírusov napádajúcich baktérie – bakteriofágov/fágov do skupiny najstarších známych liečebných metód, keďže detailnejšie poznatky o tejto skupine mikroorganizmov možno získať len odborným štúdiom. Prvá zmienka o „liečbe“ bakteriálnych infekcií pomocou vírusov infikujúcich bakteriálne bunky sa prekvapivo objavuje o 20 rokov skôr než ich liečba pomocou antibiotík. Zaslúžil sa o to v roku 1896 britský bakteriológ Ernest Hanbury Hankin, ktorý pracoval vo vládnom výskumnom laboratóriu v indickom meste Agra. E. H. Hankin sa snažil objasniť príčinu toho, prečo Indovia (oprávnene?) veria, že posvätná rieka Ganga napriek veľkému znečisteniu (veď do nej pochovávali aj mŕtvych), poskytuje tým, ktorí sa v nej vykúpu/očistia uzdravenie, šťastie a prosperitu. Bakteriológ E. Hankin na základe laboratórnych rozborov vody z rieky Ganga zistil, že voda obsahovala záhadný „antiseptický prostriedok“, ktorý „bol silnejší a hravo premohol“ aj baktérie druhu Vibrio cholerae vyvolávajúce choleru. Samozrejme, že mechanizmus tejto „samo čistiacej antiseptickej schopnosti“ rieky Ganga nevedel ešte vedecky vysvetliť. Jednoznačne však pomocou mikroskopu dokázal, že vo vzorke vody z Gangy, ktorú odobral pred vstupom do Agry a vo vzorke v mieste, kde rieka vystupovala z mesta, bol počet cholerových baktérií mnohonásobne nižší. Poukázal na skutočnosť, že niečo (v súčasnosti vieme, že ide o bakteriofágy) ničí bakteriálne bunky. Bakteriológ Hankin bol teda prvý, ktorému sa podarilo vedecky detegovať aktivitu bakteriofágov a Indovia, ktorí sa očisťovali kúpeľom v rieke Ganga zasa „samoliečitelia“ podvedome využívajúci takúto antibakteriálnu aktivitu fágov.
Ilustračné foto: Pixabay (balouriarajesh)
Priaznivé výsledky dosiahnuté pri liečbe chorôb, pri ktorých zlyhali dostupné metódy klasickej medicíny, povýšili niektoré často zaznávané a podceňované prastaré bioterapeutické liečebné postupy začiatkom 90-tych rokov 20. storočia z kategórie metód ľudového liečiteľstva/alternatívnej medicíny na vyššiu úroveň uznávanú a akceptovanú aj klasickou medicínou.
Čo sú nozódy a ako súvisia s homeopatiou?
Ak sa vrátime hlbšie do histórie, zistíme, že pôvodný význam slova „bioterapia“, resp. „izoterapia“ vychádza z gréckeho slova rovnaký, resp. liečiť rovnaké rovnakým a označuje alternatívnu homeopatickú metódu liečenia pomocou preparátov nazývaných nozódy alebo bioterapeutiká, resp. izoterapeutiká. Tieto preparáty sa pripravujú z tkanív, sekrétov (napr. hnisu, vredov, nádorov), exkrétov a orgánov chorých osôb, ako aj z vírusov a oslabených patogénnych baktérií. Dôležitým impulzom na efektívnejšie terapeutické využívanie nozód bol prelomový akt anglického dedinského lekára Edwarda Jennera, ktorý uskutočnil prvé očkovanie (vakcináciu) proti kiahňam. Nozódy teda pôsobia podobne ako vakcíny, t. j. prostredníctvom aktivácie/posilnenia obranných síl/mechanizmov organizmu. Súčasne však pôsobia tiež tak, že využívajú homeopatickú liečbu spočívajúcu v tzv. „princípe podobnosti“. Keďže patologické tkanivo je potenciované (t. j. jeho terapeuticky účinok je zosilňovaný) homeopaticky, je liečba pomocou nozód akýmsi hybridom medzi očkovaním a homeopatiou. Rozdiel spočíva v tom, že pravá homeopatia využívajúca princíp liečby podobného podobným a tradičné homeopatické lieky sa vyrábajú z nepatologických materiálov, zatiaľ čo liečba pomocou nozód je liečbou rovnakého rovnakým. Liečba nozódami sa využíva ako samostatná metóda vo Francúzsku a Nemecku dodnes a od roku 1985 sa stala oficiálnou súčasťou homeopatie.
Ilustračné foto: Pixabay (detcos)
Aké sú základné znaky bioterapie?
Možno konštatovať, že bioterapiu delíme na liečbu, v ktorej prevládajú prvky ľudového liečiteľstva a modernú/špičkovú, ktorá má presnejšie pomenovanie – cielená biologická liečba/terapia.
Základným znakom biologickej liečby je, že využíva liek, ktorý obsahuje jednu alebo viacero účinných zložiek získaných, vyprodukovaných alebo odvodených z biologického zdroja. Látky, ktoré sa používajú pri biologickej liečbe teda musia mať výlučne biologický pôvod. Takáto biologicky účinná látka je produktom živého organizmu (napr. toxín, sérum, rastlinné pletivo, živočíšne tkanivo). Biologickými zdrojmi môžu byť mikroorganizmy, ľudské, rastlinné a živočíšne bunky. Niektoré biologické lieky imitujú bielkoviny, ktoré si vytvára ľudské telo prirodzene samo. Ako príklad si uvedieme hormón inzulín, rastové hormóny a rastové faktory, ktoré regulujú tvorbu krviniek. Iné proteíny si vyžadujú laboratórnu „úpravu“, ktorou sa zlepšuje ich účinnosť a vstrebávanie. Najznámejšími zástupcami tejto kategórie biologických liečiv sú monoklonové protilátky, ktoré sa využívajú hlavne v onkológii. Na stimuláciu imunitného systému sa v onkológii využívajú vakcíny alebo oslabené baktérie. Na poškodzovanie alebo elimináciu samotných nádorových buniek sa tiež používajú rôzne protilátky alebo aj modifikovaný genetický materiál (DNA, RNA). Biologická liečba, ktorá cielene ovplyvňuje špecifické molekuly alebo signálne dráhy (ktorými sa realizujú v nádorovej bunke procesy, ktoré zodpovedajú za vznik a rast nádoru), sa nazýva cielená liečba.
Pozrite si
Aký je najdôležitejší tribút modernej biologickej liečby?
Modernú biologickú liečbu najpresnejšie charakterizuje skutočnosť, že je cielená. Upravuje a využíva biologické odpovede organizmu na rôzne stimuly, a to vďaka tomu, že v súčasnosti pribúdajú poznatky o štruktúrach a pochodoch prebiehajúcich jednak na povrchu a jednak vo vnútri ľudskej bunky. Preto je možné liečbu zacieliť na také molekuly a pochody, ktoré spôsobujú patologické zmeny v bunke, ktorá bola pôvodne prítomná a normálne fungovala v nepoškodenom ľudskom tkanive. Čo je teda podstatou biologickej terapie? Odpoveď je jednoduchá. Podstatou modernej biologickej liečby je cielený regulačný zásah do patologicky pozmenených biologických procesov prebiehajúcich v poškodených organizmoch. Pomáhajú pritom vysoko účinné látky biologickej povahy – biologické lieky, resp. biologiká, ktoré špecificky ovplyvňujú cieľové molekuly. Niektoré biologické lieky dokážu napr. stimulovať imunitný systém organizmu, a tak pomáhajú bojovať so zápalovými alebo onkologickými chorobami. Iné, naopak imunitné reakcie potláčajú, čo sa využíva pri liečbe autoimunitných chorôb alebo transplantácii orgánov. K najpoužívanejším látkam v cielenej biologickej liečbe patria: rôzne zložky krvi, hormóny, regulátory imunitného systému a monoklonové protilátky. (Znamená to, že tieto protilátky sú rovnaké, pretože pochádzajú z jedného klonu imunitnej bunky). Pri liečbe nádorových chorôb sa najviac skúmajú a používajú tri skupiny cielených biologických liekov, a to malé molekuly – inhíbítory niektorých enzýmov, rastových faktorov potrebných pre nádorový rast, monoklonové protilátky a induktory apoptózy (geneticky regulovanej bunkovej smrti).
Prečo je proces výroby biologických liekov náročný a zdĺhavý?
Na rozdiel od bežného lieku, ktorý má jednoznačne definované chemické zloženie a dá sa vždy syntetizovať tak, aby mal úplne identickú chemickú štruktúru, biologické lieky predstavujú zložité štruktúry, ktoré sa najčastejšie získavajú z geneticky modifikovaných živých organizmov (napr. baktérií) biotechnologicky, čo prináša mnohé výzvy počas celého procesu vývoja a výskumu lieku. Vedci musia najprv správne zvoliť štruktúru potenciálneho lieku, potom objaviť, preskúmať a získať gén zodpovedný za syntézu tejto štruktúry. V treťom kroku je potrebné gén pre syntézu danej látky preniesť do vhodného hostiteľa, ktorým môže byť napr. baktéria alebo kvasinka. Samotná izolácia látky z takého zložitého systému, akým je živá bakteriálna alebo kvasinková bunka, je tiež náročným procesom.
Viete, čím sa líšia biologické lieky od biologicky podobných liekov?
Niektoré biologické lieky/biologiká, ako napríklad inzulín alebo rastový hormón, sa pripravujú pomocou biotechnologických procesov. Biologické lieky sú náročné na výskum, vývoj a výrobu, a preto ich uvedenie na trh trvá dlho. Predstavujú originálne lieky, ktoré sú veľmi drahé. Na Slovensku sa prednostne aplikujú detským pacientom. Lacnejšou alternatívou sú biologicky podobné lieky, resp. biosimilárne lieky, ktoré môžu zvýšiť dostupnosť inovatívnej liečby pre väčší počet pacientov. Biologicky podobné lieky predstavujú tiež unikátne molekuly, ktoré majú podobnú, ale nie úplne identickú štruktúru ako pôvodné referenčné biologikum. Sú navrhnuté tak, aby svojím účinkom čo najviac napodobňovali originálne biologické lieky a sú podstatne lacnejšie. V žiadnom prípade ich nemožno považovať len za lacnejšie náhrady. Biosimilárne liečivo však nemôže byť presnou kópiou originálneho referenčného biologika.
Pre úplnosť si pripomenieme aj výraz „generikum/generický liek“, ktorým sa označujú nebiologické bežne dostupnélieky, ktoré obsahujú tú istú účinnú látku ako originál, napríklad acylpyrín a aspirín. Predstavujú tiež unikátne molekuly, ktoré vzhľadom na originálne vyvinutý liek majú podobnú, ale nie identickú štruktúru. Môžu sa však líšiť obsahom a zložením pomocných látok, ktoré môžu napr. ovplyvniť dĺžku ich účinku.
V ktorých medicínskych odboroch sa v súčasnosti stretávame s cielenou bioterapiou?
S pribúdajúcimi pozitívnymi výsledkami klinických štúdií zameraných na overenie moderných bioterapeutických postupov, ako aj skúseností z reálnej medicínskej praxe sa neustále rozširuje spektrum chorôb, ktoré je možné pomocou cielenej bioterapie liečiť. Biologická liečba sa uplatňuje predovšetkým u pacientov, ktorí netolerujú štandardnú klasickú systémovú liečbu. S uspokojením možno konštatovať, že na Slovensku zatiaľ nebol zaznamenaný ani jeden fatálny prípad nežiaducich účinkov cielenej bioterapie.
Ilustračné foto: Pixabay (jarmoluk)
Moderná, inovatívna biologická liečba prispela k tomu, že sa pri liečbe detských onkologických pacientov dosiahol aj na Slovensku náležitý pokrok. Veď biologická liečba pôsobí priamo a cielene na špecifické molekuly v nádorovej bunke alebo ovplyvňuje signálne dráhy, ktoré sú nevyhnutné pre rast nádorov. Je teda zameraná buď na podporu stimulácie protinádorovej imunity, alebo na spomalenie až zastavenie proliferácie (delenia) buniek v nádorovom tkanive, ktoré dokáže zlikvidovať a zneškodniť priamo v ľudskom tele. Ak napr. porovnávame chemoterapiu s bioterapiou, zjednodušene môžeme konštatovať, že zatiaľ čo klasická chemoterapia účinkuje cestou zabíjania nádorových i okolitých nenádorových buniek, cielená terapia pôsobí presnejšie, a to blokovaním delenia/proliferácie nádorových buniek.
V neurológii pokročila cielená biologická liečba vďaka etiopatogenetickej diagnostike využívajúcej nové metódy molekulárnej genetiky. (Etiopatogenéza je súborom príčin a mechanizmov vedúcich ku vzniku choroby). Biologická liečba sa uplatňuje nielen pri degeneratívnych chorobách nervového systému, ale aj nádorových a cievnych ochoreniach centrálnej nervovej sústavy a dokonca aj pri liečbe psychiatrických ochorení.
V súvislosti s cielenou bioterapiou sa často spomína imunoonkológia, t. j. medicínsky odbor využívajúci imunitný systém organizmu v boji s onkologickými chorobami. Treba však podotknúť, že nie všetky formy imunoonkológie využívajú na boj s nádorom len látky biologického pôvodu. Mnohé však majú biologický pôvod, napr. monoklonové protilátky. Pri liečbe hematoonkologických chorôb (napr. lymfómu, lymfocytovej leukémie) sa v súčasnosti často využíva monoklonová látka rituximab.
Nové poznatky o vzniku a priebehu autoimunitných chorôb, ako aj pokrok biomedicínskych technológií, umožnili rozvoj nových a podstatne cielenejších foriem liečby aj v reumatológii. Chorobou, pri ktorej sa v reumatológii pomerne často využíva biologická liečba, je reumatoidná artritída, ako aj aktívna a progresívna psoriatická artritída. Aké biologické lieky sa v reumatológii využívajú? Sú to predovšetkým tzv. blokátory tumor nekrotizujúceho faktora TNF. Patrí sem inflimax. Je to monoklonová protilátka zložená z ľudského imunoglobulínu IgG1 (75%) a myšacieho imunoglobulínu, ktorý sa aplikuje pri infúzii priamo do žily.
Aj dermatológia využíva biologickú liečbu. V Slovenskej republike sa takto lieči vyše 800 pacientov trpiacich na psoriasis vulgaris. Ukázalo sa, že biologiká (napr. secukinubab a omalizumab) vykazujú výborný efekt predovšetkým pri liečbe chronickej ložiskovej psoriázy.
Ilustračné foto: Pixabay (Hans)
Zdravie je krehkým púčikom na strome života, ktorý treba starostlivo ošetrovať a chrániť. Ak púčik odpadne, treba sa o strom náležite ešte intenzívnejšie starať tak, aby bol púčik čo najskôr nahradený ďalším odolnejším. Ak bežná metóda záchrany stromu života (napr. pomocou konvenčnej klasickej terapie) zlyháva, pomocnú ruku ponúka človeku pokrok vo vede, reprezentovaný cielenou biologickou terapiou.
Autor: prof. RNDr. Eva Miadoková, DrSc. z Katedry genetiky Prírodovedevkej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave
Ilustračné foto: Pixabay (DarkoStojanovic, hansbenn, balouriarajesh, detcos, Hans, Jarmoluk)
Uverejnila: ZH
