„Pes ani mačka nie je žiadna hračka.“ Výskum doktorky Heleny Kanďárovej prispieva k zníženiu počtu testov na zvieratách

14. máj. 2020 • Chemické vedy

 „Pes ani mačka nie je žiadna hračka.“ Výskum doktorky Heleny Kanďárovej prispieva k  zníženiu  počtu testov na zvieratách

Slovenská toxikologička Helena Kanďárová sa tento rok dostala na shortlist  na prestížne ocenenie LUSH PRIZE. Cenu udeľuje odborná porota od roku 2012 vedcom, ktorí sa snažia priniesť alternatívy testovania na zvieratách.

Nezávislá porota je zložená z vedcov pracujúcich v oblasti vývoja alternatívnych metód, zástupcov organizácií ochrany zvierat, ale aj individuálnych osobností, ktorým je táto problematika blízka. Ide o  prestížne ocenenie a víťazom v jednotlivých kategóriách organizátori rozdeľujú každý druhý rok až 250 tisíc dolárov. Súťažných kategórií je päť: lobing, povedomie verejnosti, veda, výučba  a mladý výskumný pracovník.

Toxikologička Helena Kanďárová zo Slovenskej akadémie vied (SAV) má šancu získať cenu až v dvoch kategóriách - Veda a Lobing. Rozhodnutie poroty malo byť známe v máji, avšak situácia spojená s pandémiou COVID-19 ho aktuálne presunula na dobu neurčitú.

Ako sa dostala slovenská výskumníčka k nominácii? Doktorka Helena Kanďárová pracovala viac ako trinásť rokov pre americkú biotechnologickú spoločnosť MatTek, ktorú v roku 2019 vymenila za Ústav experimentálnej farmakológie a toxikológie SAV. Od začiatku svojej vedeckej kariéry sa venuje vývoju alternatívnych metód, ktoré nahrádzajú testovanie na zvieratách alebo aspoň obmedzujú experimenty na nevyhnutné účely. Riadia sa princípmi 3Rs: redukovať (z angl. reduce), zlepšiť (z angl. refine), nahradiť (z angl. replace).

V rozhovore sa dočítate

  • Za akú prácu je Helena Kanďárová nominovaná na prestížne ocenenie.
  • Ako môže verejnosť prispieť k tomu, aby sa obmedzilo testovanie na zvieratách.
  • O jej doktorandskom štúdiu v Nemecku.
  • Aké je vymeniť po rokoch komerčnú firmu za SAV.
  • Čo by chcela zlepšiť vo výučbe toxikológie na Slovensku.

O LUSH PRIZE

Na začiatku roka ste sa stali kandidátkou na udelenie  prestížnej ceny LUSH Prize, a to hneď v dvoch kategóriách - Lobing a Veda. Vedeli by ste širokej verejnosti vysvetliť, za aké projekty vás komisia nominovala do užšieho výberu?

V kategórii Veda ide o tímový projekt, ktorý je nominovaný za validáciu a implementáciu alternatívnej metódy pre hodnotenie kožnej a podkožnej dráždivosti zdravotníckych pomôcok. Vyvinuli sme in vitro metódu (technika kultivácie buniek na skle/plaste, pozn. redakcie) na rekonštituovaných 3D modeloch ľudskej kože, vďaka ktorému vieme spoľahlivo odhadnúť, či zdravotnícka pomôcka alebo prípravok bude dráždiť ľudskú kožu. Doteraz sa tento typ testov vykonával na králikoch tak, že sa im pod kožu vpichol eluát (výluh, pozn. redakcie) zo zdravotníckej pomôcky. Sledovalo sa, či im koža sčervenie alebo sa vytvorí opuch.  Na in vitro 3D kožnom modeli vieme celkom spoľahlivo predpovedať, či takáto situácia nastane alebo nie, a to bez toho, aby sme trápili pokusné zviera. Vývoju tejto metódy som sa venovala už od roku 2012. Neskôr, v roku 2015  bola zorganizovaná veľká medzinárodná štúdia, ktorá trvala 3 roky a zúčastnilo sa jej 23 laboratórií z celého sveta a mala potvrdiť spoľahlivosť metódy. Na základe tejto štúdie bol v roku v roku 2018 vytvorený nový ISO štandard, podľa ktorého by sa už tento rok malo začať testovať. Za tento projekt nás dvojnásobne ocenila aj americká toxikologická spoločnosť (US SOT).   

A v kategórii Lobing?

V kategórii lobing som nominovaná za osobné aktivity. Viac ako 15 rokov sa snažím zvýšiť povedomie o tom, že alternatívne metódy sú naozaj dôležité. Tiež sa angažujem v tom, aby boli stále viac zavádzané v toxikologickej praxi. Bez ohľadu na to, či som pracovala v spoločnosti MatTek alebo v SAV, vždy sa snažím presadzovať in vitroin silico (počítačové simulácie, pozn. redakcie) metódy v modernej toxikologickej praxi alebo legislatíve. Robím napríklad dobrovoľnú expertnú činnosť pre Organizáciu pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Pracujem v expertnej skupine pre topickú toxicitu, kde sa venujeme tvorbe nových nariadení na hodnotenie očnej a kožnej dráždivosti či fototoxicity pomocou alternatívnych metód.

Už počas doktorandúry, ktorú som robila v Nemecku na Federálnom Inštitúte pre hodnotenie rizík v Berlíne, ale aj neskôr v spoločnosti MatTek, som pracovala na mnohých projektoch. Ich výstupy dnes slúžia ako testovacie smernice OECD a nahradili testovanie kožnej a očnej dráždivosti na zvieratách. Zachránili sme tak státisíce, ak nie milióny experimentálnych zvierat, ktoré boli každoročne vystavené toxikologickým skúškam. Povedomie o alternatívnych metódach tiež šírime v spolupráci so Slovenským toxikologickým zväzom (SETOX), som jeho viceprezidentkou. V roku 2018 sme na Slovensku založili aj neformálnu platformu SNP3Rs ( z angl. Slovak National Platform for 3Rs in Science and Education), ktorá sa snaží šíriť povedomie o alternatívach metódach vo vede a výskume. Osobne som trénovala viac ako stovku toxikológov z celého sveta v použití alternatívnych metód.

Čo všetko je potrebné na to, aby sa nová alternatívna metóda dostala do nariadení OECD?

Najdôležitejšia je validácia. Bez nej nie je možné zaviesť novú alternatívnu metódu do laboratórnej praxe, teda by nedošlo k zníženiu testov na zvieratách. Prvotná validácia je často veľkorozmerná. Obsahuje aj fázu optimalizácie a predvalidácie. Testuje sa pri nej opakovane veľké množstvo látok. Môže ich byť dokonca aj 100 až 200. Sú precízne vybrané, majú rozličné fyzikálne vlastnosti či biologický efekt. Je veľmi dôležité, aby sme dokázali vychytať všetky detaily metódy a nastaviť správne predikčný model tak, aby alternatívny in vitro test poskytoval tie isté, ale aj lepšie výsledky ako experiment robený na zvierati. Je to finančne aj časovo náročný proces.

O TESTOVANÍ LÁTOK NA ZVIERATÁCH

Môže jednotlivec alebo spoločnosť nejako prispieť k tomu, aby sa alternatívne metódy šírili ďalej? Ako by sme podľa vás mali k tejto problematike (testovaniu látok na zvieratách) pristupovať?

Začala by som výchovou detí. Podľa mňa by rodičia mali viacej zdôrazňovať, že pes ani mačka nie je žiadna hračka, ale cítiaci tvor, ktorý má svoje potreby a aj práva. Už v materských školách, ďalej na etickej výchove na základnej škole je potrebné deti učiť, že zviera nie je vec. Na stredných školách by sme mohli viac učiť a diskutovať o etických aspektoch výskumu na zvieratách, ako aj možných alternatívach. Na vysokých školách už študenti niektorých odborov vykonávajú testy na pokusných zvieratách. Je preto nevyhnutné, aby mali predmety a školenia, ktoré ich dostatočne pripravia na experimentálnu činnosť a zároveň im poskytnú prehľad o alternatívach. Aj Štátna veterinárna správa dbá na to, aby ľudia, ktorí manipulujú so zvieratami, prešli školeniami a mali certifikácie. A, samozrejme, je nutné, aby sme aj my vedci viedli debaty o tom, ako veľmi môžeme veriť výsledku, ktorý získavame testovaním na zvieratách, aká je presnosť a reprodukovateľnosť výsledkov získaných na pokusných zvieratách, či je štartovacia dávka adekvátna, či zviera počas experimentu netrpí príliš, ako rozpoznať stres a bolesť u experimentálneho zvieraťa. Nakoniec, ako hovorí jeden známy nemecký toxikológ pôsobiaci v USA, netreba zabúdať na to, že ľudia nie sú 70 kg potkany.

Môžeme prispieť aj tak, že si budeme dávať pozor na to, či používame kozmetiku, ktorá je testovaná na zvieratách? Existujú predsa oficiálne zoznamy firiem, ktoré testujú/netestujú kozmetické prípravky na zvieratách.

V súčasnosti by už na trhu Európskej únie nemala byť kozmetika, ktorá bola po roku 2004 testovaná na zvieratách. Platí to aj pre suroviny testované po roku 2013. Avšak podľa môjho názoru  je to trochu utópia. Veľkými hráčmi medzinárodného obchodu sú stále Rusko, USA a Čína. Sú to veľké štáty, ktoré stále testujú na zvieratách, pretože to vyžaduje ich legislatíva. Často sa stáva, že hoci firma, ktorá vyrába kozmetické produkty a nerobí experimenty na zvieratách, musí dať daný produkt dodatočne na zvieratách otestovať priamo v krajine, do ktorej ho exportuje, pretože tá tieto testy vyžaduje.  Zoznamy firiem, ktoré kozmetické produkty testujú/netestujú na zvieratách, vám teda väčšinou úplnú pravdu nepovedia. Je to komplikovaná problematika.

Ilustračný obrázok: králik, Zdroj: istockphoto.com

O ŠTÚDIU V NEMECKU

Dnes sú už pokusy na zvieratách témou, ktorú rieši aj verejnosť, najmä čo sa týka testovania kozmetických prípravkov na nich. Nebolo to tak ale vždy. Ako ste sa k tejto téme dostali?

Dostala som sa k tomu už počas bakalárskeho štúdia na Slovenskej technickej univerzite (STU) v Bratislave, a to práve vďaka kozmetike. Moja bakalárska práca na katedre mlieko, tuky, kozmetika bola o tom, ako by bolo možné využiť alternatívne metódy pri hodnotení bezpečnosti kozmetiky. Už vtedy som sa v nej rozpísala o in vitro 3D modeloch ľudskej kože a rohovky, o tkanivovom inžinierstve, ale aj tom, ako by bolo možné nahradiť testy na zvieratách počítačovými simuláciami. Na katedre som robila aj diplomovú prácu, v ktorej som mierne odbočila k téme stability UV filtrov, čo bolo zaujímavé z technologického hľadiska, ale neskôr mi to pomohlo aj pri téme fototoxicity in vitro. Už počas môjho štúdia sa veľa rozprávalo o tom, že sa pri hodnotení bezpečnosti kozmetiky zakážu pokusy na zvieratách, ale stále sa to odďaľovalo. Bola to preto pre mňa neskutočne zaujímavá a naozaj aj vedecky veľmi aktuálna téma. Rozhodla som sa, že sa jej chcem venovať na doktorandskom štúdiu, na ktoré som nastúpila v roku 2001.

Hoci ste na doktorandské štúdium nastúpili na Slovensku, dokončili ste ho na Freie Universitat v Berlíne. Prečo?

Prvý rok po tom, čo som nastúpila na doktorát na Slovensku, som sa snažila získať najmä prehľad v danej problematike. Urobila som množstvo rešerší na danú tému. Vedela som, aké sú možnosti, čo by sa dalo robiť, čo je potrebné validovať. Úspešne som obhájila aj „minimovku“ a tézy, mala som urobené všetky skúšky. Potom prišiel čas, kedy som mala začať robiť plánované experimenty a rýchlo som zistila, že potrebujem obrovské množstvo financií, ktoré nám na škole chýbali. Mali sme síce sponzora, ktorý na výskum prispel sumou 40 tisíc korún (vtedy približne 1300 eur, pozn. redakcie), ale to vystačilo sotva na pol roka. Kúpili sme za to základné farbivá, médiá a séra. Pracovali sme síce naďalej s oduševnením, ale mnohokrát so starými materiálmi alebo prístrojmi, lebo na nové vtedy nebolo. Tak som sa naučila pripraviť si vlastné kultivačné sklo, sterilizovať všetko, čo vydržalo tlak a teplotu. Naučila som sa robiť si aj servis pipiet či sem-tam rozbehnúť nejaký starý prístroj.  

Čím ste sa sponzorovi zaviazali?

Sľúbili sme, že následne naučíme personál danej firmy používať metódu, aby ju mohli komerčne ponúkať zákazníkom. Mali sme však problém. Metóda nefungovala tak, ako by mala. Bolo leto a v  septembri sme mali sponzorovi odovzdať správu a začať s tréningami. Materiál sa mi míňal a ja som počítala každý mililiter média a každú kultivačnú platničku. V širokom okolí s touto metódu nepracoval nikto, čiže som sa nemala s kým poradiť. V Čechách ju síce využívali, ale merali výsledok iným spôsobom aj prístrojom, a tak som s nimi nemohla konzultovať problém, ktorý sa objavil u nás. Keď už som nevedela ako ďalej, nabrala som odvahu a napísala som profesorovi Spielmannovi do nemeckého Centra pre validáciu alternatívnych metód (ZEBET at the BfR). Profesor Spielmann bol autorom publikácií a protokolu, z ktorých sme čerpali informácie. Napísala som mu, že hoci je náš postup rovnaký ako ten v jeho protokole, nefunguje nám a ja neviem, čo robíme zle.

Ilustračný obrázok: Berlín, Zdroj: istockphoto.com

Odpísal vám? 

Áno, prekvapivo ešte v ten deň. Vraj sú s tou metódou stále nejaké problémy a hoci je uvedený ako hlavný autor, odpovede na moje otázky bude vedieť lepšie zodpovedať jeho kolega, doktor Manfred Liebsch. Ten sa ale v danom čase nachádzal v Paríži v OECD na stáži. Profesor Spielmann sa vyjadril, že ak budem mať šťastie, tak do troch až šiestich týždňov mi možno doktor Liebsch odpíše. Na moje obrovské prekvapenie sa ozval už o dve hodiny. Napísal mi, že nemá čas na dlhé emaily, ale ak mu pošlem svoje telefónne číslo, môžeme si zatelefonovať. Najskôr som odmietla, hanbila som sa za svoju angličtinu. Doktor Liebsch mi ale odpísal, že v OECD sa stretáva s rôznou angličtinou a tú „slovenskú “ ešte nepočul, teda si ju rád porovná. Mal typický vedecko-analytický prístup. Až sa mi triasli ruky, keď som videla nemecké číslo na mobile. Hovorili sme spolu asi 2 hodiny, poradil mi nejaké typy a triky. Asi o dva týždne som zistila, v čom bol problém. Paradoxne šlo o niečo nové, čo ani tvorcovia metódy vo svojom portfóliu problémov ešte nemali. Farbička, ktorú sme v experimentoch používali, sa nám počas inkubácie menila vplyvom pH na iný typ, ktorý sa nedokázal tak efektívne vstrebávať do buniek. Nedalo sa to vidieť voľne okom, rozdiely som uvidela až pri spektrálnej analýze. Po malej úprave kultivačných podmienok som to vyriešila a všetko poslala pekne popísané aj s ďakovným e-mailom obom vedcom do Nemecka a Paríža.

Napriek tomu, že to malo šťastný koniec, odišli ste do Nemecka. Prečo?

Sponzorovi sme síce odovzdali hotovú metódu načas a zaučili sme firemný personál, ako sme sľúbili, avšak ďalšie financie sa nám už nepodarilo získať a ja som začala mať reálne problém s tým, ako dorobím a obhájim moju tému. Meniť som ju nechcela. V tom období som napísala snáď všetkým európskym organizáciám, ktoré mali čo do činenia s alternatívnymi metódami a mohli by poskytnúť nejaký grant, nevynechala som ani ZEBET. Vedela som, že doktorovi Liebschovi sa  páčilo, ako som postupovala pri riešení problému. Všimol si, že mám analytické myslenie a postupujem systematicky vylučovacou metódou, až kým neprídem na to, v čom je problém. A preto, keď som sa ho spýtala, či nevie o nejakom laboratóriu, kde by som si mohla praktickú časť mojej doktorandskej práce dokončiť, povedal, že sa z OECD vracia do Nemecka do ZEBET-u a do laboratória by sa mu zišiel niekto, ako som ja. Hlavným cieľom práce bolo optimalizovať protokol in vitro kožnej dráždivosti pre americký 3D model ľudskej kože EpiDerm.  Bola to veľká štúdia, ktorú sponzorovalo Európske centrum pre validáciu alternatívnych metód (ECVAM) pri európskom výskumnom centre. Pôvodná dohoda bola, že v ich laboratóriu zostanem rok a na obhajobu doktorandúry použijem výsledky z optimalizácie protokolu, ale obhajovať budem na Slovensku. Rýchlo však zistili, že som pre nich užitočná, pretože som bola aj technicky veľmi zručná, a tak mi ponúkli možnosť urobiť si celé PhD. v Nemecku a rozpracovať ďalšie zaujímavé témy.

Ste technický typ?

V slovenských laboratóriách sme si prešli všetkým. Vedeli sme si sami pripravovať laboratórne sklo, autoklávovať, sterilizovať či kalibrovať prístroje. Áno, môžem povedať, že som technický typ a som schopná naučiť sa takmer čokoľvek, ak mám dostatočnú motiváciu a čas.  Počas svojho doktorandského štúdia som mala oboje. Motivácie bolo za dvoch a času som mala tiež dosť, pretože som vedou skutočne žila.  Na STU ma veľmi dobre technicky pripravili. Naučili ma myslieť analyticky a v súvislostiach. To množstvo praktických „labákov“ a protokolov, čo sme museli vypracovať,  malo skutočne význam. V nemeckom laboratóriu som pre nich bola taký malý zázrak, lebo som vedela rozchodiť každý prístroj. Dokonca som vytvorila perfektný systém aj tam, kde bol predtým sklad škatúľ a nepotrebných vecí.

Ako k vám pristupovali zahraniční kolegovia?

Zo začiatku asi nevedeli, čo si majú o mne myslieť. Pozerali sa na mňa trochu nedôverčivo. Nevedeli, kto som, čo som a vôbec nechápali, prečo hovorím doktorovi Liebschovi Manfréd. Vtedy si tam všetci vykali, ba dokonca sa oslovovali aj titulmi. Tieto rozdiely sme ale prekonali a následne si v laboratóriu a na pracovisku potykali aj všetci ostatní. Myslím, že vďaka mne niektorí moji kolegovia stratili predsudky o východnej Európe, ktoré mali.

Doktorka Helena Kanďárová s doktorom Liebshom a profesorom Spielmannom po obhajobe doktorandskej práce, Zdroj: Archív Heleny Kanďárovej

Doktorka Helena Kanďárová s doktorom Liebschom a profesorom Spielmannom po obhajobe doktorandskej práce, Zdroj: Archív HK

Priniesli ste teda do laboratória novú kultúru. Čo dala práca v zahraničnom laboratóriu vám?

Naučila som sa, že Nemci vedia byť aj veľmi vtipní, keď si získate ich dôveru a priateľstvo. Okrem toho Berlín je veľmi zaujímavé a dynamické mesto. Vďaka Berlínskemu múru, ktorý pôvodne rozdeľoval mesto na dve polovice, tam majú všetko dvakrát, takže sa tam vôbec nenudíte. Celkovo to bolo  krásne obdobie. Pracovala som na veľkej európskej validačnej štúdii, robila som aj optimalizáciu a validáciu iných európskych 3D modelov a protokolov. Naučila som sa veľmi dobre po anglicky i nemecky a cestovala som na rôzne konferencie po celej Európe. Vytvorila som si kontakty a priateľstvá, na ktorých som mohla stavať potom, keď som nastúpila do priemyselnej sféry. Naučila som sa veľa užitočných vecí, napr. ako publikovať vo vedeckých časopisoch, ako písať reporty zo štúdií, akú štatistiku treba zvoliť pri vyhodnocovaní dát. Celkovo som získala expertízu v tom, ako viesť a organizovať validačné štúdie.

Keď porovnáte  vaše doktorandské pôsobenie na Slovensku verzus v Nemecku, v čom bol najväčší rozdiel?

V Nemecku som mala k dispozícii všetky tkanivové modely, ktoré sa dali v danej dobe kúpiť. Bolo to, ako keby som sa mávnutím čarovného prútika preniesla do úplne iného sveta. Zo Slovenska, kde bol rozpočet 1000 eur na pol roka, som sa preniesla do Nemecka, kde som túto sumu mala na týždeň. Nebolo to ale len o financiách, ale aj o možnostiach. Zrazu som mala pocit, že naozaj reálne môžem svojou prácou niečo zmeniť a nejde tu len o obhajobu PhD.  Okrem toho, keďže sme spolupracovali s rôznymi výrobcami tkanivových modelov, začali sa mi už počas doktorandského štúdia rysovať nové pracovné príležitosti. Už rok pred tým, než som skončila doktorát, som dostala pracovné ponuky z veľkých firiem, ako je L’Oréal, Henkel, ale aj menších biotechnologických spoločností, ktoré mali záujem o môj výskum a technicko-organizačné schopnosti.  

O VEDECKEJ PRÁCI

Nakoniec ste si vybrali biotechnologickú firmu MatTek. Prečo?

V MatTeku vtedy hľadali človeka, ktorý by vybudoval  ich pobočku na európskom trhu. Bola to veľká výzva. Vďaka práci v spoločnosti som mala možnosť vycestovať medzi rokmi 2006 - 2009  niekoľkokrát  na stáže do USA, aby som sa naučila ich technológie. Tiež som sa podieľala na výskumných projektoch, viedla som pre MatTek validácie a robila optimalizácie protokolov.  V roku 2009 som sa vrátila na Slovensko a založila som tu ich európsku centrálu. Vybudovali sme moderné výrobné laboratóriá, v ktorých sa najprv v roku 2011 začal produkovať kožný model EpiDerm, o rok nato očný model  EpiOcular a asi pred tromi rokmi sme začali aj s modelom tenkého čreva. Firmu som budovala a viedla viac ako desať rokov. Stretla som sa tu so skvelými a šikovnými ľuďmi. Veľa mi to dalo, ale aj vzalo.

Čo vám to vzalo?

Určite časť zdravia a neskôr aj ideály. V USA som zažívala obrovský stres, pretože som musela veľmi rýchlo dokončiť dôležitý firemný projekt. Mala som na to len zopár mesiacov a počas tohto obdobia došlo k určitým technologickým zmenám, čo malo výrazný vplyv na už hotovú metódu, ktorá bola tesne pred medzinárodnou validáciou. Vyriešila som to obrovským množstvom nadčasov, v laboratóriu som niekedy aj spala. Zo stresu aj stravy som pribrala 30 kíl a už som sa ich nikdy nezbavila. Pripravila som sa o zážitky a čas, ktorý som mohla stráviť s rodinou. Našťastie mám skvelú rodinu, ktorá ma v mojich aktivitách podporuje,  ale vie mi aj povedať, kedy už idem cez čiaru. Úspešní vedci často obetujú svoju rodinu a možnosť mať deti za kariéru, no to sa mi, chvalabohu, nestalo. Mám 7-ročnú dcérku a manžela, ktorý má aj po 20 rokoch nášho spolužitia ešte stále pochopenie pre moju niekedy impulzívnu a tvrdohlavú náturu.  Nikdy som ale nemala dlhé prázdniny či mesačnú dovolenku. Nevedela som sa nastaviť tak, že by som bola dlhšie mimo práce.

Pozastavili ste sa sama niekedy na tým, či je to správne?

Pozastavovala sa nad tým moja rodina, no ja veľmi dlho nie. Až do smrti môjho otca v roku 2017. Po nedávnej smrti mojej mamy sa teraz nad tým znovu pozastavujem. Existujú životné udalosti, pri ktorých nadobudnete pocit, že možno už je čas urobiť v živote nejakú zmenu. Posunúť sa ďalej alebo sa sústrediť aj na iné veci, ako je len práca. Keď ľudia zomierajú, neľutujú, že nedokončili nejaký projekt alebo neodovzdali vedecký článok. Vždy ľutujú, že si mohli vziať viac času pre seba, rodinu a priateľov. Bohužiaľ, žijeme v dobe, kedy sme bičovaní do maximálnych výkonov a zabúdame na to podstatné - žiť. Aj táto epidémia koronavírusu je preto vhodným obdobím na zamyslenie sa ohľadom života a priorít.

Očakávali ste, že sa ešte niekedy vrátite do akademickej sféry?

V živote sa niektoré veci dejú bez ohľadu na to, či ich očakávame. Nedá sa všetko naplánovať. V roku 2015 som si ešte myslela, že v MatTeku pravdepodobne zostanem až do dôchodku. Nakoniec som sa sama rozhodla úplne inak.

Doktorka Helena Kanďárová sa aktívne venuje aj výučbe študentov, Zdroj: Archív HK

Doktorka Helena Kanďárová sa aktívne venuje aj výučbe študentov, Zdroj: Archív HK

V MatTeku ste pracovali takmer trinásť rokov. Je ťažké vyskočiť z rozbehnutého vlaku?

Áno. Odišla som v roku 2018. Ale musím povedať, že svoj odchod som naplánovala zodpovedne a všetko som zanechala v poriadku. V čase, kedy som z firmy odchádzala, mala spoločnosť 40 % nárast obratu a aj veľký nárast zisku. Odišla som s pocitom dobre odvedenej prace a bola som si istá, že aj bezo mňa to pôjde dobre ďalej. A ide to. Moji slovenskí kolegovia, s ktorými som firmu zakladala a budovala, sú veľmi šikovní. Aj sama som už mala pocit, že ma tam ani veľmi netreba. 

Neľutovali ste toto rozhodnutie?

Aj keď som odišla z lukratívnej pozície, som rada, že som zmenila prácu, pretože mi to otvorilo nové obzory. Chcem pomôcť rozvíjať toxikológiu na Slovensku a viac sa venovať implementácii alternatívnych metód do praxe. Mám pocit, že tento odbor ľudia stále vnímajú ako takú škaredú, nevlastnú sestru krásnej medicíny a očarujúcej farmácie. Je to taká Popoluška medzi ostatnými disciplínami. Stále rozprávame len o pozitívnych účinkoch všetkého, ale každý liek, každá látka má aj tú druhú stranu, nejaký nežiadúci účinok. Záleží od dávky a okolností. A aj o tom treba hovoriť a treba to skúmať.

Keď hovoríte, že chcete pomôcť rozvíjať toxikológiu na Slovensku, máte v tomto smere nejaký konkrétny cieľ?

Chcem najmä pomôcť vybudovať na Ústave experimentálnej farmakológie a toxikológie SAV  in vitro laboratóriá, ktoré budú pracovať v režime Správnej laboratórnej praxe (SLP). Na tomto ústave je veľmi dobre rozpracovaná problematika in vivo toxikológie a farmakológie. Tiež majú kvalitné detašované pracovisko na Dobrej vode, kde je unikátny chov laboratórnych zvierat. Ústav má záujem pracovisko rozšíriť o inovatívne prístupy, ako je napríklad in silico modelovanie vlastností molekúl a venovať sa  moderným metódam v regulatívnej toxikológii, a práve na to potrebujeme pracovať v režime SLP. Už teraz sú tam laboratóriá bunkových kultúr, kde sa rieši napríklad problematika zápalu alebo bunková farmakológia a mnohé iné zaujímavé témy. Aktuálne zavádzame in vitro metódy hodnotenia topickej toxicity, ktoré sú implementované v nariadeniach OECD, ICH a ISO 10993.

Naďalej by som chcela rozvíjať aktivity národnej platformy pre koncepty 3Rs vo vede a výskume. Budeme sa tiež snažiť spustiť tréningové programy v toxikológii na Slovensku v spolupráci s organizáciou SETOX. Budúci rok by sme chceli na Slovensku zorganizovať sympózium o implementácii in vitroin silico metód do stratégie hodnotenia bezpečnosti chemických látok. Budeme to robiť v spolupráci s OECD,  MPRV SR a národným kontaktným bodom ESFA (z angl. Europan Food and Safety Agency). 

Na akom výskume v SAV aktuálne pracujete?

Aktuálne mám rozpracované dve témy. Prvou je in vitro hodnotenie bezpečnosti a biokompatibility zdravotníckych pomôcok a inovatívnych materiálov, ktoré sa používajú v medicíne. Prekvapilo ma, že doteraz sa zo strany aktivistov nevenovalo tejto téme veľa pozornosti. Väčšinou sa zameriavajú na kozmetiku a chemické látky, prípadne pesticídy. Avšak veľa testov na zvieratách sa robí aj vtedy, keď sa hodnotí biokompatibilita materiálov a zdravotníckych pomôcok, pričom tieto testy sú zastarané, nepostačujúce a eticky problematické aj podľa samotných výrobcov týchto komodít.

Druhou je téma fototoxicity, ktorá sa so mnou ťahá už viac ako 20 rokov. So študentom Petrom Pôbišom  z Fakulty chemickej a potravinárskej technológie STU sa začínam venovať fototoxicite na rohovkovom 3D modeli. V budúcnosti by som rada rozpracovala aj tému 3D biotlače, na to však treba množstvo financií, ako aj oduševnených študentov a doktorandov, ktorí sa neboja nových tém a výziev.  Snáď im to „urobím“ o niečo ľahšie, ako som to mala ja 20 rokov dozadu. Na druhej strane treba myslieť na to, že prekážky sú v podstate nové príležitosti.

Denisa Koleničová

Foto: istockphoto.com, Archív Heleny Kanďárovej

 

Súvisiace:

Hore
Vedecká cukráreň 10/2020
Veda v CENTRE 10/2020
sutaz FB TVT 2020
Noc výskumníkov 2020
Veda v CENTRE / Vedecká kaviareň 9/2020
Quark_10/2020
TVT2020 prihlasovanie
Agrofilm
Aurelium - centrum vedy
Quark 25 rokov
banner záhrady
Zaujímavosti vo vede
Svetlu by trvalo 0.13 sekundy obletieť zem.