Ako študentka si dala za cieľ prispieť k humanizácii a liberalizácii našej spoločnosti a neopustila ho, ani keď jej socialistický režim hádzal pod nohy polená. Sociologička Zora Bútorová je jedna z vedkýň, ktorá nedávno dostala štátne vyznamenanie od prezidentky Zuzany Čaputovej.
Sociologička Zora Bútorová preberá štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy od prezidentky SR Zuzany Čaputovej. Foto: Kancelária prezidenta SR
Čím si vás sociológia získala natoľko, že ste sa ju rozhodli študovať?
Rozhodla som sa pre ňu v druhej polovici 60. rokov, keď sa začali v Československu uvoľňovať politické pomery, oslabla cenzúra, slobodnejšie sa diskutovalo o problémoch spoločnosti, vychádzali inšpiratívne diela západných sociológov – mňa napríklad uchvátili knihy Mocenská elita i Sociologická imaginácia od Charlesa W. Millsa či Útek od slobody od Ericha Fromma. Československí sociológovia v tíme Pavla Machonina sa v tom čase pustili do rozsiahleho empirického mapovania sociálnej štruktúry českej a slovenskej spoločnosti, čo vlastne znamenalo odklon od ideologizácie a mýtov o smerovaní k „beztriednej spoločnosti“. Skrátka som verila, že sociológia by mohla prispieť k humanizácii a liberalizácii našej spoločnosti. Po prvom ročníku štúdia však prišiel august 1968 a túto nádej na dve desaťročia pochovali sovietske tanky. Kvalitná západná literatúra prestala vychádzať, publikáciu Československá společnost Machonina a kolektívu stiahli z predaja, tím zlikvidovali a jeho špičkoví členovia nesmeli prednášať…
Ak by vám dnes nejaký študent povedal, že uvažuje o štúdiu sociológie, ale nevie si celkom dobre predstaviť, čím sa bude ako hotový sociológ zaoberať, ako by ste mu svoje povolanie priblížili?
Dôvody na štúdium sociológie sú podľa mňa dnes podobné ako kedysi: aby sme hlbšie porozumeli spoločnosti, jej dnešným problémom i vývojovým trendom; aby sme mohli svojim poznatkami prispieť k zlepšeniu spoločenských pomerov, k zvládnutiu nových výziev, k posilneniu slobody, spravodlivosti, férovosti. Asi by som mu povedala, aby si otvoril napríklad knihu Vladimíra Krivého a kolektívu Ako sa mení slovenská spoločnosť z roku 2014 alebo niektorú z kníh vynikajúceho poľsko-britského sociológa Zygmunta Baumana, napríklad titul Tekutá láska. O krehkosti ľudských pút…
Do svoje štyridsiatky pracovala Zora Bútorová v socialistickom režime a pretože prinášala varovné prognózy o neudržateľnosti vtedajších trendov, jeho predstavitelia jej robili problémy. Zdroj: Pixabay.com
Pre štúdium tohto odboru ste sa rozhodli v období spoločenského uvoľnenia, ale napokon ste do svojej štyridsiatky museli pre výsledky svojich výskumov dvakrát zmeniť pôsobisko. Čím ste tak dráždili predstaviteľov spoločenskej moci?
Od polovice 70. rokov minulého storočia som sa spolu s Fedorom Gálom a ďalšími kolegami zaoberala prognózovaním vývoja v oblasti práce a neskôr životnej úrovne. Naše prognózy vyznievali varovne. Upozorňovali na neudržateľnosť vtedajších trendov ekonomického a sociálneho vývoja. To sa, samozrejme, vrchnosti na mojich prvých dvoch výskumných pracoviskách nepáčilo; boli to časy, keď sa kritika nenosila, problémy tabuizovali a zametali pod koberec. V 80. rokoch nás prichýlil Kabinet teórie vedy a prognóz pri Výpočtovom stredisku Slovenskej akadémie vied, kde sme sa venovali prognózovaniu vedy. Iniciovali sme medzi československými vedcami širokú diskusiu o problémoch fungovania vedy, z ktorej prirodzene vyplynulo, že kľúčovou bariérou je systém riadenia s vedúcou úlohou komunistickej strany. Vypracovali sme koncepciu prestavby SAV, ktorú jej vtedajší predstavitelia odmietli ako príliš radikálnu. Nežná revolúcia ma spolu s kolegami zastihla uprostred týchto sporov s oficiálnymi štruktúrami. Viaceré z našich ideí sa však uplatnili pri demokratizácii pomerov v SAV. Hneď začiatkom roka 1990 bola ustanovená Rada vedcov SAV, ktorá zvolila nové predsedníctvo SAV.
Takže bariéry padli a mohli ste si vydýchnuť. Neuvažovali ste dovtedy o emigrácii? Veď váš manžel, sociológ Martin Bútora, bol dokonca v politickej nemilosti.
Nie, neuvažovali. Skôr sme sa usilovali uchovať si aj v časoch tuhej normalizácie integritu a vnútornú slobodu. Po tom, ako manžel odmietol hlasovať proti Charte 77, si naveľa-naveľa našiel miesto v protialkoholickej poradni. Bola to neľahká, ale užitočná a inšpiratívna práca. Aj ja som mu trochu pomáhala s výskumom. Žili sme intenzívnym životom, najmä v okruhu blízkych priateľov – vedeli sme sa dostať k takzvanej zakázanej literatúre, zúčastňovali sme sa na neoficiálnych či pololegálnych odborných seminároch, cestovali sme na vernisáže a do divadiel, zväčša mimo Bratislavy, kde kritické predstavenia skôr unikli pozornosti cenzorov, preložili sme zopár divadelných hier. Zároveň sme vychovávali deti.
Ilustračné foto. Zdroj: Pixabay. com
Po nežnej revolúcii ste sa intenzívne venovali výskumom verejnej mienky na všetky spoločenské zmeny, politické, ekonomické, ale aj rodovej rovnosti. Ktoré z nich boli pre vás najvzrušujúcejšie?
Ťažko povedať, vzrušenie nad výskumnými zisteniami prežívam ustavične. Ale Adaptácia radových občanov na tieto zmeny bola nesmierne náročná. Spočiatku nás ako výskumníkov šokovalo, koľko je v názoroch verejnosti rozporuplnosti, ochoty uveriť zjavne nesplniteľným sľubom populistických politikov. Potom pribudlo poznanie o značnom rozšírení hlboko zakorenených etnických predsudkov a negatívnych stereotypov. Spočiatku som si naivne predstavovala, že nepotrvá dlho a časom sa spoločenské vedomie ustáli, „kognitívnych havárií“ bude menej. Dnes si väčšmi uvedomujem, ako veľmi trpíme nedostatkom kritického myslenia; liečba tejto diagnózy si vyžiada dlhší čas a veľa úsilia.
Pamätáte si, kedy výsledky vašich výskumov otvorili v spoločnosti konštruktívnu diskusiu a viedli k pozitívnym zmenám?
Vo výskumoch sa usilujeme reagovať na pálčivé problémy dneška. Uvediem tri príklady. V časoch mečiarizmu, keď silneli autoritárske tendencie, nás zaujímalo, či v spoločnosti existuje potenciál na politickú zmenu; výsledky našich výskumov dali kladnú odpoveď na túto otázku dávno pred porážkou HZDS vo voľbách 1998. V čase únosu syna prezidenta M. Kováča do cudziny sme zistili, že verejnosť pokladá za nedôveryhodnú SIS, ako aj oficiálnu verziu o „samoúnose“. Publikovanie tohto zistenia bolo dôležité pre povzbudenie odporcov autoritárskeho režimu. Vo výskumoch sme pomohli identifikovať nositeľov prodemokratických zmien – v tých časoch to boli najmä mladí ľudia, vzdelanejšie a mestské obyvateľstvo.
Od polovice 90. rokov som sa venovala nielen výskumu verejnej mienky, ale aj problematike rodovej rovnosti. Napríklad náš projekt „Plus pre ženy 45+” poukázal na existenciu dvojnásobného, rodovo-vekového znevýhodnenia tejto skupiny žien na trhu práce. Jeho súčasťou bolo tiež rodové vzdelávanie vybraných aktérov na trhu práce, ako aj sociálna kampaň „Moja mama chce pracovať“, poukazujúca na silné stránky žien ako pracovníčok. Projekt sme zavŕšili publikáciou Ona a on na Slovensku. Zaostrené na rod a vek, ktorá vyšla aj v angličtine. V ďalšom výskume som sa so svojím tímom zamerala na empirické zmapovanie problematiky starnutia. Výsledky sme zhrnuli do knihy Tretí rozmer 4. veku. 10 kapitol o aktívnom starnutí. Každá z týchto aktivít znamenala určité nóvum a skromne sa domnievam, že prispela k prehĺbeniu verejnej debaty na uvedené témy.
Bolo tomu niekedy aj naopak, keď vaše výskumy nemali pre spoločnosť dostatočný účinok?
Spomínam si najmä na začiatok 90. rokov, keď sa viedli vášnivé diskusie o česko-slovenskom partnerstve a o novom štátoprávnom usporiadaní. Naše výskumy ukazovali, že rozdelenie spoločného štátu si neželá väčšina Slovákov ani Čechov – aj keď ich predstavy o vhodnej forme spolužitia boli poznačené nejasnosťami a protirečeniami. Politici po voľbách v roku 1992 využili skutočnosť, že verejnosť nedokázala efektívne protestovať – veď kde sa to mala za komunizmu naučiť? – a rozdelili štát bez referenda. Vtedy som pochopila, aká môže byť verejná mienka bezmocná. Bola to pre mňa trpká skúsenosť.
Nezdá sa vám, že sa príliš ťažko a pomaly zbavujeme postsocialistického syndrómu?
Áno, ide to ťažko, ale nemali by sme sa tomu čudovať. Potrebujeme sa kriticky vyrovnať s polstoročím nedemokratických totalitných režimov, ktoré sa vpečatili do našej politickej kultúry – najprv fašistického za vojnového slovenského štátu a po roku 1989 zase komunistického. Nemožno podceniť ani špecifickú podobu oneskorenej socialistickej modernizácie, ktorá zanechala v mnohých ľuďoch pocit, že je možné dosiahnuť materiálny vzostup aj na úkor dodržiavania ľudských práv. Na útechu si pripomeňme vizionárske slová T. G. Masaryka, nášho prvého prezidenta a autora viacerých sociologických diel, o päťdesiatich rokoch, ktoré potrebujeme na to, aby sa demokracia zakorenila. Alebo odkaz prominentného sociológa Ralfa Dahrendorfa o tom, že ústavno-politickú zmenu a kodifikáciu demokratických princípov možno dosiahnuť za šesť mesiacov; zlepšenie pomerov vďaka ekonomickým reformám približne za šesť rokov. Aby sa však demokratická ústava a zreformovaná ekonomika zakorenili v podobe nových spoločenských základov, aby fungovali za každého počasia, na to treba najmenej šesťdesiat rokov.
A nezabúdajme ani na to, že – ako nedávno konštatoval prominentný americký politológ a znalec politických režimov vo svete Larry Diamond – kým prvá približne polovica našej postkomunistickej minulosti sa odohrávala za priaznivých medzinárodných pomerov, počas „tretej vlny“ globálnej demokratizácie, po roku 2006 sa trend zastavil a v niektorých krajinách aj zvrátil. Viaceré liberálne demokracie na celom svete sa stávajú menej liberálne, autoritárstvo je na vzostupe a posilňuje sa represia. Tento znepokojujúci trend spätý s hlbokou politickou polarizáciou podporovanou zvyšujúcim sa vplyvom sociálnych médií sa prejavil aj vo viacerých európskych krajinách vrátane susedného Maďarska či Poľska.
Ilustračné foto. Zdroj: Pixabay.com
Ako ste už spomínali, upozorňujete aj na problém vyčleňovania starších ľudí zo spoločnosti, na to, že ich potenciál nie je dostatočne využitý a trh práce sa im neprispôsobuje napriek tomu, že naša spoločnosť starne a s veľkou pravdepodobnosťou bude onedlho čeliť problému s nedostatkom financií na dôchodky. Má váš hlas v tomto smere dosah?
Venujem sa tejto téme preto, lebo si uvedomujem jej spoločenskú závažnosť a obrovskú výzvu, pred ktorou ako spoločnosť stojíme. Kľúčovým problémom totiž nie je iba rýchle demografické starnutie ako také, ale neadekvátna reakcia spoločnosti na tento nezvratný trend. Slovensko trestuhodne zaostáva pri osvojovaní si konceptu aktívneho starnutia – konceptu smerujúceho k lepšiemu využívaniu potenciálu starších ľudí – či už na trhu práce, alebo vo verejnom živote. V súčasnej politike prevážil krátkozraký populistický prístup.
Nedávne legislatívne zmeny, najmä uzákonenie fixného dôchodkového veku, sa niesli v duchu zastaranej a dlhodobo neudržateľnej filozofie zdôrazňujúcej právo ľudí na včasný odchod do dôchodku, namiesto toho, aby sme sa ako spoločnosť posunuli k podpore práva ľudí vyššieho veku na prácu – samozrejme, pri rešpektovaní rozdielnej úrovne práceschopnosti jednotlivcov, a teda aj pri podpore diverzifikácie spôsobu odchodu do dôchodku.
Pokladám za potrebné, aby sa na aktívne starnutie pripravovala dnešná mladá a stredná generácia zvýšenou zodpovednosťou za svoje zdravie, záujmom o celoživotné vzdelávanie, a teda aj udržiavaním pracovnej schopnosti. To si vyžaduje aj zmenený prístup zamestnávateľov – obrazne povedané, nahradenie vekovo slepého prístupu k zamestnancom prístupom vekovo citlivým. V tomto ohľade nám môže byť inšpiráciou Fínsko, ktoré sa stalo vďaka výskumom Juhani Ilmarinena priekopníkom tzv. vekového manažmentu v rámci Európskej únie. A, samozrejme, chce to aj odlišný prístup k starším ľuďom v médiách – ich prezentáciu v celej ich pestrosti – nielen ako jednotlivcov čeliacich zdravotnému a sociálnemu úpadku, ktorý je charakteristický skôr pre tzv. štvrtý vek, ale aj ako ľudí, ktorí prinášajú pre spoločnosť veľké hodnoty. To platí najmä pre ľudí v tzv. treťom veku, ktorí majú aj po prekročení dôchodkového veku dostatočnú vitalitu a bohaté životné skúsenosti. Žiaľ, v týchto a ďalších ohľadoch sme sa zatiaľ nepohli veľmi dopredu, hoci formálne takúto ambíciu deklaroval Národný program aktívneho starnutia na roky 2014 – 2020.
Česť každej zamestnávateľskej organizácii, ktorá si uvedomuje prednosti vekovo zmiešaných pracovných tímov a utvára pre starších pracovníkov vhodné podmienky, ako aj všetkým občianskym združeniam a iniciatívam, v ktorých nachádzajú ľudia vo vyššom veku priestor na sebarealizáciu a zapojenie do života. Treba zdôrazniť, že vďaka tomuto začleneniu vzniká win-win situácia (stratégia dvojitého víťaza odvodená od anglického win, čo znamená výhra, predstavuje také riešenie problému, ktoré je užitočné pre obe strany – pozn. red.) pre firmy, starších ľudí i pre spoločnosť ako celok, lebo sa tým posilňuje medzigeneračná komunikácia a upevňuje kohézia (súdržnosť – pozn. red.) spoločnosti.
Foto: Kancelária prezidenta SR, Archív Zory Bútorovej, Pixabay.com
