Šikanovanie na školách nie je iba detský rozmar či krutosť. Podľa kriminálneho psychológa a právnika Ondreja Kubíka ide o odraz spoločnosti, rodinného prostredia a systému, ktorý necháva deti zápasiť s nerovnosťami a so samotou.
Ilustračný obrázok. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: Inside Creative House
V článku sa dočítate:
- prečo šikanovanie nie je len problém detí, ale je to odraz spoločnosti a systému,
- ktoré faktory formujú agresorov a ktoré obete v školách,
- ako ovplyvňujú rodičia, školy a technológie vznik a priebeh šikanovania,
- ktoré opatrenia môžu účinne zabrániť šikanovaniu a podporiť bezpečné prostredie pre deti.
Šikanovanie sa často vníma ako problém detí medzi sebou. Kriminálny psychológ Ondrej Kubík však upozorňuje, že to nie je len o deťoch. Je to predovšetkým zrkadlo spoločnosti, rodín a systému, ktorý mladých ľudí formuje. Podľa neho agresia v školských laviciach vyrastá zo sociálnych rozdielov, z nedostatku času rodičov a z prostredia, kde sa úspech či inakosť stávajú terčom posmechu a útokov.
Deti dnes čelia realite, ktorú si dospelí v ich veku ani nevedeli predstaviť. Samota, tlak sociálnych sietí, výrazné rozdiely medzi spolužiakmi či nedostatok empatie vytvárajú pôdu pre šikanovanie, ktorá je len cípom ľadovca. Skutočný problém sa ukrýva hlbšie – v nastavení spoločnosti, v spôsobe, akým rodičia odovzdávajú svoje vzorce správania, a v alibizme inštitúcií, ktoré si často zatvárajú oči.
Kubík v rozhovore otvorene hovorí o tom, prečo agresori nebývajú iba „zlí“ žiaci, akú úlohu zohráva tichá väčšina spolužiakov a čo by mohlo reálne pomôcť. Pripomína, že prevencia šikanovania nie je iba o kontrole v triede, ale o hľadaní cesty, ako deťom ukázať funkčné spôsoby riešenia konfliktov a posilňovať komunity, kde sa cítia prijaté a v bezpečí.
Kde vzniká šikanovanie
Prečo sa deti šikanujú? Kde sa berie také zlo v mladých bytostiach?
Škola je agregát detí z rôznych sociálnych vrstiev, kde prirodzene vzniká pnutie. Je to spôsobené systémom v spoločnosti, nastavení trhovej ekonomiky, tým, že rodičia nemajú čas na svoje deti. To nie je o deťoch, je to o rodičoch a ich detstve, je to systémová chyba.
Deti dnes žijú vo svete, ktorý by sme si v ich veku ani nevedeli predstaviť. Som rád, že nie som dieťaťom dnešnej doby. Šikanovanie v školách je len cíp ľadovca. Treba sa pýtať, kde je zvyšok problému.
Myslíte samotu v kombinácii so sociálnymi sieťami?
Samota určite áno, deti sú samé za seba. Kedysi to nebolo až také zlé, lebo rozdiely neboli také veľké. Šikanovanie má korene vo vysmievaní sa z rozdielov. Niekto má menej peňazí, horšie sa oblieka, tak je terčom šikanovania a posmechu.
„Mne sa zdá, že šikanéri sú najčastejšie ľudia s nízkym sebavedomím a s potrebou dominovať.“
Ale aj úspešné deti bývajú šikanované.
Áno, ale to má úplne iné pozadie. Dieťa môže byť šikanované aj za to, že v niečom vyniká, nemusí to byť nutne úspech.
Mne sa zdá, že šikanéri sú najčastejšie ľudia s nízkym sebavedomím a s potrebou dominovať. Sú to ľudia, ktorí neznášajú rozdiel, inakosť. Môžu to byť tiež osoby, ktoré sú akcelerované fyzicky, teda majú nadmieru fyzickej sily, a deti v tom veku sa vedomostiam a schopnostiam skôr posmievajú, než by ich vyzdvihovali, čiže je to o moci, fyzickej moci.
Dá sa teda povedať, že je to chyba hlavne rodičov? Alebo sa môže dieťa stať agresorom, keď príde do kolektívu?
Vo všeobecnosti je to kombinácia oboch. Deti sú v prvom rade zrkadlom rodičov. Napríklad chlapec vidí, ako sa jeho otec správa k ostatným ľuďom, či už v práci, k manželke, v dopravnej situácii, alebo podobne. A prečo by to neopakoval, keď vidí, že to funguje?
Určite je to alibizmus rodičov, ospravedlňovanie alebo dokonca podporovanie dieťaťa, aby sa presadzovalo v spoločnosti za každú cenu. Mnohokrát to rodičia nemyslia zle, možno ich niekedy niekto utlačil a teraz vedú dieťa k tomu, aby išlo do sveta s ostrými lakťami.
Šikanovanie je tiež odrazom vnútornej nervozity a neschopnosti riešiť konflikty správnym spôsobom.
Z niektorých agresorov napokon vyrastú slušní ľudia
Počet prípadov šikanovania stagnuje alebo skôr pribúda?
Prípadov šikanovania určite pribúda. Vzťahy ľudí sú viac odcudzené, ľudia sú viac izolovaní, menej tolerantní či zdržanliví a omnoho viac binárni. Konzervatívni ľudia nenávidia spektrum, chcú len binárnosť, všetko je podľa nich čierne alebo biele.
Môžu sa deti šikanovať zo zábavy, čiže v tom zmysle, že im chýba empatia a siahajú po takejto krutej zábave? Môžeme prípadne hovoriť o kategórii sociopatov, ktorí necítia emócie ako bežní ľudia?
Áno, môže to byť aj tým. Šikanovanými obeťami sú zväčša práve empatickí ľudia, viac zdržanliví, nekonfliktní, ktorí sa venujú svojim veciam, a to tých druhých dráždi.
Avšak nie každý šikanátor je sociopat. Z mnohých problematických detí napokon vyrastú slušní ľudia, ktorí svoje konanie z mladosti ľutujú.
Šikanovaný chlapec pod lavicou. Zdroj: iStock/Nimito
Škola veľa nezmôže, lepšie je dať dieťa inam
Prečo sú školy také alibistické a ľahostajné voči šikanovaniu? Nechcem nikomu krivdiť, ale pri viacerých prípadoch, ktoré som sledovala v médiách, sa zdalo, že sa to školy snažia skôr ututlať. Aké páky má reálne škola v prípade detských agresorov?
Najprv by mal zasiahnuť triedny učiteľ, potom výchovný poradca. Deti sú však pre rodiča investícia. Aj učiteľ by radšej investoval do svojich detí alebo aj do cudzích, ale len do takej miery, do akej je zaplatený. A ako je zaplatený? Nemôžete očakávať, že učiteľ bude plniť funkciu policajta. Učiteľ sa možno tiež bojí riešiť šikanovanie, lebo príde rodič druhého dieťaťa a bude si to s ním chcieť vybaviť.
Môže rodič pre šikanovanie podať trestné oznámenie na spolužiakov dieťaťa? Dá sa takto domôcť spravodlivosti, keď to škola nezvláda?
“Dá, len sa to ťažko dokazuje. Šikanovanie samo osebe nie je trestný čin, najbližšie tomu by mohlo byť ublíženie na zdraví či psychické týranie. Ale pri psychickom týraní je dôležité, aby bol páchateľ z hľadiska veku trestne zodpovedným. Ak nie je, stále je možné voči nemu uplatniť rôzne výchovné opatrenia.”
„Medzi dospelými sú infantilné jedince, ktoré sú trestnoprávne zodpovedné, a medzi deťmi sa nájdu mimoriadne inteligentné jedince, ktoré často prerastajú dospelých s IQ aj EQ.”
Ako sa tieto prípady so šikanovaním v školách väčšinou končia?
Štandardne sa väčšinou končia krivdou voči slabšiemu, ktorý si nesie traumu do konca života. Detský svet je krutý. Deti sú budúci dospelí v detskej koži. Medzi deťmi a dospelými je len ten rozdiel, že dospelí za svoje skutky zodpovedajú, ale aj medzi nimi máte nezrelých ľudí.
Medzi dospelými sú infantilné jedince, ktoré sú trestnoprávne zodpovedné, a medzi deťmi sa nájdu mimoriadne inteligentné jedince, ktoré často prerastajú dospelých s IQ aj EQ.
Kamery a uniformy
Myslíte, že keby boli v školách kamery, agresori by si netrúfli siahnuť na svoje obete?
Keby si trúfli, boli by jasné dôkazy a boli by rýchlejšie identifikovateľní. Môžu si však obeť počkať niekde, kde kamera nebude. Dieťa sa potom bojí chodiť na záchod alebo si musí kupovať priepustky, aby mu dali pokoj. Ale určite by to pomohlo. Nahrávať triedu, mať školské kamery by bolo dobrým riešením.
Taktiež by som odporučil, aby sa deti vrátili k školským uniformám. V uniformách sa medzi deťmi vytrácajú rozdiely a porovnávajú sa viac mentálne schopnosti. Odstraňujú určité napätie, lebo spôsob obliekania medzi deťmi je iritujúci prvok. Paradoxne môže byť šikanovaný i žiak, ktorý je dobre oblečený, tými, ktorí sú oblečení horšie. Treba hľadať riešenia, ktoré by odstraňovali pnutie medzi sociálnymi vrstvami, ktoré tu stále je.
Myslím si, že šikanovanie je výsledkom pnutia medzi rôznymi sociálnymi vrstvami, ktoré sa odráža v dieťati, respektíve v školskom kolektíve. Dnes sú medzi deťmi obrovské rozdiely v majetnosti. Kedysi si boli viac podobné, boli z podobných rodín, ktoré mali podobné finančné zdroje, a rodičia sa poznali, vedeli aspoň, kto čo robí.
Inklúziu nedosiahnete tým, že len dáte rôzne deti dokopy, s tým treba aj pracovať, ale opäť sa dostávame k tomu, kto to bude robiť a kto to zaplatí.
Dá sa pracovať s problémovým dieťaťom? Môže ho škola donútiť chodiť na psychologické terapie?
Myslím si, že pokiaľ rodič doma nevytvára zdravé prostredie, tak to až tak nepomôže. Ale pozor, mnohí z tých, ktorí šikanovali, si časom uvedomili chybu. Šikanátor môže zažiť korektívnu skúsenosť, môže sa stať, že mu obeť v niečom pomôže alebo sám zažije šikanovanie a niekto sa ho zastane.
Situáciu značne sťažujú technológie, online komunikácia. Deti treba viesť ku komunikácii tvárou v tvár. Aj v škole by mali mať obmedzený prístup k telefónom, je to obrovský rušivý prvok.
Uzavreté komunity môžu byť pre deti bezpečným priestorom, kde sa naučia poznať svoju hodnotu a komunikovať aj odlišný názor s rešpektom. Zdroj: iStock/ Rawpixel
Komunity ako bezpečný priestor pre dieťa
Čo by mohlo ešte okrem kamier a uniforiem pomôcť eliminovať šikanovanie?
Možno rodičovské prípravy aj pri civilných sobášoch. Veľmi prospešná pozícia by bola tiež pozícia školského mediátora. Deti by videli, že každý konflikt má nejaké riešenie. V takýchto prípadoch by mohol veľkú úlohu zohrať takisto školský psychológ a výchovný poradca. Konflikt by teda prebiehal formou nejakého pojednávania.
Podstatou mediácie je viesť spor strán tak, aby sa strany dohodli na nejakom spoločnom riešení.
Akú úlohu zohrávajú spolužiaci ako tichí pozorovatelia, ktorí nezasiahnu?
Boja sa. To je úplne normálne, volá sa to Bystanderov efekt. Keď vidíte násilie, nechcete s tým mať nič spoločné.
„Myslím si, že šikanovanie by bolo možné eliminovať spevnením komunít.”
Pomohlo by agresora zastaviť, keby sa niekto odvážil postaviť proti agresorovi a zastať sa obete? Alebo je väčšia pravdepodobnosť, že by sa tiež stal obeťou?
Pomohlo by to, ale na to by bolo potrebné v deťoch budovať pocit zodpovednosti, inklúziu a súdržnosť. Otázkou je, kto by to zabezpečoval a v akom rozsahu. Úlohou školy je vzdelávať, nie uzdravovať deti. Prevencia šikanovania by mala byť formovaná na základe preventívneho programu, ktorý má terapeutický účinok, aby deti siahali k iným, produktívnejším, lepším a funkčnejším vzorcom správania.
Nádej podľa mňa existuje. Dobrou myšlienkou je (po škole) navštevovať alebo vytvárať centrá pre podporu detí, rôzne krúžky alebo bezpečné kluby.
Myslím si, že šikanovanie by bolo možné eliminovať spevnením komunít, ktoré by sa uzavierali, pretože tým by mali väčšiu mieru kontroly. Ľudí v komunite väčšinou spájajú rovnaké hodnoty. Komunita je taká väčšia rodina. Dieťa je v spoločnosti, cíti, že niekam patrí. Cíti sa vypočuté, v bezpečí, je sebavedomejšie a naučí sa presadzovať svoj názor aj inak ako násilím.
(LDS)
