Teoretický fyzik a tvorca podcastov odporúča pri stanovení množstva epizód vydeliť si tento počet dvomi.
Samuel Kováčik počas prednášky v rámci Týždňa vedy a techniky. Zdroj: Marián Zelenák (CVTI SR)
Počas Týždňa vedy a techniky na Slovensku 2021 prebehla online konferencia Populárne o vede a technike: Súčasné trendy o popularizácii. Vystúpil na nej aj Samuel Kováčik s prednáškou Ako popularizovať vedu v podcaste.
Samuel Kováčik je teoretický fyzik. Dizertáciu získal na FMFI UK, odkiaľ smeroval na Dublinský inštitút pokročilých štúdií. Dnes opäť pôsobí na Univerzite Komenského. V roku 2016 založil projekt Vedátor, pre ktorý píše väčšinu textov, nahráva a edituje podcast, na Instagrame pripravuje aj Vedastorky.
Za prvé dva roky činnosti si jeho podcast ľudia vypočuli už vyše jeden a pol miliónkrát. Poslucháči oceňujú, že dokáže neviazanou formou rozoberať rôzne témy a popri počúvaniu sa môžu venovať aj inej činnosti.
„Keď sme ho rozbiehali, všetko sme robili na kolene. Mnohé veci by sme začali možno robiť trošku inak, keby sme mali poznatky, ktoré máme dnes. Teraz sa ich pokúsim pretlmočiť s nádejou, že sa možno dostanú k ďalšiemu nádejnému tvorcovi podcastov,“ povedal zakladateľ projektu Vedátor Samuel Kováčik.
Nasledujúcich desať vecí by si podľa teoretického fyzika mal tvorca premyslieť dopredu, aby ich neskôr za pochodu nemusel výrazne meniť. Inými slovami, sú to veci, ktoré si treba ujasniť skôr, než začnete, aby sa vám všetko fungovalo dobre.
Pozrite si
Ako si „namiešať“ dobrý podcast
Prvú vec, ktorú si treba pri popularizácii ujasniť, je otázka, na akej úrovni a pre koho ho budete pripravovať.
„Napríklad ja ako teoretický fyzik by som písal pre fyzikov, čo je však veľmi úzke zameranie. Väčšinou si treba vybrať nejaké širšie publikum, napríklad robiť podcast pre širokú verejnosť alebo iba pre deti,“ ozrejmuje Kováčik. Treba si teda ujasniť mieru odbornosti a tomu následne prispôsobiť obsah, formu, spracovanie, dĺžku a tak ďalej.
Samozrejme, sú vysoko odborné podcasty, ktoré zároveň počúvajú i neodborníci. Kým na Slovensku je ich relatívne málo, v zahraničí má teoretický fyzik Shawn Carroll vlastný, do ktorého si pozve fyzika a pre nezainteresovaných sa ťažko počúva. V zahraničí sa môžu upriamiť na veľmi úzke publikum. U nás je vhodnejšie vybrať si zameranie na širšie publikum, a teda nehovoriť až tak o odborných záležitostiach, ale o veciach, v ktorých sa nájdu aj laici.
Nemenej dôležitý je počet ľudí objavujúci sa v podcaste. Dolný limit je jeden človek, horný zas nejestvuje. Na druhej strane väčší počet osôb ako štyri sa už ťažko sleduje. Dbať treba navyše i na to, že rozprávanie musí mať dynamiku a na to, aby jeden človek nemlčal pol hodinu alebo sa za celú epizódu ozval viac ako len dvakrát. Z toho vyplýva, že tvorcovia musia mať jasno v tom, koľko ľudí chcú mať, koľkí majú úlohu pravidelného a koľkí premenlivého hosťa.
Možnosťou je tiež podcast s jedným moderátorom a jedným novým hosťom, no organizačne ide o veľmi náročný formát. Jednak hosť musí mať kvalitný zvuk, musí si nájsť čas, nehovoriac o tom, ak by mal byť zvonka.
„Treba si teda uvedomiť, koľko ľudí na produkciu podcastu potrebujete. Odporúčam čo najmenej,“ upozorňuje Kováčik.
Zdroj: Marián Zelenák (CVTI SR)
Ustrážiť si úvodné nadšenie
Mať či nemať scenár? To je otázka. Líši sa to od podcastu k podcastu. Slovenský podcast Pravidelná dávka má v mnohých epizódach jednoduchý scenár, ktorý tvorcovia prečítajú. Môže sa to zdať jednoduché, ale scenár si musíte písať, upraviť, aby bol čitateľný a počúvateľný, a ak chcete diely vydávať pravidelne, je to až prekvapivo veľa práce. Druhý extrém je nemať žiadny scenár, čo môže vyzerať tak, že si tvorcovia len sadnú a začnú sa rozprávať. S tým však prichádza riziko, že sa zamotajú, rozhovor bude nudný, a teda všetko bude stáť na obratnosti moderátora či diskutujúceho.
„Toto je jedna z tých vecí, ktoré sme zo začiatku nastavili zle. Mali sme rigidný jeden a polstranový scenár, epizódy boli dlhé a trošku strohé, lebo sme šli riadok po riadku. Na druhej strane nemať pripravené nič sa mi občas zdalo trošku chaotické, dokonca až ako nevyužitá príležitosť,“ pripomína fyzik.
Zlomový bod pri popularizácii hocičoho na Slovensku je frekvencia príspevkov. Veľmi často sa podľa Kováčika stáva, že sa objaví projekt, ktorý si dá za cieľ napríklad jedno prepracované animované video týždenne. Vznikne štyri či päť dielov a zrazu nastane koniec. Rovnako nie je dobré, ak vznikne príspevok raz za tri mesiace. Ľudia totiž dovtedy zabudnú, že čosi vzniklo. Tvorca by mal myslieť na to, ako často je schopný vydávať nové epizódy.
„Ak sa na začiatku rozhodnete pre nejaký počet, tak je dobré vydeliť ho dvomi. Keď si poviete, že budete prispievať dvakrát za týždeň, tak raz za týždeň stačí. Aj tak to bude veľa práce,“ dopĺňa Kováčik. Začiatočné nadšenie môže podľa neho spôsobiť, že si tvorcovia naložia viac, než unesú. Je tiež vhodné pýtať sa, koľko času bude o rok.
Je pravda, že niektoré podcasty nevychádzajú pravidelne, ale napríklad raz za rok vyjde desaťdielna séria. Prináša to veľký priestor na prípravu, premýšľanie, výrobu, no ľuďom sa tvorcovia musia pripomínať. Tento prístup je vhodný skôr pre produkčné spoločnosti s veľkou ponukou, lebo o takýchto podcastoch sa poslucháči dozvedia automaticky.
Koľko práce s podcastom chcete mať?
Ste teoretický fyzik, budete teda robiť podcast len o tejto oblasti alebo občas nazriete do matematiky? Nevyštudovali ste štatistiku, ale chcete diel o základoch pravdepodobnosti?
„Pri odborných témach vyvstáva otázka, aký veľký rozptyl si môžete dovoliť. V podstate je to taký balans medzi rozptylom a odbornosťou. Inými slovami, čím širšie publikum chcem zaujať, tým väčší rozptyl si môžem dovoliť,“ hovorí Kováčik. S tým tiež prichádza ľahší výber tém.
Pri šírke záberu treba taktiež uvažovať nad tým, aký dlhý má byť podcast. Tu môže tvorca znovu naraziť na realitu. Ak by sa napríklad rozhodol pre dvojhodinový diel, v ktorom odznie všetko, čoskoro zistí, že sa na tie dve hodiny musí pripraviť, musí ich nahrať a potom zostrihať. Z dlhodobého hľadiska to bude neúnosné. Ak niektorý tvorca vydáva úžasne pripravenú dvojhodinovú epizódu týždenne, robí to na plný úväzok. Kováčik opäť odporúča odhadnúť dĺžku epizódy vzhľadom na možnosti a potom z odhadu trochu ukrojiť.
S dĺžkou epizódy prichádza ruka v ruke otázka, ako veľmi podcast chcete editovať. Sú podcasty, ktoré si môžu dovoliť vložiť zvuk do šablóny a rovno ho takto vydať. Je to však veľmi vzácne a vyžaduje si to mimoriadne dobrého moderátora, ktorý dokáže udržať tempo diskusie a nezamotá sa, prípadne pomôže hosťovi.
„Väčšina smrteľníkov potrebuje občas niekde dopomôcť, vyhodiť časť, v ktorej sa zamotá a podobne. Veľa podcastov vyžaduje aspoň nejaký strih a vyladenie. Potom je tu extrém, keď ľudia hodinovú epizódu upravujú šesť až desať hodín. Skracujú medzery medzi slovami, prehadzujú vety, čo sa dá priblížiť k perfekcionizmu, ale je to na úkor času,“ upozorňuje fyzik.
Diabol spočíva v detailoch
Hudobné doplnky, úvodná zvučka či vlastná hudba pre podcast. To sú drobnosti, ktoré by možno nikomu najprv nenapadli, ale keď sa objavia a dobre pasujú, dokážu podcast skrášliť. Sú ľudia, ktorí si ku každej epizóde vybavia autorské práva pre skladbu, ale aj takí, ktorí nemajú absolútne nič a len rozprávajú. Na tomto mieste Kováčik odporúča mať aspoň nejaké hudobné prvky, minimálne stabilnú zvučku. Poslucháčov nastaví na to, že treba počúvať a stane sa nakoniec niečím trochu špeciálnym. Vôbec to však nemusí ostať iba pri takýchto zvukových stopách.
„Keď sme mali podcast o atómových bombách, použili sme známy Oppenheimrov výrok o ničení svetov, čiže sme použili dobové záznamy, ktoré k danej téme existovali. To je na jednej strane super, lebo podcast oživili, na druhej strane to zas trvalo,“ vysvetľuje Kováčik.
A nakoniec si treba položiť otázku, ako sa vôbec ľudia dozvedia, že ste vydali novú epizódu. Ak ste superhviezda, stačí nahrať diel a zverejniť ho. Aplikácia upozorní poslucháčov a epizódu si môžu pustiť. Väčšina ľudí však musí informovať svoje publikum, že niečo nové vyšlo. Na Vedátorovi napíšu krátky článok a Samuel Kováčik to spomenie ešte na svojom Instagrame. Niektorí tvorcovia robia aj nadprácu v podobe rozposielania newsletterov.
Mám nahrávku. Čo teraz?
V počítači máte súbor so zvukovou stopou a všetkým, čo ste nahrali. Ďalším krokom je postprodukcia. Môže to znieť strašidelne, no podľa Kováčika sa jej vôbec netreba báť, lebo ju zvládnu aj ľudia, ktorí nič podobné ešte nerobili.
Existujú totiž aplikácie, navyše zadarmo, do ktorých stačí vložiť nahrávku. Program následne umožňuje veľmi jednoducho do zvukovej stopy zasahovať, môžete ju strihať, stlmiť, človeku, ktorý znel tichšie, zvýšiť hlasitosť, môžete doplniť zvučku a podobne. Veľmi dôležité je dávať si už pri nahrávaní pozor na ozvenu – teda nenahrávať príliš nahlas, aby sa zvuk neodrážal od stien miestnosti. Treba sa tiež naučiť odstrániť šum, čo už takýto softvér dokáže urobiť sám, ak mu ukážete, čo šum je. Uvedenými krokmi sa dá výrazne zvýšiť výsledná kvalita.
Vďaka takýmto aplikáciám si môže používateľ vyskladať podcast podľa vlastnej šablóny. Tá pri Vedátorskom podcaste vyzerá nasledovne. Na začiatku odznie znelka, potom všeobecný úvod, tvorcovia spomenú kanály ľudí, ktorí rozprávajú, a na záver zaznie opäť znelka.
Pozrite si
Na mikrofóne veľmi nešetrite
Podcasty podľa Kováčika nevyžadujú talent alebo dlhodobý tréning ako napríklad kreslenie ilustrácií. Jednoduchšie je teda stať sa tvorcom vedeckého podcastu než vedeckým ilustrátorom. Upozorňuje však, že si treba zadovážiť kvalitný mikrofón.
Samozrejme, dá sa použiť mikrofón v slúchadlách či v počítači, ale to neznie vôbec dobre. Aj podpriemerný mikrofón so stojanom do sto eur dokáže pri dobrom nastavení divy a môže znieť pomaly ako zo štúdia.
„Podľa mňa je škoda na niečom takomto šetriť. Keď chcete do podcastov investovať hodiny, desiatky, ba aj stovky hodín svojho času, nemá zmysel šetriť na takejto banalite. Aspoň za pár desiatok eur si kúpte mikrofón a stojan k nemu,“ hovorí teoretický fyzik.
Netreba zabudnúť ani na spôsob, akým sa bude podcast k ľuďom dostávať. Existujú rôzne platformy, platené i neplatené, ktorým stačí poslať epizódu a ony ju rozpošlú na Spotify, Podcasty Apple, Podcasty Google a ďalšie aplikácie. Pomôžu minimalizovať námahu, ktorá by bola s ďalšou prácou. Tvorcovia Vedátorského podcastu používajú PodBean, samostatne zavesia diel na Youtube a o vydaní napíšu už len článok.
Samuel Kováčik. Zdroj: Marián Zelenák (CVTI SR)
Ako pristupovať k scenáru
Keď sa Vedátorský podcast rozbiehal, tvorcovia mali podľa Kováčika veľmi dlhé a rigidné scenáre, ktoré riadok po riadku pomaly čítali. Priestor na improvizáciu bol veľmi malý. Skúsili aj opačný prístup. Mali pripravený úvod a predstavu, kam chcú dospieť. Ukázalo sa, že to síce bolo „okej, ale možno trošku málo“.
„Ak podcast robíte dvaja a nie ste dopredu dohodnutí, o čom sa budete rozprávať, môže sa stať, že sa rozbehnete úplne inými cestami, lebo nemáte stanovenú aspoň základnú štruktúru,“ spomína teoretický fyzik.
Ako optimálne riešenie sa ukázala príprava niekoľkých základných bodov, o ktorých sa chcú rozprávať. Vzniká tak tridsať- až štyridsaťminútová epizóda, pričom na každý bod vychádza zhruba päť minút plus úvod a záver. Samozrejme, vyžaduje si to prípravu – tvorcovia si prečítajú články, vyznačia si veci, aby si ich zapamätali a rozprávajú sa.
„Je pomerne nudné, keď človek niečo číta. Je to počuť. Máme v hlave nejaké základné veci a dôležité fakty,“ pokračuje Kováčik.
Slovo na záver
Aké je ponaučenie?
„Vytipovať si veci, pri ktorých za veľmi málo peňazí výrazne zlepšíte výsledok. Myslím tým aj čas, aj námahu. Odporúčam teda zohnať si priemerný mikrofón so stojanom, naučiť sa minimum o strihaní zvuku, pripraviť si základný scenár, ktorý bude počas nahrávania informačne zaujímavý a bude mať aj správnu dynamiku,“ hovorí Samuel Kováčik.
(MAT)
