Málokto vie, aké boli pohnútky vládnucej vrstvy pri zavedení povinnej školskej dochádzky.
Socha rakúsko-uhorskej panovníčky Márie Terézie. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: sedmak
Základné vzdelanie prostého ľudu v minulosti umožnilo i urýchlilo priemyselnú revolúciu. V súčasnosti je vzdelanie úplne prirodzenou súčasťou života a dôležitým prostriedkom úspechu v kariére a dobrej životnej úrovne.
Povinnú školskú dochádzku zaviedla rakúsko-uhorská panovníčka Mária Terézia pred 250 rokmi v decembri 1774. Hoci dnes vnímame školu ako základ a benefit hlavne pre samotných jedincov, pôvodná vízia povinnej školskej dochádzky sa zameriavala na iné ciele. Aj samotná prevádzka školských zariadení prechádzala postupným vývojom, pričom počiatky zahŕňali i telesné tresty.
Začiatky
Mária Terézia vydala v decembri 1774 Všeobecný školský poriadok, na základe ktorého sa školy stali štátnymi a prístupnými pre obe pohlavia. Tereziánska reforma vyňala školstvo z cirkevnej správy, avšak katechizmus zostal hlavnou súčasťou výučby popri čítaní, písaní a počítaní. Deti sa tiež učili základné pracovné zručnosti a nadobúdali ekonomické znalosti. Chudobné rodiny nemuseli platiť školské poplatky. Harmonogram školského roku sa odvíjal od práce na poliach. V období žatvy a podobne mali deti prázdniny, aby pomáhali rodičom na poli.
Všeobecný školský poriadok rozlišoval tri druhy verejných škôl: triviálne, hlavné a normálne. O ich zriaďovanie sa starali obce a školskí patróni z radov šľachty. Triviálne školy sa zriaďovali vo všetkých farských obciach, pričom žiadne dieťa nemohlo mať školu ďalej ako pol rakúskej míle, teda 4 kilometre. V jednej triede boli spolu deti rôznych vekových kategórii, pričom v ročníkoch postupovali podľa vedomostí, nie podľa veku.
V krajských mestách sa zakladali hlavné školy s troma až štyrmi triedami. Pribudla výučba znalostí potrebných na priemyselnú a poľnohospodársku výrobu. Normálne školy tvorili najvyšší stupeň a zakladali sa v zemských hlavných mestách. Boli zamerané na prípravu budúcich učiteľov. Nad týmito školami boli ešte gymnáziá a univerzity.
Ako píše historik Petr Zídek na portáli Novinky.cz, Všeobecný školský poriadok (Schulpatent) nerušil domáce vzdelávanie, ktoré do konca 19. storočia vo vyšších vrstvách prevažovalo, ale aj deti z domáceho vzdelávania boli postavené pod dozor štátu formou povinných preskúšaní.
Remeň v ruke. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: natasaadzic
Škola a vojenčina pre blaho štátu
Vďaka povinnej školskej dochádzke klesla negramotnosť do konca 19. storočia takmer na nulu. Škola sa stala samozrejmosťou a nezrušili ju ani totalitné režimy 20. storočia.
Zavedením povinnej školskej dochádzky nesledovala Mária Terézia blaho svojich poddaných, ale predovšetkým blaho štátu. Ako píše server Habsburger, vojna o rakúske dedičstvo odhalila slabiny habsburskej monarchie, preto zastaraná správa štátu a armády spolu s rastúcim hospodárskym deficitom ukázali naliehavú potrebu reforiem.
Nie je náhoda, že sedem rokov po zavedení povinnej školskej dochádzky (už za Jozefa II.) štát uvalil na obyvateľov aj vojenskú povinnosť.
Zídek poukazuje na spoločné rysy medzi školou a armádou na prelome 18. a 19. storočia. V obidvoch inštitúciách bola strmá hierarchia, kde sa vymáhala absolútna poslušnosť. Vojenský prístup bol prítomný v pedagogických postupoch, ktoré sa zakladali na memorovaní. Prví učitelia pochádzali z vojenských radov a nosili uniformu, pričom okrem učenia detí mali byť dostatočne fyzicky zdatní, aby v triedach zabezpečili poslušnosť i za cenu fyzických trestov. Taktiež budovy, ktoré sa v 19. storočí stavali na školské účely, veľmi pripomínali kasárne.
Poslušnosť a tresty
Ako sme už načrtli, škola nemala v deťoch podporovať zvedavosť ani ich podnecovať k premýšľaniu o svete, mala z nich vychovávať „dobrých, povoľných a zdatných“ poddaných, ktorí budú v prvom rade poslušní.
Denníky učiteľa Jakuba Jana Rybu (1765 – 1815), pôsobiaceho v Rožmitálu pod Třemšínem, nám poskytujú náhľad do vtedajších školských mravov.
Telesné tresty boli úplne bežné a niekedy aj svojvoľné. Nechuť žiakov sedávať v prvej lavici pred katedrou pretrváva dodnes: dieťa v prvej lavici bolo totiž prvé na rane. Jakub Jan Ryba vo svojich denníkoch opisuje trestanie formou miesta hanby, zápiskov do čiernej knihy, čierne známky, bytie metlou či trstenicou. Potrestaný žiak sa musel navyše svojmu trýzniteľovi po bitke poďakovať.
Z tejto doby pramení i zvyk, ktorý sa v školách dodržiava dodnes – po príchode učiteľa do triedy sa musia žiaci postaviť do pozoru, čo tiež pripomína prvok z vojenského výcviku. Ďalším pravidlom boli aj postupové skúšky. Učitelia prispôsobovali svoju výučbu tomu, aké poznatky očakávala vrchnosť.
Staré knihy. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: ChamilleWhite
Zákaz športu
V roku 1869 bol prijatý Hasnerov zákon, nový školský zákon, ktorý bol nazývaný podľa vtedajšieho ministra kultúry a vyučovania. Hasner školský systém modernizoval a pretvoril do podoby, v ktorej prežil až do roku 1948.
Hasnerovým zákonom bola školská dochádzka predĺžená na osem rokov a telesné tresty boli zakázané. Bitie detí napriek tomu ostalo tolerovanou praxou ešte desiatky rokov.
Rakúska škola ovplyvňovala život žiakov aj mimo vyučovania. Podľa spomienok spisovateľa Antala Stašeka sa deti nemohli hrať s loptou. Futbal bol totiž považovaný za surovú hru, ktorá je pre deti nevhodná. Deti sa v lete nemohli ani kúpať a zime mali zákaz šmýkať sa na ľade. Takéto aktivity mohli viesť až k vylúčeniu zo školy.
Šťastné dieťa s počítačom. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: evgenyatamanenko
Nová školská epocha
Expanzia informačných technológií a rozvoj internetu spôsobili revolúciu v šírení informácií a v klasickom školstve vyvolali obrovskú krízu.
Škola stratila monopolné postavenie vo vzdelaní a predstava, že škola pripravuje deti na budúcnosť, sa rozplynula. Hoci sú dnes na tom školy omnoho lepšie ako kedysi, ako inštitúcie podliehajúce ťažkopádnej štátnej správe nestíhajú držať krok s rýchlo sa meniacou dobou aj trhom práce.
I to je dôvod, prečo sa zvyšuje dopyt po alternatívnych školách či domácom vzdelávaní. Na západe, prevažne v severských krajinách, môžeme vidieť smer, ktorým sa bude školstvo možno uberať aj inde. Deti v škandinávskych školách majú s učiteľmi skôr kamarátsky vzťah, robia viac projektov s dôrazom na kreativitu či kritické myslenie a jednotlivé predmety sa učia vo vzájomnom kontexte.
Zdroj: Novinky.cz, Habsburger, Život Prešova online
(LDS)
