Situáciu spojenú s novým koronavírusom mnohí ľudia prežívajú ťažko. Odborníci skúmali, čo pri jej zvládaní pomáha a čomu sa treba radšej vyhnúť.
ilustračný obrázok: Pozdrav lakťami sa stal jedným zo symbolov pandémie nového koronavírusu. Zdroj: iStockphoto.com
Oproti bežným spúšťačom stresu je pandémia špecifická tým, že ako jedinci máme iba veľmi limitovaný vplyv na jej priebeh. Je to externá udalosť, ktorú nemáme pod kontrolou. Kamila Urban z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV a Marek Urban z Univerzity J. E. Purkyně sa aktuálne vo svojom výskume pozreli na to, akým spôsobom ovplyvňuje naše vnímanie stresu počas pandémie jedna špecifická osobnostná črta, ktorou je naša vytrvalosť.
Prvé výskumy z obdobia pandémie totiž naznačovali, že ľudia, ktorí preferujú dlhodobé ciele, zažívajú nižšiu hladinu stresu. A vytrvalosť je v psychologickom výskume popísaná ako schopnosť pracovať na dlhodobých cieľoch bez toho, aby sme od nich odbiehali k niečomu inému.
Výskumy, ktoré sa vytrvalosti venovali v minulosti, poukazovali na to, že vytrvalí ľudia zvládajú stres lepšie. Vedcov ale zaujímalo, ako to robia. V rozhovore s nimi sme zisťovali viac.
K čomu vedie vo všeobecnosti sociálna izolácia, aj keď nie je spojená s covidom? Čím ľudia najviac trpia?
Kamila: Sociálna izolácia zásadne zvyšuje naše pocity osamelosti a je spojená s celým radom negatívnych symptómov, napríklad zhoršenou kvalitou spánku, depresívnymi pocitmi, neschopnosť sústrediť sa, zhoršujúcim sa imunitným systémom.
Výskumy, ktoré sa realizovali od začiatku pandémie, poukazujú na to, že rizikovými skupinami sú predovšetkým mladí ľudia, pre ktorých je sociálna blízkosť spojená skôr s väčším počtom rovesníkov ako s jedným konkrétnym človekom, partnerom. So sociálnou izoláciou je navyše spojená zvýšená miera stresu.
Marek: Toto zistenie podporuje aj náš výskum, v ktorom malo 54 percent participantov pocit, že sa nedokáže vysporiadať so súčasnou situáciou. Cítili sa vyslovene bezmocne. Keď sa na to pozriem z opačného konca, musím zdôrazniť, že pocit vzájomnej blízkosti s dôležitými ľuďmi okolo nás je považovaný za základnú psychologickú potrebu, ktorá ovplyvňuje naše každodenné prežívanie a predovšetkým spokojnosť doma i v práci.
Tejto problematike sa venuje množstvo výskumov v rôznych kontextoch. Napríklad ak deti v škole cítia, že sa môžu oprieť o svojich pedagógov, ktorí o ne prejavujú i ľudský záujem, zvyšuje sa ich angažovanosť a zlepšujú sa ich výkony. V partnerských vzťahoch je blízkosť k partnerovi či partnerke jedným z najsilnejších predpokladov spokojnosti. Ľudia majú lepšiu náladu, cítia sa vitálnejšie, lepšie zvládajú každodenný stres.
Ilustračné foto: Sledovanie negatívnych správ môže mať za následok zvyšovanie miery stresu z pandémie. Zdroj: iStockphoto.com
Výskum ste robili od druhého do tretieho týždňa jarného lockdownu na vzorke 438 respondentov. K akým výsledkom ste dospeli?
Kamila: V prvom rade sme zistili, že pandemická situácia je naozaj veľmi špecifická. Stratégie, ktoré výborne fungujú v bežných situáciách, majú počas pandémie iba minimálny účinok. Napríklad v každodennom živote sú najefektívnejšie také stratégie, ktoré sa zameriavajú na riešenie stresovej situácie, pretože tým, že máme na riešenie situácie vplyv, získame aj pocit kontroly.
Problém je, samozrejme, v tom, že ako jednotlivci pandémiu jednoducho vyriešiť nedokážeme. V našom výskume sa preto ako najefektívnejšie ukázali také stratégie, ktoré sa zameriavajú skôr na to, ako sa k pandémii staviame, napríklad nachádzanie vnútorných zdrojov z minulosti. Táto stratégia spočíva v tom, že človek si spomenie na to, ako sa mu v minulosti podarilo prekonať náročné obdobia, a povie si: „Keď som zvládol to a to, zvládnem i toto.“
Marek: Vo výskume sa nám zároveň podarilo popísať vzťah medzi vytrvalosťou a vnímaním stresu, keď miera vytrvalosti súvisela s tým, aké stratégie participanti zvolili. Pri analýze dát sme identifikovali celkom štyri skupiny participantov, pričom z hľadiska vnímania stresu na tom bola najlepšie práve skupina ľudí, ktorých odborná literatúra označuje ako vytrvalých.
Skupinu vytrvalých ľudí tvorilo celkom 14 percent participantov. Na druhej strane spektra stála skupina participantov, celkom 28 percent ľudí, ktorí sa vo vzťahu k pandémii cítili úplne bezmocne. Vytrvalí ľudia stavali na svojich minulých pozitívnych skúsenostiach. Vytvárali si každodenné rituály, ktoré im dávali aspoň mierny pocit kontroly nad svojím bežným životom. Nastavovali si krátkodobé ciele, na ktoré mohli zameriavať svoju pozornosť.
Napríklad si vždy povedali, čo budú robiť cez víkend, aký si pozrú film, akú si prečítajú knihu, kam pôjdu na výlet. Zameranie pozornosti na budúcnosť im týždeň po týždni umožňovalo prekonať náročnú prítomnosť.
Participanti, ktorí sa cítili bezmocne, využívali stratégie, ktoré považujeme za rizikové. Najviac negatívny vplyv mala takzvaná perseverácia, čo je opakované a neodbytné premýšľanie nad súčasnou situáciou, keď jednoducho nedokážeme prestať myslieť na to, čo sa deje.
Kamila: Tu by som dodala, že práve túto skupinu môžeme považovať za zraniteľnú. Vyznačovala sa tiež totiž najvyššou mierou rezignácie a prežívala najviac negatívnych myšlienok obrátených voči samým sebe.
Títo ľudia mali pocit, že vôbec nezáleží na tom, čo spravia, svoju situáciu videli ako neriešiteľnú. Zároveň pritom sami seba obviňovali za to, že sa nedokážu so súčasným stavom vysporiadať. Vnímali sa ako slabí, neschopní, čo, samozrejme, opäť iba prehlbovalo ich negatívne prežívanie.
Ilustračné foto: Prekonať stres z pandémie môže pomôcť plánovanie spoločných aktivít, napríklad varenia. Zdroj: iStockphoto.com
Čo si môže verejnosť vziať zo situácie, ktorú všetci prežívame? Čo by ste nám vy ako odborníci odporučili? Ako zvládnuť pandémiu koronavírusu čo najefektívnejšie?
Kamila: Na osobnej úrovni môže každý využiť niektorú zo stratégií, ktoré sa ukazujú ako funkčné. Nachádzanie pozitívnych príkladov v minulosti ako kontrast k tomu, keď sa človek cíti bezmocne. Vytvorenie si denných rituálov, ktoré nám dávajú pocit, že máme aspoň časť nášho života pod kontrolou.
Plánovanie si budúcich aktivít, na ktoré sa človek môže tešiť a ktoré nepodliehajú možným zákazom spojených s pandémiou. Zahrnula by som sem i obmedzenie kontaktu s podnetmi, ktoré nás nútia opakovane myslieť na pandémiu, napríklad sociálne siete alebo články v médiách.
Marek: Potom je tu druhá, spoločenská rovina. V spoločenstvách majú emócie tendenciu prenášať sa z hierarchicky vyššie postavených ľudí na tých, ktorí stoja pod nimi. Ak má teda váš nadriadený zlú náladu, je veľmi pravdepodobné, že bude mať zlú náladu celé oddelenie. Ak je rodič pokojný, vie upokojiť svoje dieťa.
Ak sa pozrieme na súčasnú situáciu, je potrebné, aby spoločnosť od svojich najvyšších predstaviteľov zažívala také emócie, ktoré jej umožnia sa s pandémiou vysporiadať. Ak napríklad 54 percent participantov v našom výskume zažívalo pocit bezmocnosti, je potrebné ukázať, že situácia je pod kontrolou a vieme, čo robíme. To sa dá dosiahnuť dodržiavaním jasne pomenovaných zásad. Treba mať napríklad jasne stanovený čas ohlasovania nových nariadení, napríklad tlačová konferencia každý piatok a platnosť nových nariadení vždy od pondelka.
Odlišný prístup k informovaniu verejnosti by si mohli adoptovať tiež médiá, aby nepodporovali práve spomínané neustále premýšľanie nad súčasnou situáciou. Predošlé výskumy ukazujú sľubné výsledky takzvanej žurnalistiky zameranej na riešenie. Je to žurnalistika, ktorá nielen informuje o súčasnom dianí, ale rovno navrhuje riešenia, ukazuje smer a predkladá pozitívne príklady z praxe iných krajín.
I v prípade médií je dôležité myslieť na to, že emócie, ktoré zažívajú samotní novinári, budú zažívať aj ich čitatelia. Pocit bezmocnosti je nákazlivý, ale to je i pocit bezpečia, ktorý nám teraz zásadne chýba.
