Včasné zahájenie terapie porúch plynulosti reči je kľúčom k úspechu.
Mgr. Kristína Mocsári. Zdroj: KM
Mgr. Kristína Mocsári je tretiačkou doktorandského štúdia logopédie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Oblasť jej výskumu sa zameriava na novú terapiu porúch plynulosti reči – zajakavosť. Cieľom jej projektu je adaptovať na slovenské podmienky terapiu podľa logopéda Yarussa a logopedičky Reardon-Reevesovej. Doktorandke sa úspešne podarilo získať na svoj výskum finančnú podporu cez Grant Univerzity Komenského v Bratislave. Kľúčovým riešením je nebáť sa o zajakavosti hovoriť, včasné zahájenie terapie a zmena komunikačného správania okolia dieťaťa. V prvej časti rozhovoru s názvom Problém poruchy plynulosti reči môžeme prirovnať k ľadovcu sa dozviete viac o charakteristike zajakavosti, jej štádiách a problémoch, ktoré prinášajú do každodenného života.
V druhej časti sa dočítate:
- v čom spočíva novodobý prístup terapie, ktorú robí Kristína Mocsári,
- čo je takzvaná ľahká forma reči,
- ako prebieha terapeutické sedenie s dieťaťom,
- ako sa lieči zajakavosť na Slovensku.
Čím sa zaoberáte počas doktorandského štúdia? Dostali ste podporu Grantu UK na svoj projekt. V čom bude spočívať?
Vo výskume pracujem s terapiou podľa Yarussa a Reardon-Reevesovej, ktorí v roku 2017 publikovali manuál pre logopédov na terapiu detí so zajakavosťou v predškolskom veku. Súčasťou ich metodiky je, ako to oni nazývajú, menej a viac priama terapia zajakavosti. Menej priama terapia spočíva najmä v práci s rodičmi, ktorých učím komunikačné stratégie podporujúce plynulosť dieťaťa. Počas terapie im predstavím, ukážem, ako ich používať a rodič má možnosť si ich vyskúšať. Komunikačné stratégie vyberám pre každú rodinu individuálne. Doma natáčajú videá, ktoré potom spolu rozoberáme, a tak im poskytujem spätnú väzbu.
Druhou časťou tejto terapie je viac priama terapia, keď pracujem najmä s dieťaťom. Veku primeraným spôsobom ho učím o mechanizme tvorby reči, o tom, ako jednotlivé časti mozgu musia spolupracovať, aby sme vedeli niečo povedať. Taktiež dieťa učím koncepty málo-veľa, rýchlo-pomaly, uvoľnene-napäto a tak akurát. Všetky spomínané informácie sú potrebné nato, aby dieťa pochopilo, čo má robiť v prípade neplynulostí. Učíme ho hovoriť takzvanou ľahkou rečou.
Ako vyzerá hovorenie ľahkou rečou?
Počas hovorenia ľahkou rečou je tempo reči o niečo pomalšie a o niečo ľahšie ako naše bežné. Pod spomalením si však netreba predstaviť naťahovanie slov, miesto toho vložíme medzi každé alebo každé tretie slovo kratšiu polsekundovú pauzu. Spomalenie je opakom činností, napríklad zastavovanie detí v momente neplynulosti alebo hovorenie frázy: „Nadýchni sa.” Namiesto toho sa upokojíme, hovoríme ľahkou rečou a dieťa od nás správanie preberie. My mu ho namodelujeme.
Podstatné je, že dieťa nemusí týmto spôsobom hovoriť stále, ale ak príde neplynulosť, bude vedieť, ako si pomôcť. Terapia je vhodná pre deti od približne troch do siedmich rokov.
Ďalšou výhodou tohto typu komunikácie je, že dieťa má čas spracovať si „veci” v hlave. Učíme sa, ako dodržiavať výmenu rolí počas komunikácie. Je dôležité, aby deti pochopili, že vo viacpočetnej rodine majú ľudia tendenciu prekrikovať sa. Aj to môže byť jedným z faktorov, ktoré neplynulosť negatívne ovplyvňujú. Dieťa má pocit, že musí rýchlo všetko povedať, kým mu niekto skočí do reči. Ja ich naučím účinné pravidlá, ktoré potom prenášajú do domáceho prostredia.
Momentálne prevláda v logopedickej komunite názor na dôkazoch založenú terapiu (evidence based therapy). To znamená, že by sa mali robiť terapie, ktoré majú dokázanú efektivitu. Cieľom môjho výskumu je teda adaptovať terapiu na slovenské podmienky a overiť jej efektivitu.
Je pre dospelých ťažké rozprávať ľahkou rečou?
Je to ťažké, ale tiež nefungujeme formou príkazu: „ Oddnes musíte rozprávať len týmto spôsobom!” Ako najjednoduchšiu formu učenia odporúčam čítanie knižiek. V nich je napísaný text, ktorý si môžu najskôr prečítať a vyznačiť, kde by asi dali pauzu. Potom ho môžu čítať ľahkou rečou, ktorú dieťa počúva a pritom sa učí. Bonusom nám môže byť príjemne strávený čas s dieťaťom. Keď si túto formu rozprávania rodičia pri čítaní osvoja, prechádzame na jej používanie počas hry a neskôr aj v bežnej reči. Je to len na istý čas, kým sa ju rodičia naučia. Potom používajú stratégiu vtedy, keď vidia, že to dieťa potrebuje.
Kristína Mocsári počas terapie. Zdroj: KM
Viete mi priblížiť, ako vysvetľujete deťom mechanizmus tvorby reči?
Autori manuálu odporúčajú kresliť artikulačné orgány. Nakreslím im obrys postavy a dieťaťu poviem: „Povedz Á.“ Potom ho pochválim: „Pekne si to povedal.“ Následne sa opýtam: „Čo sme museli spraviť, aby sme povedali Á?“ Ja sa okato nadýchnem a vysvetlím: „Áno, museli sme sa nadýchnuť, lebo tuto (ukážem) máme pľúca. To sú akoby dva balóniky, ktoré sa plnia vzduchom.“ Potom sa s dýchaním rôzne hráme, nenadýchneme sa vôbec alebo sa málo nadýchneme a skúsime znova povedať „A“. Deti si popritom chytia hruď alebo sa pozerajú do zrkadla, pričom môžu cítiť a vidieť, ako sa pohybuje. Skúšame rozprávať aj tenkým alebo hrubým hlasom. Podobným spôsobom prechádzame až k jazyku a zubom.
Asi nie je pre deti jednoduché obsedieť dlhú dobu. Ako dlho trvá terapeutické sedenie? Koľkokrát do týždňa ho treba praktikovať?
Jedno sedenie trvá približne trištvrte hodinu až päťdesiat minút a praktizujeme ho každé dva týždne. Celé prebieha formou hry, sedíme síce za stolíkom, ale môžeme aj na koberci. Terapiu nerobím formou drilu, nejaká miera motivácie je potrebná. Využívam popri nej aj rôzne pomôcky. Keď učím dieťa ľahkú reč a viem, že sa rado hrá spoločenskú hru Dobble, tak si ju vezmeme a využijem ju pri terapii. Nesúťažíme, ale popisujeme obrázky na kartičkách ľahkou rečou spôsobom: „Našiel som hrocha, našiel som ťavu.“ S niektorými využívam aj hru na predavačku, pričom vedieme celý dialóg ľahkou rečou. Riadim sa záujmami dieťaťa.
Ako dlho bude trvať celá terapia vo vašom výskume?
Dizajn môjho výskumu začína tak, že najskôr spravím s dieťaťom a rodičmi vstupné vyšetrenie. Potom robím tri mesiace menej priamu terapiu, po ktorej nasleduje kontrolné vyšetrenie. Pokračujem tri mesiace priamou terapiou, ktorá je zakončená výstupným vyšetrením. Po šiestich mesiacoch od ukončenia terapie spravím ešte jedno kontrolné vyšetrenie, aby som videla, či mala terapia efekt a či sa udržal.
Časovo je metóda veľmi náročná a komplikovaná, hlavne keď mi nejaké dieťa z experimentu úplne vypadne. Zatiaľ sa mi podarilo zapojiť do výskumu sedem detí, mojím cieľom je ich mať desať.
Lieči sa na Slovenku zajakavosť momentálne aj spomínanou formou terapie?
Nie, takáto terapia sa ešte nevyužíva, je úplne nová. Pani docentka Jana Marková, ktorá je moja školiteľka, našla manuál od Yarussa a Reardon-Reevesovej, na ktorý následne vypísala dizertačnú tému.
Na Slovensku sa v rámci nepriamej terapie robí poradenstvo rodičom. Na priamu terapiu logopédi využívajú fonograforytmiku, ktorá prepája pravo-ľavé hemisférové procesy, dieťa slabikuje slová a kreslí ich ako úsečky, čím získava pocit kontroly nad svojou rečou. Zároveň sa spomaľuje aj jeho rečový prejav. Na Slovensku sa využíva aj program Lidcombe – priama terapia, ktorá využíva podmieňovanie detí rôznymi slovnými kľúčmi. Jej princípom je chválenie detí pri plynulosti.
