Preskočiť na obsah Preskočiť na pätu (NCP VaT)
VEDA NA DOSAH – váš zdroj informácií o slovenskej vede

Psychológ Križo: Keď otec mlčí, syn trpí. Prečo je mužská emocionalita dar, nie hrozba

Lenka Dudlák Sidorová

Otcovia majú v živote detí osobitý význam. Ak sa im podarí prelomiť škodlivé stereotypy, môžu ďalšiu generáciu oslobodiť od emočného väzenia a nechať ju dosiahnuť spokojnejší život.

Otec a syn. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: Motortion

Otec má nenahraditeľnú úlohu v živote dieťaťa. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: Motortion

Ako vplýva otcovstvo na vnútorný svet detí? Psychológ Viktor Križo z Inklucentra – Centra inkluzívneho vzdelávania v rozhovore odhaľuje, ako stereotypy o silných mužoch vedú k potláčaniu emócií a oslabujú schopnosť budovať hlboké vzťahy. Upozorňuje, že práve otcovia zohrávajú kľúčovú rolu v tom, ako sa dieťa naučí dôverovať svetu.

Rozhovor prináša silné posolstvo o potrebe rešpektovať rozmanitosť, a to nielen medzi pohlaviami, ale aj medzi jednotlivcami. Každé dieťa je jedinečné a zdravý vývin si vyžaduje podporu človeka, nie uniformitu. Otcovia nemusia byť druhými matkami, aby boli hodnotní. Práve ich iný spôsob prežívania a starostlivosti môže byť významným obohatením, ak mu spoločnosť – aj oni sami – dajú priestor.

V článku sa dočítate:

  • ako si potláčanie emócií vždy vyberie svoju daň,
  • akú častú chybu pri výchove robia rodičia i učitelia,
  • aké škody spôsobujú stereotypy,
  • aká dôležitá je individualita,
  • prečo aj deti potrebujú byť rešpektované,
  • aké kľúčové posolstvo môžu dať deťom práve otcovia,
  • čo znamená, keď sa chlapec hrá s kočíkom,
  • ako nadviazať kontakt s problémovým tínedžerom,
  • ako sa venovať deťom, keď sme zavalení prácou.

Potláčanie emócií môže stáť život

Chlapci sú často vychovávaní tak, aby potláčali svoje emócie a prezentovali len silu, a pri psychických problémoch sa z toho dôvodu boja vyhľadať odbornú pomoc. Podľa štatistík pácha samovraždu viac mužov ako žien. Môže za tieto problémy mužov aj starý model mužskej roly?

Určite súhlasím s tým, že za rôznymi chorobami, rakovinami, psychosomatickými ochoreniami, alergiami a podobne je potlačená emocionalita. Začína to byť však problém už aj u žien. Vyjadrovanie emocionality a autentického prežívania, otvorenosť a kritické myslenie zvlášť škola desaťročia nepodporuje. Odmalička učíme dieťa, aby nebolo samo sebou, aby nevyjadrovalo to, čo prežíva, a u chlapcov to je vplyvom stereotypov ešte silnejšie.

Učitelia sa obávajú, že vyjadriť svoje prežívanie a zážitok porozumenia spôsobí anarchiu a neudržia poriadok, ale opak je pravdou. Keď dieťa pociťuje nejaký impulz, napríklad že sa chce hrať, tak tým na hodine vyrušuje. Pozornosť sa nesmeruje k tomu, čo dieťa prežíva a potrebuje, ale k tomu, ako to potlačiť, aby mohol učiteľ učiť. Na takýchto maličkostiach sa to začína, ale potom sa to postupne nabaľuje.

Škodlivou praktikou pri dievčatách je to, že sa zdôrazňuje, aby boli dobré a poslušné. Chlapci potom vidia, že tento stereotyp patrí dievčatám a im sa to často nedarí. Získavajú obraz „takýto byť neviem“ a oveľa viac sa od toho odťahujú. A pritom aj chlapci vedia byť pokojní, vyjadriť radosť a komunikovať. Chlapci prirodzene prejavujú emocionalitu inak.

Keď od útleho detstva s ich odlišnou emocionalitou nepracujeme správne, potláčajú ju, čo časom môže viesť k agresívnemu správaniu. V extrémnom prípade dôjde až k užívaniu alkoholu a drog. To sú napokon škodlivé anxiolytiká – látky, ktoré znižujú úzkosť. Mladý chlapec a neskôr aj dospelý muž pociťuje emócie, ktoré k nemu prichádzajú, ale vo forme úzkosti, a rýchlo sa naučí inklinovať k rôznym návykovým látkam, aby tú úzkosť potlačil.

Takže treba deti učiť vyjadrovať prežívanie, potom na to nepotrebujú využívať iné, často aj nesprávne mechanizmy.

„U chlapcov aj dievčat je dôležité, aby vyjadrili, čo prežívajú, ale umožníme im to tak, že im vyjadríme rešpekt.“

Jestvujú biologické rozdiely medzi chlapcami a dievčatami, ale ešte aj individuálne medzi jednotlivcami. Každý jedinec má inak nastavený neurónový systém. Potrebujeme pochopiť, že spôsob vyjadrovania a prežívania môže byť rôznorodý. Toto je podľa mňa jeden z kľúčových problémov, že sa to nerozvíja tak, aby sa v tom svojom prežívaní každý mohol cítiť dobre.

Uvediem príklad živej situácie. Pomáhal som v jednej rodine s problematickým učením sa tínedžera. Jeho mama o ňom hovorila množstvo negatívnych vecí a chcela mi ukázať jeho výsledky na EDUpage. On ju zahriakol, aby mi to neukazovala, hoci ma už poznal. Dôležitým momentom bolo, že mama išla prekročiť jeho hranice a ja som si vtedy uvedomil, že to, čo ten chlapec potrebuje, je zažiť rešpekt, ale nevedel to vyjadriť. Ja som mu prejavil porozumenie, povedal som, že tie známky nepotrebujem vidieť. Jemu to veľmi dobre padlo a o päť minút s tým už nemal žiaden problém. Vysvetlil som jeho mame, že chlapec v danej chvíli potrebuje zažiť rešpekt, a keď mu ho dáte, potom môžete dosiahnuť to, čo chcete, ako napríklad ukázať známky.

U chlapcov aj dievčat je dôležité, aby vyjadrili, čo prežívajú, ale umožníme im to tak, že im vyjadríme rešpekt.

Porozumenie je zázračný liek

Z viacerých zdrojov som sa dozvedela, že často práve obyčajné pochopenie alebo uznanie emócií či problému dieťa veľmi rýchlo upokojí a začne spolupracovať. Naozaj stačí iba jednoduché prijatie a nič viac namiesto bombardovania racionálnymi argumentmi?

Je to tak, je to zázračný liek. Raz ma zavolali k prípadu, kde chlapec napísal zoznam detí, ktoré ide zabiť. Ja som profesijne tak veľmi nastavený na to porozumenie, že v tej chvíli naozaj vypnem všetky racionálne myšlienkové pochody, ako kto, kde, kedy sa to stalo. Absolútne sa sústredím na daného človeka.

Pre mňa je dôležité uistiť sa, že mu aspoň trochu rozumiem. Má to neskutočný význam a otvára to brány k nadviazaniu kontaktu. Nie že bude pred vami sedieť a vy mu budete nadávať. On tam síce fyzicky je, ale vnútorne je odpojený. Takže na to byť v kontakte treba jedine porozumenie. A má to takú váhu, že keď sa rodič, ktorý bol v odpore, dostane do kontaktu s dieťaťom, potom je schopný ísť oveľa rýchlejšie k tomu, čo je predmetom problému.

Ľudia tento postup zväčša preskakujú. Keď vynechajú porozumenie a vytvorenie kontaktu, riešenie problému je nekonečné a často k nemu ani nedôjde. Psychológ Marshall Rosenberg hovorí o tom, že po nadviazaní kontaktu, keď sa ľudia stretnú na úrovní sŕdc, sa problém vyrieši do dvadsiatich minút. Takto nejako to zažívam v mediáciách aj ja.

Má to aj chemické vysvetlenie. Mozog vo chvíli porozumenia a kontaktu zmení chemické reakcie, keď vyhodnotí druhú osobu a situáciu ako bezpečné. Lebo keď sa človek cíti v ohrození, dve tretiny mozgu sú vypnuté, na vnútornom semafore je červená a nikam sa nedostaneme.

Čiže je v podstate nastavený na útek alebo útok?

Presne tak. Alebo aj na zamrznutie a to je ešte horšie, ale to už by sme zachádzali veľmi ďaleko.

Otec a syn varia cestoviny. Zdroj: iStock/Mladen Zivkovic

Otec sa nemá správať rovnako ako matka, práveže má dieťaťu ukázať iný, mužský spôsob, ako nazerať na život. Zdroj: iStock/Mladen Zivkovic

Máme iba odlišné stratégie; potreby sú univerzálne

V mnohých prípadoch sa muži ešte stále výrazne menej zapájajú do starostlivosti o deti. Je potrebné z nejakého dôvodu, aby sa rola otca prispôsobila modernej dobe?

Sčasti je tu nejaká biologická zložka, ktorá je v neuronálnych štruktúrach žene daná viac. Podľa štúdií sa však ukazuje, že aj muži môžu vylučovať oxytocín a pociťovať hlboké pocity rodičovskej roly ako žena, hoci u žien je to chemicky silnejšie. Je to už oveľa lepšie, veľa sa hovorí o rodovej rovnováhe, muži sú prístupnejší ísť na materskú dovolenku (rodičovskú starostlivosť).

No je tu ešte jeden fenomén, o ktorom by som povedal, že je vývinovo psychologický. U žien sa odmalička podporuje ženskosť, ktorá je typická v starostlivosti o deti. V období medzi prvým a štvrtým ročníkom základnej školy je pre každé dieťa, nezávisle od pohlavia, podľa Erika Eriksona typická snaživosť. Lenže v tomto období rodičia aj učitelia u detí posilňujú archetyp snaživosti typickej viac pre dievčatá, lenže u chlapcov prevažuje iný typ snaživosti. A je to možno aj tým, že učiteľky sú prevažne ženy, pričom majú  tendencie presadzovať vzor, ktorý samy zažili.

Tento vzor však už často nechcú ani dievčatá, ale deti v období snaživosti robia všetko, čo dospelí povedia. A keď musia všetci robiť všetko rovnako, v neskoršom veku deťom chýba vlastný sebaobraz. Práve v tomto období sa veľká časť z chlapcov odpája. Aj u dospelého muža sa snaživosť prejavuje inak, napríklad otec chce dieťaťu dávať výzvy a podobne.

Keď odmalička nerešpektujeme túto rozmanitosť, a to nielen mužov a žien, ale aj človeka na individuálnej úrovni v škole, v dospelosti môžu byť muži frustrovaní, že to nevedia robiť rovnako ako ženy, ale vedeli by to robiť inak a na konci dňa by to aj zvládli.

V spoločnosti sa drží stereotyp, že ak má byť muž dobrý otec, musí sa prejavovať rovnako ako matka, lebo nemáme veľa dobrých príkladov otcovstva. A tak muži nemajú vybudovanú mužskú, ale ani ľudskú identitu pre tento typ správania, ktorý by mal byť prirodzene v nás. Starostlivosť o deti je v prírode úplne normálna. Máme iba odlišné stratégie; potreby sú univerzálne.

Na malých chlapcoch vidíte, akí sú plní energie, stále chcú niečo robiť, všetko ich zaujíma. Aj veľa vecí pokazia, ale chcú, no nie sú v tom podporovaní, skôr je to potláčané. Nie sú vedení ku kolektívnej spolupráci, k zodpovednosti v komunite. Potom prídu do mužskej roly otca, nevedia, čo majú robiť, a boja sa toho. Nemajú naučené stratégie, ako svoju energiu vložiť do tej konkrétnej roly. Niekde vidia, že by mali, ale nepoznajú konkrétne nástroje.

Kočíkovanie neurobí z chlapca dievča. Zdroj: iStock/Artem Zakharov

Kočíkovanie neurobí z chlapca dievča. Zdroj: iStock/Artem Zakharov

Všetko, čo potláčame, si raz vyberie svoju daň

Niektorí ľudia sa boja, že keď sa chlapec dotkne bábiky, zmení sa jeho sexuálna orientácia a bude zženštilý. Môj syn kočíkuje bábiku a hrá sa, že je otec alebo braček. Okrem toho sa hrá aj s dinosaurami a vláčikmi a nemám pocit, že by bol menej chlapcom. Veľa ľudí má silné predsudky a rozdeľujú hračky na dievčenské a chlapčenské, pričom nie je problém, ak sa dievča hrá s autíčkom, ale keď chlapec chytí bábiku, dospelí spozornejú a podsúvajú mu radšej autíčko. Mali by nastať zmeny už v tomto období a neseparovať chlapcov od ich roly v rodine?

Absolútne s vami súhlasím. Pri hre si dieťa potrebuje spracovať nejaké veci z vonkajšieho príbehu, snaží sa niečomu porozumieť, potrebuje si to prežiť. Všetko, čo potláčame, si raz vyberie svoju daň. Vieme, že ženský hormón estrogén je v nejakom malom pomere aj u mužov a mužský testosterón je prítomný u žien. Niekto môže mať kombináciu týchto hormónov menšiu alebo väčšiu a tým sa z jedinca vytvára jedinečný unikát.

Žiaden rodič by nedovolil, aby jeho dieťaťu z tela umelo vybrali nejaké prirodzené chemické látky, aby bol čistokrvný muž alebo čistokrvná žena, nikomu by to ani nenapadlo, ale na psychologickej úrovni sa správanie takto ovplyvňuje.

Do určitého veku je vývin a správanie u chlapcov podobné dievčatám, testosterón prudko stúpa až okolo dvanásteho roku života.

Komentovanie alebo zakazovanie určitých činností spôsobuje presný opak. Dieťa si k tomu vytvára väčšiu fixáciu a získava pocit, že nie je dostatočné, začne popierať samo seba. Ono niečo cíti a zvonka prichádza signál, že to je zle a vytvorí si presvedčenie, že všetko, čo vnútri cíti, je zle. S takým pocitom sa ťažko žije. Potom má chlapec tridsať rokov, je agresívny, bije ženu, lebo sa naučil, že všetko, čo cíti, je zle a nevie, ako s tým pracovať, prípadne už necíti nič.

Kľúčové posolstvo otcov

Aké špecifické hodnoty môžu dať deťom, či už dcéram, alebo synom, práve otcovia zo svojej mužskej podstaty?

Veľké posolstvo, ktoré vedia odovzdávať, je vytváranie zdravého vzťahu s mamou.

Albert Bandura v osemdesiatych rokoch opísal jav sociálneho učenia sa v experimente s bábikou Bobo, v ktorom sa deti pozerali na film, v ktorom niekto bil bábiky. Keď deti potom našli v izbe podobnú bábiku, tiež ju bili.

Čiže kľúčová rola otca je, aby dieťa videlo, ako rodičia spolu autenticky fungujú vrátane zdravých konfliktov. Dieťa odčítava, akým spôsobom spolu komunikujú, a tam vidí zárodok vlastného vytvárania vzťahov partnerských, ale aj kamarátskych.

Keď je muž dostatočne zrelý a rozvinutý vo svojej osobnostnej povahovej štruktúre, je schopný vyjadriť presne to, čo prežíva, pričom jeho prežívanie sa bude niekedy líšiť od prežívania mamy a táto rozmanitosť je vždy obohacujúca. Deti vidia rozmanitosť reakcií, rôzne formy starostlivosti, začínajú uvažovať obšírnejšie, získavajú schopnosť abstrakcie aj vo vzťahoch, ako to v jednoduchých kognitívnych procesoch opísal Jean Piaget. Dieťa je schopné abstrahovať, že hoci to rodičia robia rôznym spôsobom, dokážu dať deťom tú istú hodnotu – lásku, starostlivosť.

Ak je tam len jeden rodič, ktorý prináša podporu, pre dieťa je to ochudobňujúce a často je preňho ťažšie prijímať nových dospelých. Matka je prvá a najbližšia vzťahová osoba a cez otca si dieťa vytvára kontakt s vonkajším svetom. Je to mimoriadne dôležitá rola, aby dieťa dokázalo dôverovať svetu. Dieťa dôveruje otcovi, lebo mu dôveruje matka, to sa potom prenáša aj na starých rodičov a tak ďalej.

Dôvera v svet je tak veľmi dôležitá, že jej absencia môže mať katastrofálne následky. Vo svete je veľmi veľa ľudí, ktorí nemajú dôveru v svet a je to veľmi smutný a náročný život. Ak dieťa nemá dôveru v svet mimo vlastnej izby, neverí, že tam vonku sú dobrí ľudia, že sa mu môžu diať dobré veci, žije v neustálom strachu a všetkých vníma ako nepriateľov. A v takomto svete sa nedá žiť.

Od starších generácií sa stále ozývajú názory, že muž by deti nemal prebaľovať. Formuje sa vzťah otca s dieťaťom už pri takejto počiatočnej starostlivosti?

Podľa mňa by tam mala byť sloboda. Výmena plienky nespôsobí nejaký zázračný efekt alebo lepší vzťah, ale určite to prinesie blízkosť a kontakt.

Je dôležité, aby bol medzi otcom a dieťaťom kontakt a je jedno, či bude taký alebo onaký. Ak by to mal nejaký muž robiť nasilu, neprinesie to žiadne ovocie. Nepripisujem tomu nejakú výraznú hodnotu.

Veľa otcov to však rado urobí a treba ich v tom podporiť. Je to praktické napríklad v tom, že keď je matka chorá alebo vyčerpaná, niekto to urobiť musí. Keď si matka môže oddýchnuť a je vo väčšej pohode, je to pre dieťa prínos. Ono nerozumie tomu, že je unavená alebo prečo je nervózna a otáča vinu na seba.

Pracujúci otec. Zdroj: iStock/fizkes

Niektorí otcovia sú vinou práce viac neprítomní ako prítomní. Ako to pôsobí na dieťa? Zdroj: iStock/fizkes

Otcovia zavalení prácou

Muži sú často živiteľmi rodiny a niekedy nemajú toľko priestoru venovať sa deťom. Ako sa s týmto popasovať?

Viac ako kvantita je dôležitejšia kvalita. Keby fyzická prítomnosť bola dlhá, ale zlá, nebude to vytvárať vzťahy.

Ak muž nadmerne pracuje s pocitom, že musí uživiť rodinu, mal by si zodpovedať, že čo za akú hodnotu urobí. Ak dieťa prepadne drogám a bude behať po psychológoch a odvykacích zariadeniach, bude to stáť viac času aj peňazí a preruší to jeho vyhliadkové plány v kariére, ktoré mohol mať.

Vytváranie vzťahu vo vyššom veku je ekonomicky drahšie než vytváranie vzťahu v nižšom veku. A zakaždým môžeme zdôrazniť, že kvalita času je viac ako kvantita. Vo vyššom veku už dieťa ani nechce tráviť toľko času s rodičmi, ale je dôležité, keď vie, že otcovi môže kedykoľvek zavolať.

Takže nie je dôležité, koľko muž pracuje, ale v akej miere dokáže byť kvalitatívne prítomný.

Pre deti je neraz hodnotnejšie ísť von a skákať v mláke alebo pozorovať, ako dážďovky vyliezajú zo zeme, než nejaký drahý darček. Pre dieťa je lepšia činnosť, ktorá nie je štruktúrovaná. Keď dieťa vypustíte v detskom kútiku, dobre sa vyblázni, ale vzťah sa tam veľmi nebuduje.

(LDS)

Vizitka

psychológ

PhDr. PaedDr. Mgr. Viktor Križo, PhD. | psychológ

Vyštudoval učiteľstvo matematiky, špeciálnu pedagogiku, teológiu, psychológiu a psychoterapiu (PCA) v Bratislave, Trnave i v Brne. Dvanásť rokov pôsobil ako učiteľ matematiky a špeciálny pedagóg. Aktuálne pracuje ako psychológ a psychoterapeut v Centre poradenstva a prevencie v Bratislave 3. Je šíriteľom konceptu inkluzívneho vzdelávania postaveného na humanistickej psychológii slobody a zodpovednosti Carla Rogersa a Abrahama H. Maslowa a modelu nenásilnej komunikácie. Garantuje inovačné vzdelávanie v Inklucentre a lektoruje kurzy. V Slovenskej komore učiteľov presadzuje tému demokratizácie v školách.

CENTRUM VEDECKO-TECHNICKÝCH INFORMÁCIÍ SR Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky

Mediálni partneri

ÁMOS vision FonTech Startitup