Vedeli ste, že existujú psychické ochorenia, pri ktorých majú pacienti pocit, že neovládajú svoje končatiny, alebo sú presvedčení, že cudzí človek či známy je niekto, koho poznajú, ale v prestrojení?
Tieto poruchy sprevádzajú bizarné a dokonca alarmujúce príznaky, čo sťažuje ich diagnostiku aj liečbu. Zdroj: iStock.com/PeopleImages
Keď hovoríme o psychických poruchách, zvyčajne si predstavíme depresiu, úzkosť alebo bipolárnu poruchu. Existujú však aj menej známe duševné poruchy, ktoré sú rovnako významné, no diskutuje sa o nich zriedkavo. Tieto poruchy sprevádzajú bizarné a dokonca alarmujúce príznaky, čo sťažuje ich diagnostiku aj liečbu.
Syndróm Alice v krajine zázrakov
Pacienti s touto poruchou nesprávne vnímajú veľkosti častí tela alebo veľkosti vonkajších predmetov. Najčastejšie nastupuje v noci, hoci príčiny tohto syndrómu doteraz nepoznáme. Typickými príznakmi poruchy sú migréna, infekcie či záchvaty. Ochorenie môžu spôsobiť i nádory na mozgu, metastázy, traumy či iné depresívne a psychiatrické poruchy.
Pacienti vnímajú svoje telo ako neproporcionálne, vo všeobecnosti majú pocit, že ich časti tela sú oveľa väčšie, ako je realita. Rovnako je to tiež s ostatnými predmetmi, ktoré sa ľuďom s týmto syndrómom zdajú byť zdeformované. Napríklad rovné čiary vnímajú ako zvlnené, vertikálne alebo horizontálne čiary zas môžu vyzerať šikmo. Taktiež strácajú pojem o čase, niektorí môžu mať dokonca silné halucinácie.
Syndróm diagnostikujú vďaka zobrazovacím metódam, ako je CT vyšetrenie či magnetická rezonancia, ale aj vyšetrenie mozgomiechového moku, elektromyografia a vizuálne evokované potenciály. Liečba závisí od vyvolávajúceho ochorenia a musí byť šitá na mieru.
Syndróm cudzej ruky
Ide o stav, keď sa pacientovi jedna končatina, zvyčajne ruka, no niekedy aj noha, mimovoľne pohybuje. Príznaky sa objavujú podľa toho, ktorá časť mozgu je postihnutá. Ak ide o prednú časť, ľudia majú problém s uchopením predmetov, hmatom či majú problém ovládať pohyby, ktoré sa zdajú byť nezávislé. Pokiaľ ochorenie postihuje pravú a ľavú hemisféru mozgu, môže spôsobiť agnostickú dyspraxiu. Ide o situáciu, keď jedna ruka nereaguje na príkaz, napríklad zdvihnutie predmetu vykoná opačná ruka.
Pokiaľ ochorenie postihuje zadnú oblasť, mozog nemusí rozpoznať končatinu ako svoju vlastnú a môže dôjsť k zhoršeniu motorickej kontroly. Okrem toho existujú ešte zriedkavejšej formy syndrómu cudzej ruky, napríklad syndróm zmiešanej cudzej ruky. Pri tomto type uchopí pacient predmety mimovoľne, má nekoordinované pohyby rúk a ťažkosti pri vykonávaní úloh jednou rukou, čo spôsobuje, že sa namiesto nej pohybuje druhá.
V súčasnosti neexistuje žiadna oficiálna diagnóza, odborník ochorenie rozpozná len na základe príznakov. Rovnako je to aj s liečbou, ktorú momentálne nemáme k dispozícii. Podľa niektorých štúdií môžu určité úlohy a cvičenia zlepšiť príznaky.
Pacientova ruka sa pohybuje mimovoľne. Zdroj: iStock.com/Fabian Montano
Capgrasov syndróm
Capgrasov syndróm je najrozšírenejším syndrómom mylnej identifikácie, ide o akýsi blud dvojníkov. Pacienti sa falošne domnievajú, že im nejaká identická osoba nahradila blízku osobu. Rovnako sa to týka i zvierat či neživých predmetov. Všeobecne sa považuje za najrozšírenejší zo syndrómov mylnej identifikácie s bludmi a objavuje sa v psychiatrických aj nepsychiatrických prípadoch vrátane pacientov s poškodením mozgu.
Ochorenie spôsobuje poškodenie mozgu v bifrontálnej, pravej limbickej a temporálnej oblasti a vedie k netypickým pamäťovým funkciám, sebakontrole a vnímaniu reality.
Fregoliho syndróm
Pacienti s týmto syndrómom sú presvedčení, že cudzí človek alebo známy je niekto, koho poznajú, v prestrojení. Tento stav je pomenovaný podľa slávneho talianskeho herca, ktorý bol známy svojimi imitáciami a rýchlymi zmenami kostýmov na javisku. Fregoliho syndróm spôsobuje paranoju, úzkosť a rozrušenie.
Fregoliho syndróm môže vyvolať pocit, akoby bol pacient v hľadisku a sledoval divadelnú hru. Vidí, ako ľudia menia oblečenie a tón hlasu, aby sa správali ako niekto iný a skryli svoju skutočnú identitu. Deje sa to preto, lebo mozog má problém presne identifikovať týchto ľudí okolo pacienta. Syndróm sa tiež podpíše pod halucinácie, problémy so spánkom či stratou pamäti.
Pacient má pocit, že je divákom nejakej divadelnej hry. Má pocit, akoby ľudia v jeho okolí menili oblečenie, tón hlasu a správali sa ako niekto úplne cudzí.
Fregoliho syndróm môže byť vedľajším účinkom užívania lieku Levodopa na Parkinsonovu chorobu, no môže byť tiež dôsledkom poškodenia mozgu, avšak vyskytuje sa takisto ako pridružené ochorenie pri pacientoch so schizofréniou či s demenciou. Pacienti by mali podstúpiť psychiatrickú liečbu, po ktorej im predpíšu antipsychotiká, antidepresíva alebo podstúpia kognitívno-behaviorálnu terapiu.
Stendhalov syndróm
Stendhalov syndróm, známy tiež ako hyperkulturálna psychóza, je zriedkavý fenomén, pri ktorom jednotlivec zažíva intenzívne psychické a fyzické symptómy v dôsledku vystavenia sa umeniu alebo kráse. Ide o zriedkavý psychologický jav reakcie na umenie a krásu.
Stendhalov syndróm sa prejavuje širokou škálou symptómov, ktoré môžu zahŕňať intenzívne emócie, fyzické reakcie a dokonca i halucinácie. Jedinec môže zažívať návaly silných emócií, ako sú úžas, fascinácia a extatické pocity, keď je vystavený umeleckým dielam alebo krásnym miestam.
Pacient zažíva intenzívne psychické a fyzické symptómy v dôsledku vystavenia sa umeniu alebo kráse.
Mesto Florencia v Taliansku je považované za epicentrum tohto ochorenia. Hovorí sa, že Stendhalov syndróm je psychosomatický stav spôsobený vystavením sa rozpakom z umeleckého bohatstva Florencie.
Syndróm chodiacej mŕtvoly
Toto ochorenie, inak nazvané Cotardov syndróm, spôsobuje pacientovi pocit, akoby umieral či neexistoval, prípadne mu umierali časti tela. Ľudia so syndrómom chodiacej mŕtvoly môžu mať pocit, že sú mŕtvi alebo hnijú, alebo dokonca pocit, že vôbec nikdy neexistovali.
Zatiaľ čo niektorí postihnutí pacienti majú pocit, že im umiera celé telo, iní to pociťujú iba vo vzťahu ku konkrétnym orgánom, končatinám alebo dokonca k svojej duši. Ľudia s Cotardovým syndrómom tiež často trpia bipolárnou poruchou. Diagnostika ochorenia je náročná, pretože väčšina organizácií ho nerozlišuje ako chorobu.
Cotardov syndróm sa najčastejšie lieči elektrokonvulzívnou terapiou (ECT). Táto terapia sa aplikuje pomocou malých elektrických prúdov do mozgu, aby vytvorili malé záchvaty počas celkovej anestézie.
Cotardov syndróm spôsobuje pacientovi pocit, akoby umieral či neexistoval, prípadne mu umierali časti tela. Zdroj: iStock.com/Artem_Furmanve
Klinická lykantropia
Tento syndróm vyvoláva u pacientov presvedčenie, že sa premenia na vlkov. Niektorí odborníci si myslia, že ľudia s touto poruchou vnímajú vlkov ako bludné znázornenie zla. V niektorých prípadoch ľudia s touto poruchou uvádzajú, že veria, že sú posadnutí démonmi a že sú trestaní. Niektorí si však myslia, že vlky sú silné a ušľachtilé.
Klinickú lykantropiu spôsobuje syndróm bludnej mylnej identifikácie (DMS). Ide o skupinu porúch, pri ktorých ľudia nerozpoznávajú známe predmety alebo veria, že predmety sú transformované. Iní odborníci tvrdia, že klinická lykantropia môže zahŕňať syndróm viazaný na kultúru, čo je duševná choroba alebo nezvyčajné správanie formované kultúrnymi normami alebo prostredím.
V niektorých prípadoch ľudia s touto poruchou uvádzajú, že veria, že sú posadnutí démonmi a že sú trestaní. Niektorí si však myslia, že vlky sú silné a ušľachtilé.
Ochorenie sa môže vyskytnúť, keď je pacient intoxikovaný drogami či má abstinenčné príznaky, prípadne prežil traumatické poranenie mozgu. V prípade bipolárnej poruchy, schizofrénie alebo psychotickej depresie môže ísť o pridružené ochorenie. Klinická lykantropia sa lieči individuálne, liečba závisí od stavu pacienta. Odborníci mu môžu predpísať antidepresíva, antipsychotiká alebo lieky na reguláciu nálady, pokiaľ pacient zároveň trpí depresiami.
Reduplikatívna paramnézia
Pod reduplikatívnou paramnéziou si môžete predstaviť kvalitatívnu poruchu pamäti, teda stav, počas ktorého si jedinec namiesto jednej udalosti pamätá dve, ktoré kladie do rôzneho časového rámca alebo priestoru. Prvou pacientkou s týmto ochorením bola 72-ročná žena, ktorá mala mierne nestabilnú chôdzu, pričom zo začiatku tvrdila, že vlastní dva domy, hoci to nebola pravda.
Za jej stav bol pravdepodobne zodpovedný nádor na mozgu, lekári ho považovali za dôsledok kombinácie bilaterálnych lézií frontálneho laloku a pravej hemisféry. Príčinami ochorenia môžu byť totiž lézie temporálneho laloku.
Diogenov syndróm
Diogenov syndróm nastáva, keď sa pacient nestará o seba alebo o svoje okolie. Môže ísť napríklad o hygienu, ale aj o psychické zdravie. Často sa vyskytuje pri iných ochoreniach, akým je napríklad demencia. Pacient jednoducho zanedbáva svoju hygienu, izoluje sa od ostatných ľudí a žije v nehygienických podmienkach. Táto porucha je typická najmä pre starších ľudí, ktorí zároveň trpia demenciou.
Okrem zanedbania osobnej hygieny a izolácie trpia pacienti paranojou, nedôverou, sociálnou úzkosťou, majú problémy s jedlom a skreslene vnímajú realitu.
Názory na osobnú hygienu a bezpečnosť sa môžu medzi ľuďmi a kultúrami líšiť. Mnohé príznaky Diogenovho syndrómu možno preto ťažko objektívne posúdiť a liečiť. Okrem zanedbania osobnej hygieny a izolácie sú typickými príznakmi tiež paranoja, nedôvera k cudzím ľuďom, extrémna sociálna úzkosť, odmeranosť, dlhodobý neporiadok v domácnosti či nevyhadzovanie odpadkov, problémy s výživou alebo so stravovaním, neochota prijať vonkajšiu pomoc alebo zásah či skreslené vnímanie reality.
V súčasnosti neexistujú žiadne priame možnosti liečby tohto ochorenia. Každý pacient si vyžaduje individuálny prístup, zvyčajne ide o psychologickú terapiu a liečbu základných zdravotných problémov. Terapia pomôže so zmenami správania, lieky môžu zmierniť určité príznaky, akými sú paranoja alebo mánia. V niektorých prípadoch môžu byť taktiež prospešné systémy sociálnej podpory, napríklad upratovacie a opatrovateľské služby môžu pomôcť znížiť závažnosť príznakov.
Pri Diogenovom syndróme zanedbáva pacient svoju hygienu. Zdroj: iStock.com/Halyna Romaniv
Apotemnofília
Ide o jednu z najzávažnejších duševných porúch, keď má človek, ktorý ňou trpí, neprekonateľnú túžbu amputovať si jednu zo svojich zdravých končatín. Apotemnofíliu pomenoval americký psychológ John Money. Ten sa v roku 1977 stretol s dvomi pacientmi, ktorí chceli podstúpiť amputáciu, pretože ich táto myšlienka sexuálne vzrušovala.
Pacienti s apotemnofíliou si túžia amputovať vlastnú končatinu. Táto túžba je taká silná, až si ju jedného dňa skutočne amputujú.
Túžba zbaviť sa končatiny môže byť taká silná, že si ju pacienti jednoducho skutočne amputujú. K tejto situácii môže dôjsť vtedy, ak nie je ochorenie diagnostikované a liečené včas. Nedávne štúdie ukázali, že ochorenie má neurologický pôvod, pretože postihnutí nevykazujú žiadne známky psychózy ani bludy. Medzi ďalšie príznaky ochorenia patria pretrvávajúca túžba po amputácii končatiny, porucha sociálneho a pracovného fungovania, predstierané prejavy postihnutia, pokus o amputáciu končatiny či dokonca sexuálna príťažlivosť k druhým ľuďom s už amputovanými končatinami.
Keďže doteraz pre ľudí s apotemnofíliou neexistuje žiadna preukázateľne účinná liečba, niektorí pacienti sa uchyľujú k sebaamputácii, čo vedie k závažným komplikáciám alebo smrti. Základom liečby je psychoterapia alebo farmakoterapia. Jedincom s poruchou identity telesnej integrity sa s najväčšou pravdepodobnosťou ponúkne psychologická intervencia, ako je kognitívno-behaviorálna terapia alebo psychoterapia, alebo farmakologická liečba pomocou antidepresív.
Zdroje: Clevelend Clinic (1, 2), National Library of Medicine (1, 2, 3), Medical News Today (1, 2), BBC, Lekár, WebMed, ResearchGate, Psychiatry Online, Yenagoa Medical Journal
