Český neuropatológ František Koukolík prednášal o tom, akými rôznymi spôsobmi môžeme byť manipulovaní.
Ilustračný obrázok Zdroj: iStockphoto.com
Český neuropatológ a popularizátor vedy František Koukolík rozprával v marci počas svojej prednášky na Inspire Academy aj o tom, čo všetko vplýva na naše rozhodovanie a akými spôsobmi môžeme byť v dnešnej dobe zmanipulovaní.
V tomto texte sa dozviete:
- čo sú myšlienkové stereotypy a aké typy stereotypov poznáme,
- ako ovplyvňuje naše rozhodovanie reklama a propaganda,
- akými nástrojmi môžeme manipulovať realitu,
- čo sú to fake news a akým spôsobom sme v dnešnej dobe manipulovaní.
František Koukolík bol primárom patológie Thomayerovej nemocnice v Prahe. Viedol tiež Národné laboratórium pre Creutzfeldt-Jakobovu chorobu, ktoré získalo certifikát WHO a dnes je z neho renomovaná Laboratoř lidských prionových chorob.
Je propagátorom kritického myslenia a vedeckého prístupu. Do povedomia širšej verejnosti sa dostal ako popularizátor vedy a autor knižiek Mocenská posedlost, Vzpoura deprivantů, O nemocech a lidech, Věřte své inteligenci a ďalších. Za svoju činnosť získal viacero vyznamenaní, dokonca podľa neho pomenovali planétku 1197 RK, ktorá nesie názov Koukolík.
Nápad, inovácie, riešenie problémov. Zdroj: iStockphoto.com
Rozhodovanie podľa Koukolíka ovplyvňuje predovšetkým spôsob, akým hodnotíme riziká. Riziká s malou pravdepodobnosťou (bomba v lietadle) mnohí z nás preceňujú a, naopak, riziká s veľkou pravdepodobnosťou (smrteľný úraz v domácnosti, úraz elektrickým prúdom, úraz pri riadení motorového vozidla či fajčenie cigariet) často podceňujú.
Na naše vnímanie má pritom vplyv mnoho faktorov. Jedným z nich je rámovanie problému. Poznáme ho napríklad v súvislosti s novinovými titulkami. Tie napríklad uvedú, že inštitúcii dôveruje 22 percent ľudí. Úžasný palcový titulok! Pri jeho čítaní si v prvej chvíli neuvedomíme, že 78 percent inštitúcii neverí.
Značný dosah na nás majú aj naučené pravidlá určované vplyvnými ľuďmi. Na ich porušenie reaguje väčšina z nás emočne a praje si narušiteľa potrestať.
Do ďalšej skupiny vplyvov patria experti. Niektorí z nich totiž prepadnú nadmernej sebadôvere alebo sú pod finančným či politickým tlakom, a tak môžu pravdivé informácie rôznym spôsobom ohýbať.
No a napokon nás môžu pri rozhodovaní výrazne ovplyvniť aj emócie. Ak sme dobre naladení, síce riziká podceňujeme, no premýšľame dlhšie a sme schopní spracovať väčšie množstvo informácií. Ak máme zlú náladu, zužujeme pozornosť a uchyľujeme sa k primitívnejším myšlienkovým stratégiám. Rozhodovať by sme sa teda mali ideálne v rovnovážnom emočnom stave.
Myšlienkové stereotypy
Rozhodovanie do veľkej miery ovplyvňujú aj myšlienkové stereotypy. Delíme ich do nasledovných kategórií:
- prototyp (všetci si dokážeme predstaviť typického Nemca, Araba či Róma; prototyp je priemerom rozmanitých vlastností, pokiaľ sa však s Nemcom, Arabom alebo Rómom reálne stretneme a rozprávame, vplyv prototypu sa zvyčajne výrazne zmenší);
- sieť asociácií (ak uvidíme niekoho v kaftane alebo pestrom odeve zo strednej Afriky, nebadáme človeka, ktorý v ňom kráča, ale automaticky spozornieme a povieme si: „Pozor, občan čiernej Afriky, občan štátu Izrael!);
- schéma (schematické myslenie je jedným z najprospešnejších, pretože šetrí námahu; ide však len o súbor priemerov, ktorý nás ukracuje o vnímanie odlišností; od detstva máme v hlave zakódovaných mnoho schém, ktoré niekedy sedia a inokedy nie);
- proroctvo (napĺňa sa len preto, že bolo vyrieknuté; keby nebola vyslovená veštba, nič by sa nedialo – nazýva sa to Oidipov komplex).
Koukolík uvádza zaujímavý príklad, ako môže na naše vnímanie vplývať napríklad „proroctvo“. „Krásne to dokázal desiatky rokov starý experiment s takzvanými nadanými deťmi, v rámci ktorého sa experti dostavili do škôl a učiteľom povedali, že majú tajnú metódu. Pomocou nej zistia, ktoré deti sú nadané. Deti však v skutočnosti vyberali len náhodne. A počas roka sa zistilo, že takto vybrané deti boli skutočne o stupeň lepšie, pretože učitelia s nimi na základe posudku expertov zaobchádzali ako s ‚nadanými‘, aj keď sa od ostatných detí ničím neodlišovali.“
Nevedomky určujeme aj korelácie a mylné korelácie. „To je tiež klasický experiment, kde boli skupinke pozorovateľov premietané fotografie ľudských tvárí a pri každom obrázku bol nápis, aký daný človek je – či je slušný alebo zloduch. Zlí mali pritom nosné dierky vždy vyššie ako dobráci. Následne tým istým pozorovateľom premietali nový súbor ľudských tvárí a pýtali sa ich, akí tí ľudia podľa nich sú. Ľudí s vyššie umiestnenými nosnými dierkami pozorovatelia vo veľkej miere označovali ako zloduchov.”
- Poznávacie predpojatosti (podľa Koukolíka ide o odchýlky úsudku skresľujúce skutočnosť)
Z vnemov a pocitov si ľudia tvoria subjektívnu realitu. „Jednoducho povedané, to, čo pojmú, obohatia vlastnými pocitmi a myslia si, že je to pravda, vonkajší svet, niečo reálne. Je to však len ich subjektívna realita. Výsledkom potom býva skreslené vnímanie, mylné usudzovanie a nelogický výklad, čo vždy vyústi do nejakého druhu iracionality,“ vysvetľuje Koukolík.
Poznávacích predpojatostí existuje podľa známeho neuropatológa neúrekom. Bližšie si o nich môžete prečítať v jeho knihe Sociálne úspešní psychopati.
Ako vzniká zaujatosť. Zdroj: iStockphoto.com
Odborník dodáva, že obrovský vplyv na naše rozhodovanie majú aj matematické modely, ktorým v protiklade stojí magické myslenie. „Dobrým príkladom magického myslenia je viera v horoskopy. Niektorí ľudia horoskopom neveria, iným doslova riadia život, ďalší si horoskop prečítajú každé ráno v novinách a keď je priaznivý, majú aspoň o niečo lepší pocit,“ približuje Koukolík.
Na prvý pohľad to možno nie je také zjavné, no s magickým myslením sa jemne prelína práve iracionalita. „Môžeme napríklad ignorovať dôkazy svedčiace proti nášmu názoru alebo ich skresľovať, tvoriť neexistujúce súvislosti, pričom nemáme znalosť o elementárnych štatistických pravidlách, príliš dôverujeme intuícii a zabúdame, že naša pamäť je nespoľahlivá,“ hovorí odborník.
Exaktnou definíciou iracionality podľa Koukolíka je „spoznávanie, myslenie, slovný prejav či správanie podmienené nevhodným, neprimeraným, nezodpovedajúcim použitím myšlienkových operácií“. Človek môže konať iracionálne napríklad v dôsledku emočného stresu alebo poruchy poznávania.
Reklama a propaganda
Ďalšia skupina javov, ktoré ovplyvňujú naše rozhodovanie skutočne masívne, sú reklama a propaganda. „Propaganda je pokus nejakej autority (štátnej, straníckej alebo cirkevnej) presvedčiť o niečom čo najväčší počet ľudí. Propaganda často zveličuje, môže klamať (aj keď nemusí), vyvíja rôzny stupeň nátlaku, dokáže napríklad ľudí prinútiť, aby verili jej výrokom a považovali ich za svoje vlastné,“ uvádza Koukolík.
Propaganda je v skratke mocenský nástroj, ktorého zmyslom je dosiahnutie, udržanie alebo rozšírenie politickej moci. Podľa známeho neuropatológa stojí na nasledovných štyroch pilieroch:
- Jednoduchosť – posolstvo musí čo najľahšie a najrýchlejšie pochopiť čo najvyšší počet členov skupiny. Znalosť príčin, hĺbky, šírky, jadra a možných riešení problému je u väčšiny ľudí malá a dlhodobá pamäť býva často zlá a skresľujúca. Platí tu smutné pravidlo: „Jednoduchá lož vždy porazí zložitú pravdu.“
- Oslovenie emócií – posolstvo je tým lepšie, čím je primitívnejšie. Malo by obsahovať čo najmenej podrobností, ktoré by mohli byť dôvodom k zamysleniu a úmerne tomu oslovovať emócie.
- Oslovenie predstavivosti – to je podľa Koukolíka iba dvojité – buď je všetko strašne zlé, alebo žiarivé.
- Opakovanie – posledný a nesmierne dôležitý pilier. Jeho podstatu vynikajúco zhrnul Joseph Goebbels, ktorý povedal:
„Ak opakujete lož dostatočne dlho, stane sa pravdou. Ak opakujete lož dostatočne často, ľudia jej uveria a nakoniec jej uveríte sami. Propaganda je najúčinnejšia, akonáhle manipulovaní ľudia dôjdu k presvedčeniu, že konajú z vlastnej vôle.”
Propaganda, o ktorej ľudia zistia, že je propagandou, ňou v danom okamihu prestane byť. Jadrom propagandy je získať ľudí pre myšlienku tak úprimne a životne, že jej nakoniec úplne prepadnú a nikdy z nej neuniknú.
Dokázať dostatočným počtom opakovaní a psychologickým porozumením ľuďom, ktorých sa to týka, že štvorec je v skutočnosti kruh, nie je nemožné. Ide o obyčajné slová a slová je možné utvárať, ak obliekajú a zakrývajú idey.“
Koncept manipulácie divákov a propagandy. Zdroj: iStockphoto.com
Géniom propagandy bol aj synovec Sigmunda Freuda, muž menom Edward L. Bernays, ktorý sa preslávil mimoriadnym nápadom. Keď po prvej svetovej vojne klesol odbyt cigariet, uvedomil si, že polovička populácie takmer nefajčí. Boli to ženy. A tak najal dobrovoľníčky, ktoré kráčali na deň výročia 4. júla v sprievode, kde si demonštratívne zapálili cigarety, čo v tom čase nebolo vôbec zvykom. „Samozrejme, obrovsky to upútalo pozornosť a tie dámy povedali, že si zapálili pochodne slobody,“ ozrejmil Koukolík.
Krátko nato sa spustila gigantická propagandistická mašinéria. Svet razom krášlili plagáty so sloganmi: „Ver si!“ „Odbúrali sme prastarý predsudok!“ (Lucky Strike), „Mami, nehnevaj sa na mňa. Než sa na mňa rozhneváš, daj si Marlboro.“ či „Väčšina doktorov fajčí Camelky viac než ostatné cigarety.“
Zakladateľ amerického PR Edward L. Bernays povedal: „Vedomá a inteligentná manipulácia organizovanými názormi a zvykmi más je dôležitý prvok demokratickej spoločnosti. Tí, ktorí manipulujú týmto neviditeľným sociálnym mechanizmom, tvoria neviditeľnú vládu, ktorá je skutočnou vládnucou silou.“
Jeden z najmocnejších ľudí na svete, poradca prezidenta Busha Karl Rove v rozhovore v roku 2002 prehlásil: „Sme teraz impérium, a keď konáme, vytvárame svoju vlastnú realitu. A zatiaľ čo vy túto realitu skúmate, my budeme opäť konať a vytvárať nové reality, ktoré budete tiež môcť skúmať, a takto sa to všetko vyrieši. Sme tvorcovia dejín. A vám, vám všetkým nezostane nič iné, než skúmať to, čo robíme.“
Nástroje propagandy
Moderných nástrojov propagandy je neúrekom a stretávame sa s nimi na dennom poriadku.
Jedným z absolútne najtypickejších nástrojov propagandy je takzvané špinenie. „Nádherne ho popísal Mark Twain v jednej čarovnej poviedke zo 60. rokov minulého storočia, kde sa uchádzal hlavný hrdina o miesto šerifa. Poslali mu tam malé čierne deti, ktoré naňho kričali: ‚Tato, tato!‘“ opisuje Koukolík.
„Blato sa skrátka prilepí. Ak chcete vyhrať kampaň, očiernite protivníka niečím novým, účinným. Nepúšťajte sa do podrobností! Pracujte zásadne v smere toho, čo váš cieľ očakáva, čo si praje, čoho sa bojí. Má to veľmi hlboko a pevne ukotvené z detstva. Verte, že aj najnezávislejšie indivíduá sú od niečoho závislé.“
Čarovným nástrojom propagandy je aj jazyk – je ľahostajné, čo kto hovorí, ide o to, ako to hovorí.
Jeden z kandidátov na amerického prezidenta Newt Gingrich napísal brožúrku s názvom Jazyk, kľúčový mechanizmus kontroly, v ktorej vysvetľuje jednoduchý princíp. Ak hovoríme o sebe, používajme slová aktívny, hnutie, počúvať, právo, cenný, hrdý, naše, pravda, debata, konflikt, nedotknutosť, prosperita, dôvera, ľudský, odolnosť, princíp, chváliť, mier, odvaha, rodina, iniciatívny, morálny, starať sa, sen.
Ak však hovoríme o tých druhých, používajme napríklad slová byrokracia, kolaps, mrhanie, prinútiť, deštruktívny, korupcia, neistý, radikál, dôsledky, lačnosť, nevládny, chorý, zlyhanie, lož, ničenie, zánik, ideologický, medze, ohrozenie, zneužitie, kríza, plytký, pohltiť, zrada.
Pozrite si
Ďalší spôsob manipulácie ilustruje podľa Koukolíka výrok Jean-Claudea Junckera z Európskej komisie z roku 2000: „O niečom rozhodneme, necháme to odležať a chvíľu počkáme, čo sa stane. Pokiaľ okolo toho nie je žiadny veľký rozruch a nikto sa nebúri, pretože väčšina ľudí nechápe, o čom bolo rozhodnuté, pokračujeme krok za krokom, až niet cesty späť.“
Jedným z najrozšírenejších manévrov v súčasnosti je aj Overtonovo okno (nazvané podľa amerického právnika, filozofa a viceprezidenta Mackinacského centra pre verejnú politiku Josepha P. Overtona), ktoré vysvetľuje jednoduchý mechanizmus. „Existuje niečo nemysliteľné, z čoho sa po čase stane radikálne, z radikálneho sa stane prijateľné, z prijateľného rozumné, z rozumného sa stane populárne a potom, po čase, je to súčasťou politiky.“
Internet a sociálne siete
Najvplyvnejšími nástrojmi dnešného sveta sú práve internet a sociálne siete. „Na internete si môže písať kto chce, čo chce, čo ľudia aj robia a dá sa tým skvele ovplyvňovať,“ hovorí Koukolík.
Pomocou internetu môžete ovplyvniť napríklad voľby. Stačí, ak viete, koľko času ľudia trávia na ktorej stránke. „Potom môžete ich poradie ľahko zmeniť tak, že dopredu dosadíte stránku, na ktorú chcete upriamiť pozornosť. Ovplyvnené poradie môže následne posunúť preferenciu nerozhodnutých voličov aj o viac než 20 percent,“ hovorí Koukolík.
Vylepšeným nástrojom šírenia mylných informácií a dezinformácií sa stali sociálne roboty (social bots, social networking bots). „To sú kúsky umelej inteligencie, ktoré sa s vami bavia, akoby to boli ľudia. Vôbec s nimi nepočítame a podľa ich tvorcov je najlepšie, keď o nich vôbec nevieme alebo ich nepoznáme,“ podotýka odborník.
Muž skladajúci si masku z tváre. Zdroj: iStockphoto.com
Odhad hovorí, že sociálne roboty tvoria až 15 percent účtov, na Facebooku je ich asi 60 miliónov. A sú stále dokonalejšie. Ovplyvňujú trh s akciami, šíria teroristickú propagandu, klebety a konšpiračné teórie. Môže si ich zaobstarať ktokoľvek, kto má dosť peňazí.
V jednom z experimentov napríklad manipuloval Facebook ľudí emočným obsahom v Newsfeede. „Bol to test, v ktorom cez obsah Newsfeedu pokusne ovplyvnili asi 700 000 ľudí. Stačilo, keď sa v príspevku obmedzil podiel pozitívnych výrazov a nastalo naň menej pozitívnych reakcií a viac negatívnych. A, naopak, pri obmedzení podielu negatívnych výrazov ľudia odpovedali pozitívnejšie,“ približuje Koukolík.
Fake news
Fake news sú podvodné, falošné a vedome zavádzajúce informácie. Definícia hovorí, že je to premyslená tvorba pseudožurnalistickej dezinformácie, použitie žurnalistickej rétoriky, formátu a spôsobu spracovania pre zámerné šírenie lživej, vymyslenej informácie. Je to obsah správ uverejňovaný na internete, ktorý sa podobá skutočnému a legitímnemu obsahu správ hlavného prúdu, avšak je vymyslený alebo krajne nepresný.
Oxfordské slovníky od roku 2016 uvádzajú aj pojmy postpravda a postfaktický. Postpravdu definujú ako premyslenú stratégiu cielenú na vznik prostredia, v ktorom sú pri utváraní verejnej mienky menej vplyvné objektívne fakty, kde sú nabúrané teoretické rámce a kde sa delegitimizuje vedecká pravda.
Cieľom pritom je, aby ľudia nedokázali pochopiť zmysel nejakej udalosti, skutočnosti alebo javu.
Význam slova postfaktický sa zhoduje s významom slova postpravdivý. Postfakty sú to isté, čo „alternatívne fakty“. „Čokoľvek postfaktické sa týka situácie, v ktorej ľudia prijímajú argumenty založené na emóciách a osobnom presvedčení skôr než na faktoch,“ objasňuje Koukolík. „Čiže akonáhle vás niekto, ktokoľvek, akokoľvek, kdekoľvek začne ovplyvňovať cez emócie, počítajte s tým, že vás manipuluje,“ dodáva.
Podľa známeho neuropatológa žijeme vo svete, v ktorom sú doložené fakty systematicky odvrátené faktoidmi. To je čokoľvek, čo sa faktom podobá, ale nimi nie je.
„Postpravda a postfakty sú ničivým opakom vedeckej metódy, základu vývoja a techniky, jedného z rozhodujúcich vplyvov, ktorý nás vyviedol zo stredoveku,“ uzatvára odborník.
