Tím vedcov zo Standforskej univerzity tvrdí, že neznáme hlasy sú pre mozog mladých ľudí väčším lákadlom.
Ilustračný obrázok Zdroj: iStockphoto.com
Nová štúdia, ktorú publikoval tím vedcov zo Stanfordskej univerzity v Journal of Neuroscience, ukázala, že približne vo veku trinásť rokov začínajú mozgy mladých ľudí mimoriadne silno reagovať na hlasy, ktoré nepatria ich mame.
Sociálny svet malých detí je zameraný predovšetkým na rodičov a opatrovateľov, ktorí zohrávajú kľúčovú úlohu pri usmerňovaní sociálneho a kognitívneho vývoja detí. Charakteristickým znakom dospievania je zmena v pozornosti a vyhľadávanie nových sociálnych kontaktov. Je to adaptačný proces, ktorý pripravuje dospievajúcich na ich nezávislosť. O neurobiologických procesoch, ktoré sú základom zmien socializácie tínedžerov, sa vie len málo.
Už v roku 2016 publikovali vedci zo Stanfordu štúdiu, v ktorej hodnotili aktivitu primárneho sluchového centra v mozgu. Deti počúvali počas experimentu hlasy svojich matiek a neznámych žien. Mozgové oblasti, ktoré vnem spracúvajú boli pri počúvaní vysoko aktívne. Zaujímavé však bolo, že na hlas matky odpovedali aj mozgové oblasti zapojené v systéme odmeňovania. V najnovšej štúdii vedci rozšírili nadobudnuté výsledky a porovnali mozog menších detí a mladých ľudí v čase dospievania.
Vek odzrkadľuje mozgovú aktivitu
Keď deti vyrastú, rozširujú si svoje sociálne väzby mimo rodiny. Naše mozgy sa musia novým kontaktom a podnetom prispôsobiť. „Malé dieťa je prirodzene orientované na mamu, zatiaľ čo dospievajúci má v okolí celú novú skupinu zvukov a hlasov, ktoré sa musí naučiť vnímať a zároveň prehodnocovať ich relevantnosť,” hovorí Abrams, jeden z autorov štúdie, klinický docent psychiatrie a vied o správaní.
Pozrite si
Spolu s kolegami skenoval Abrams mozgy sedem- až šestnásťročných detí, počas toho, ako počúvali hlasy svojich matiek alebo neznámych žien. Za pomoci funkčnej magnetickej rezonancie sledoval aktivitu mozgových oblastí – nucleus accumbens a ventromediálnu časť prefrontálnej kôry. Ich významná úloha spočíva v kognitívnom spracovaní motivácie, averzie, odmeny, naučeného správania, ale taktiež v priraďovaní emocionálnej hodnoty vonkajším podnetom, ktoré vnímame zmyslami. Aby nedošlo k skresleniu výsledkov, slová, ktoré v experimente počúvali, nedávali zmysel. Týmto spôsobom vnímali len zvuk počutého hlasu a nie jeho význam.
Mozgové oblasti mladších detí odpovedali aktívnejšie na hlas svojej matky ako na neznáme. Opačný efekt nastal u starších adolescentov, ich mozgové centrá boli najaktívnejšie, keď počuli neznámy stimul.
Z experimentu vyplynulo, že mozgové oblasti detí sa preorientujú z matky na neznámych ľudí medzi trinástym a štrnástym rokom života. Mozog v období puberty nepripisuje známym hlasom vysokú váhu.
„Väčšina rodičov vám vie povedať, kedy začínajú ich tínedžeri sústreďovať viac svoju pozornosť na rovesníkov a nových sociálnych partnerov,“ uviedol Abrams.
„Nie je pravdou, že by určité oblasti mozgu dospievajúcich detí prestali reagovať na mamu,“ dopĺňa Abrams. Skôr dochádza k zmene v naladení mozgu a neznáme hlasy vyvolávajú prísľub väčšej odmeny, a preto im tínedžeri prikladajú väčšiu pozornosť.
Online hovor medzi matkou a dcérou. Zdroj: iStockphoto.com
Hlas ako dôležitý signál
Hlasy patria medzi najdôležitejšie sociálne signály, ktoré máme. „Spájajú nás a pomáhajú nám byť súčasťou komunity. Tvrdil by som, že počuť hlas milovanej osoby je jedným z najvďačnejších zážitkov, ktoré nám prináša každodenný život,“ dopĺňa Abrams.
Štúdia realizovaná pod vedením doktorky Seltzer a zverejnená v časopise Evolution and Human Behavior uvádza, že hlas blížneho nás dokáže po náročnej stresovej situácii upokojiť viac ako čokoľvek iné, osobný a neosobný kontakt vyvoláva inú odpoveď na fyziologickej úrovni.
Sedem- až dvanásťročným dievčatám klesli hladiny stresového hormónu – kortizolu –, po tom, ako po stresujúcej situácii osobne alebo telefonicky komunikovali so svojimi matkami. Navyše bol ich stav sprevádzaný uvoľňovaním oxytocínu, hormónu spojeného s láskou a dôverou medzi partnermi, ale aj blízkymi. Naopak, dcéry, ktoré mohli len písať správy, nevykazovali žiadnu oxytocínovú reakciu a ich hladiny kortizolu stúpli tak vysoko ako u dievčat, ktoré nemali žiadny kontakt so svojimi matkami.
„Dcéry, ktoré mali možnosť telefonovať s matkou prostredníctvom telefónu a počuť jej hlas, mali rovnakú fyziologickú odozvu, ako keby ich utešovali osobne. Písomné rýchle výmeny, akými sú okamžité správy, textové správy a príspevky na Facebooku, neposkytujú rovnako upokojujúci pocit pri stresových situáciách ako hlasový kontakt,“ uvádza doktorka Seltzer.
„Nemusí to byť rovnaké pre každého, keďže vzťah medzi matkou a dcérou nie je vždy pozitívny vrátane tých, ktorých dokonca v minulosti zanedbávali alebo zneužívali,“ hovorí Seltzer.
Zdroj: Science News, DOI: 10.1523/JNEUROSCI.2018-21.2022, DOI: 10.1016/j.evolhumbehav.2011.05.004
