S polyamoriou má v nejakej podobe skúsenosť okolo desať percent ľudí.
Fotografia: Archív DD
- aký je rozdiel medzi polyamoriou a polygamiou,
- či vyhľadávajú polyamoriu skôr muži alebo ženy,
- prečo je žiarlivosť najväčším kameňom úrazu,
- prečo je polyamoria vnímaná v spoločnosti negatívne.
Psychologička Denisa Derevjaniková je frekventantkou psychoterapeutického výcviku v Slovenskej spoločnosti pre psychoanalytickú psychoterapiu. V prvej časti rozhovoru sme sa venovali výsledkom jej doktorandského výskumu, ktorý bol zameraný na to, prečo sa ľudia rozhodnú vstúpiť do polyamorných vzťahov, čo od nich očakávajú, prípadne čo si nimi kompenzujú.
Ľudia veľakrát nevedia, aký je rozdiel medzi polyamoriou a polygamiou. Viete mi ho vysvetliť?
Polyamoria zdôrazňuje možnosť rozvíjať viacero romantických vzťahov s viac ako jednou osobou v rovnakom čase. Na druhej strane polygamia dáva možnosť uzatvárať aj mnohopočetné manželstvá a je praktizovaná skôr v krajinách, v ktorých žijú moslimovia.
Aké percento ľudí láka polyamoria?
Najnovšie štatistické odhady (vychádzajúce na základe realizácie prieskumov na vzorke dospelých Američanov) hovoria o tom, že s polyamoriu má v nejakej podobe skúsenosť okolo 10 percent ľudí a 17 percent po nej túži. V porovnaní so staršími prieskumami sa toto číslo výrazne zvýšilo (staršie odhady hovorili o približne 5 percentách ľudí, ktorí sa angažujú polyamorne). Z môjho pohľadu by bolo zaujímavé urobiť podobné prieskumy aj na slovenskej vzorke.
Vyhľadávajú nemonogamné vzťahy skôr muži alebo ženy?
Výskumy ukazujú, že viac k tomu inklinujú muži, čo môže byť evolučne podmienené. Ich investícia do reprodukcie a výchovy potomstva je jednoduchšia ako u žien. Avšak to, že sa muži angažujú a chcú angažovať viac ako ženy, súvisí taktiež so sociálnymi presvedčeniami panujúcimi v našej spoločnosti – muži môžu implicitne cítiť, že môžu holdovať nemonogamii viac ako ženy. Tie majú, naopak, pocit, že im nemonogamia nie je rovnako rešpektovaná ako mužom.
Výskumy ukazujú, že k polyamorii inklinujú viac muži.
Sú aj také polyamorné vzťahy, v ktorých nedochádza medzi partnermi k pohlavnému styku?
Áno, sú aj také. Často sa to týka začiatkov rozvíjania polyamorných vzťahov. Jedinci, ktorí už figurujú v primárnych monogamných vzťahoch, sa najskôr snažia pripraviť na vstup do viacnásobných vzťahov. Akonáhle spracujú všetky „strachy“, povolia hranice a dovolia si angažovať sa aj sexuálne s viacerými partnermi. V polyamorii sú však i vzťahy, v ktorých sa pohlavný styk nerealizuje nikdy. Takéto vzťahy majú funkciu napĺňania napríklad komunikačnej intimity, ktorá môže v primárnych vzťahoch absentovať.
Ako dlho zotrvávajú ľudia v polyamorii?
Na to neexistuje jednoznačná odpoveď. Vždy záleží od toho, akí ľudia sa v polyamorii stretnú a aká vzťahová dynamika sa medzi nimi vytvorí. Môj výskum však ukázal, že kým primárne vzťahy môžu pretrvávať, tie ďalšie (sekundárne, terciárne) podliehajú väčšej nestabilite. Drvivá väčšina sekundárnych a terciárnych vzťahov sa mojim participantom počas realizácie výskumu rozpadla. Na druhej strane zo zahraničným výskumov tiež vieme, že existujú tiež polyamorné rodiny, ktoré si vedia zachovať svoju stabilitu a funguje im to. Prínosný by bol podľa mňa výskum zameraný na faktory, ktoré prispievajú k udržiavaniu polyamorných vzťahov, a takých, ktoré im v tom, naopak, bránia.
Nemajú ľudia problém v takýchto vzťahoch so žiarlivosťou?
Áno, žiarlivosť je v polyamorii veľká téma. A to, či a do akej miery človek prežíva pocity žiarlivosti, súvisí s tým, nakoľko je v polyamorii dobrovoľne a nakoľko je vysporiadaný s nárokmi viacnásobných vzťahov. Iným spôsobom na ňu reaguje človek, ktorý sa v nej necíti byť ohrozený (napríklad stratou primárneho partnera), a tým, ktorý toto riziko vníma veľmi intenzívne.
V súvislosti s konceptom žiarlivosti mi napadá jedna knižka – Zlomená žena od francúzskej autorky Simone de Beauvoir. Spisovateľka v nej veľmi pekne vystihuje podstatu žiarlivosti u ženy, ktorá sa nechcene ocitla v polyamorii. Aj keď vtedy ešte pojem polyamorie nebol zaužívaný, popisuje, ako môže žiarlivosť vyplývajúca z prítomnosti extradyadickej osoby nabúrať vnútorný pocit bezpečia. Autorka knihy použila metaforu: „Keď padne kosa na kameň.“ Ňou sa snažila popísať prvotný stav polyamorie, keď sa zdá byť všetko veľmi jednoduché, neohrozujúce, ba dokonca až lákavé. Ide však o prvotný šok, pretože keď padne kosa na kameň, „kameň“ je najskôr šokovaný a necíti všetko tak, ako to naozaj je. Akonáhle šok odznie, pociťuje aj bolesť. Preto je dôležité, aby boli ľudia, ktorí vstupujú do polyamorie, vnútorne motivovaní fungovať v takomto partnerstve. Aby si napríklad nepriviedli do života negatívne a traumatizujúce zážitky.
Prečo vnímajú mnohí ľudia nemonogamné vzťahy negatívne? Stále existuje v našej spoločnosti stigma. Možno sa na to pozerať z náboženského hľadiska?
Prívrženci kresťanských hodnôt nemusia mať až také porozumenie pre mnoholásku, a preto si k nej môžu vytvárať negatívne postoje. Stigmatizácia polyamorie nie je zapríčinená len pôsobením kresťanských hodnôt. Polyamoria má menej prívržencov ako monogamia. Čo je menej bežné a nekonvenčné, môže u väčšinovej spoločnosti provokovať negatívne postoje. U nás na Slovensku je skôr realizovaná sériová monogamia. A tak môžeme byť svedkami toho, že sa „cez prsty“ nepozerá len na ľudí, ktorí fungujú v polyamorii, alebo dokonca na takých, ktorí sú len v jednom partnerskom vzťahu a nemajú ich zažitých viacero. Niektorí neveria, že človek vie byť spokojný vo vzťahu, ak neskúsil i niečo iné. A nemusia veriť, že je možné byť spokojný v polyamorii.
Stigmatizácia polyamorie nie je zapríčinená len pôsobením kresťanských hodnôt.
Mali ľudia aj vo vašom výskume problém priznať pred rodinou, že žijú v polyamorii?
Áno, mala som aj takých participantov. Týkalo sa to viac žien ako mužov. Zaujímavé bolo, že práve ženy, ktoré mali s priznaním veľký problém, veľmi túžili po žití v polyamornej komunite. Interpretovala som si to tak, že si ňou chceli zabezpečiť tiež pocit bezpečia a ochrany pred potenciálnou stigmatizáciou. Strach a neochota bojovať so sociálnou stigmou stojí určite aj za tým, prečo je mnoho polyamorných komunít v zahraničí na geograficky izolovaných miestach od väčšinovej monogamnej spoločnosti.
Bolo ťažké hľadať ľudí pre váš výskum?
Spočiatku som si myslela, že to bude problém. Moje očakávania sa však nenaplnili a záujemcov bolo dostatok. Väčšinu z nich som našla na základe aktívnej účasti na polyamorných zrazoch, ktoré sa v čase realizácie môjho výskumu realizovali pre koronapandémiu najmä online. Dozvedela som sa o nich hlavne cez facebookovú skupinu Polyamory v Česku a na Slovensku, kde sa polyamorici združujú.
