Slovenskom opäť otriasajú plagiátorské škandály a spoločnosťou rezonuje téma devalvácie akademických titulov a vzdelania. Boj o poctivosť môžeme vyhrať, musíme však začať bojovať na viacerých frontoch.
Ústavní činitelia čelia obvineniam z plagiátorstva, a to je len vrchol ľadovca. Verejnosť volá po vyvodení dôsledkov. Požaduje odobratie titulu osobám, ktoré ho získali nečestne, porušením základných pravidiel akademickej integrity. V súčasnosti však odobratie titulu nie je možné, chýba legislatíva.
Problém s plagiátorstvom má však oveľa hlbšie korene a akademickú integritu (dodržiavanie etických a profesionálnych princípov a hodnôt) u nás študenti, a niekedy dokonca aj pedagógovia porušujú často. Nejde však len o pochybenia jednotlivcov. Potrebujeme systémové opatrenia naprieč celým procesom vzdelávania.
Plagiátorstvo je jedným z najvážnejších a zároveň najčastejších akademických pochybení. Prezentovanie práce alebo myšlienok prevzatých z iných zdrojov bez ich riadneho uvedenia je totiž v podstate mentálna/intelektuálna krádež. Tým, že plagiátor neuvedie zdroj, stáva sa zlodejom, ktorý ukradol myšlienku, a klamárom, pretože ju vydáva za svoju.
A rovnako ako z morálneho hľadiska nestačí, keď zlodejovi vezmeme ukradnutú vec a vrátime ju pôvodnému majiteľovi, pri plagiátorovi nestačí, ak mu „iba“ vezmeme titul. Samozrejme, je to dobrý začiatok, po ktorom by však mal nasledovať aj skutočný trest. A čo ďalej? Pokračovaním tohto procesu by mala byť kompletná reforma (nielen) akademického sveta.
Základným pilierom boja proti plagiátorstvu je prevencia, ktorá zahŕňa výchovu k poctivosti v rodine, škole, spoločnosti, ako aj pochopenie dôležitosti integrity a etiky v procese vzdelávania. Druhým pilierom je dobré nastavenie procesu kontroly, ktorý umožní včasné zachytenie plagiátu a nápravu. Týmto pilierom vždy bola a aj bude kvalitná práca školiteľa s diplomantom. Na školiteľovi leží značná časť zodpovednosti, lebo práve on je odborníkom v danej oblasti a mal by sa vynikajúco orientovať v literárnych zdrojoch. Tým tretím pilierom je vyvodenie dôsledkov pri porušení akademickej integrity na základe všeobecne dostupných transparentných pravidiel aj za pomoci legislatívy.
Tretí pilier: na odobratie titulu nám chýba legislatíva
Problémy sú na všetkých úrovniach, no niekde treba začať. V tejto situácii by bolo logické začať práve s vyvodením dôsledkov, keďže vinníci sú známi. Na Slovensku však v postihoch pri nekalých praktikách tvorby vysokoškolských prác zaostávame z veľmi prozaického dôvodu – v našej legislatíve je diera, ktorá neumožňuje ani bazálny postih a plagiátori ju vo veľkom zneužívajú.
Ak podvod „praskne“ ešte počas štúdia, komisia môže študentovi plagiátorovi v disciplinárnom konaní štúdium predčasne ukončiť. Ak však podvod vyjde na povrch až po získaní vysokoškolského titulu, de facto sa nič nestane. Zákon o vysokých školách totiž nepozná akt odobratia vysokoškolského titulu.
Na Slovensku sme preto doteraz nezažili odoberanie titulov a odchody z vysokých postov tak, ako sa udiali napríklad v Nemecku (Guttenberg – minister obrany, Schavanová – ministerka školstva) alebo v susednom Maďarsku (Schmitt – prezident), hoci za posledných desať rokov to sľubovali viacerí slovenskí ministri školstva.
Prvým krokom by mala byť novela zákona (respektíve nový zákon o vysokých školách), ktorá umožní plagiátorstvo nielen potrestať, ale pomôže zabrániť ho legitimizovať, čo by malo platiť aj pre ďalšie vážne porušenia akademickej integrity. Ak totiž plagiátorovi ponecháme titul, schvaľujeme jeho konanie. Plagiátor navyše v akademickom prostredí i mimo neho môže spôsobiť hmotné i nehmotné škody. A okrem toho ak plagiátora nepotrestáme, nepriamo prispievame k propagácii plagiátorstva.
Graf zobrazuje všeobecne rastúci trend priemernej zhody v percentách podľa typov prác a aj za všetky práce spolu. Nemožno však z toho vyvodzovať záver, že plagiátorstvo má rastúcu tendenciu. Rastúci trend je spôsobený zväčšujúcim sa porovnávacím korpusom a zlepšovaním algoritmu na detekciu zhôd. Analogický graf pre trendy týkajúce sa plagiátorstva by bol možný, ak by bola k dispozícii spätná väzba z vysokých škôl. Zdroj: CVTI SR
Druhý pilier: je to o charakteroch, softvér je len podpora
Pred rokom 2010 bola systémová kontrola originality vecou troch vysokých škôl. Povedomie o plagiátorstve, autorských právach či o duševnom vlastníctve bolo na nízkej úrovni. Živnou pôdou pre plagiátorstvo sa stal stúpajúci počet používateľov internetu a zvyšujúci sa stav študentov vysokých škôl v kombinácii so stagnujúcim rastom počtu pedagógov a s minimálnou debatou o integrite a etike v akademickom prostredí.
Tento nepriaznivý vývoj vyústil do potreby pripraviť podporný nástroj pre hodnotiteľov záverečných prác zavedením celoplošného antiplagiátorského systému na všetkých slovenských vysokých školách. Od roku 2010 slúži na detekciu plagiátov systém SK ANTIPLAG, ktorý prevádzkuje Centrum vedecko-technických informácií SR (CVTI SR). Toto celosvetovo unikátne riešenie bolo ocenené Európskou komisiou v roku 2013. Náš systém sa stal jedným z troch víťazov v súťaži European Prize for Innovation in Public Administration v kategórii iniciatívy v oblasti vzdelávania a výskumu.
Antiplagiátorské systémy sú len podpornými nástrojmi na detekciu plagiátov. Ich úlohou je identifikovať podobné pasáže textu v kontrolovanom dokumente a poskytnúť pohľad na ich prepojenie s inými dokumentmi. Limitujúcim faktorom každého takého systému je kvalita porovnávacieho korpusu (množiny dokumentov, voči ktorej sa práca porovnáva). Žiadny systém vo svojom porovnávacom korpuse nemá všetky existujúce dokumenty, preto niektorí odborníci odporúčajú používať dva – tri antiplagiátorské systémy súčasne.
Stále však platí, že najlepšou hrádzou proti plagiátorstvu je kvalitná práca školiteľa s diplomantom.
Prvý pilier = prevencia. Prečo Slováci v školách podvádzajú?
Reakcie na obvinenia z plagiátorstva zvyčajne spočívajú v zľahčovaní problému, a to nielen u nás, ale aj za hranicami. Riešenie spomínaných prípadov z Nemecka a Maďarska tiež neprebiehalo hladko. Obhajovať takéto konanie vyjadreniami, že je predsa normálne si prácu uľahčovať, je však nielen urážkou všetkých poctivých študentov a akademikov, ale aj nebezpečným precedensom s potenciálnymi následkami v praxi. Ak sa totiž niekomu zdá, že sa tento problém „zbytočne nafukuje“, mal by sa zamyslieť, či by si sa v prípade operácie zveril do rúk lekára, ktorého titul je spochybnený tieňom plagiátorstva.
„Katalyzátorom, ktorý umožnil spustiť lavínu plagiátorstva, bol zrejme internet. Ten priniesol študentom a nezriedka už i žiakom základnej školy prostriedky umožňujúce rýchlo, ľahko a bez viditeľnej námahy získať informácie spracúvajúce zadanú problematiku a neskôr dokonca kompletné texty,“ vysvetľuje v odbornej publikácii Prevencia a odhaľovanie plagiátorstva Ján Skalka a kolektív.
Je pravdou, že internet priniesol do spoločnosti zmeny, na ktoré sme sa museli ako spoločnosť adaptovať, ale tieto zmeny nemožno viniť za to, že niektorí naši študenti, pedagógovia a vedeckovýskumní pracovníci nepristupujú k svojej práci s náležitou zodpovednosťou.
Katarína Staroňová z Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť hľadá príčiny o čosi hlbšie. Plagiátorstvo má podľa nej korene v spôsobe výučby už na základnej školy: „Neexistuje tu systematická výchova (ideálne už od základných škôl), ktorá by viedla študentov k písaniu argumentačného textu, k správnemu uvádzaniu zdrojov, výhodám citovania (je omnoho jednoduchšie vrátiť sa k pôvodnému zdroju a kriticky posúdiť závery autora) a hlavne etickým zásadám, ktoré by plagiátorstvo jasne označili ako porušenie duševného vlastníctva, parazitovanie na práci iného a nezľahčovali situáciu. O to smutnejšie je sledovať to, koľkí pedagógovia, ktorí by mali viesť študentov k etickým zásadám, vysvetliť im podstatu plagiátorstva a žiadať od nich originalitu v myslení a písaní, sa sami dopúšťajú takéhoto prečinu a pri odhalení bagatelizujú jeho význam.”
Plagiát vzniká pod dozorom pedagóga a pod strechou inštitúcie
Na plagiátorov sa zvykneme pozerať ako na jednotlivcov, ktorí pochybili. Máme tendenciu ich vyňať z prostredia, v ktorom k tomuto „pochybeniu“ došlo. Jedným zo základných predpokladov úspechu v boji proti takýmto pochybeniam je skúmať aj prostredie, v ktorom k nim dochádza.
Antiplagiátorský systém mal motivovať k vyššej zodpovednosti študentov aj pedagógov a v ideálnom svete by mal slúžiť ako „benchmark“ pre vysoké školstvo. Školy by sa „dobrými“ číslami, čo sa týka nízkej zhody, svojich študentov mohli pýšiť a používať ich ako argument pre nábor študentov alebo získavanie grantov. Na druhej strane by nemali zamlčiavať ani vysoké zhody, ale mali by transparentne poukazovať na to, že aj také prípady sa vyskytujú a že sa vedia s nimi vysporiadať.
Z. Pucherová z Katedry ekológie a environmentalistiky na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre poznamenala, že antiplagiátorský systém ich prinútil k väčšej zodpovednosti. „Učiteľ musí precíznejšie pristupovať k čítaniu čiastkových textov, aby sa nestalo, že niečo prehliadne.“
Americký senátor Thomas Allen Coburn (Oklahoma) inicioval analýzu, vďaka ktorej sa podarilo vo federálnych programoch identifikovať nežiaducu duplicitu, prekrývanie alebo fragmentáciu v 81 oblastiach. Výsledkom analýzy bolo konštatovanie, že v USA sa minie každoročne okolo 200 miliárd dolárov duplicitne. To evokuje myšlienku, že SK ANTIPLAG by sa mohol použiť na identifikáciu duplicít a prekrývania programov, projektov, grantov v našich podmienkach. Foto: iStockphoto.com
Kde hľadať korene problému?
SK ANTIPLAG sa stal súčasťou každodennej agendy vysokých škôl. Pracuje sa na vylepšovaní detekčných algoritmov na obohacovaní dokumentov porovnávacieho korpusu. Práce uložené v CRZP (Centrálny register záverečných, rigoróznych a habilitačných prác) sú dostupné pre verejnosť na stránke www.crzp.sk. Sú teda pod viacnásobnou kontrolou, čiže pod kontrolou školiteľa, oponentov, skúšobnej komisie a aj verejnosti, ak by bola v tomto smere aktívna.
Je však škoda, že kým na konkrétnu prácu nezamieri hľadáčik médií, nedá sa hovoriť o kontrole verejnosťou. Je to tak aj preto, že pri novelách vysokoškolského zákona sa nemyslelo na spätnú väzbu. Pomohlo by, keby mali vysoké školy napríklad povinnosť zverejňovať, koľko podozrení z plagiátorstva prešetrovali, koľko z nich predstavovalo pozitívny nález a aké boli sankcie voči plagiátorom. Bez týchto informácií nemáme ani pri celoštátne zavedenom systéme obraz o tom, či počet pokusov o plagiátorstvo rastie alebo klesá, čo je naozaj neprehliadnuteľný nedostatok.
To, že je v slovenskom školstve veľa nedostatkov, nie je žiadnym tajomstvom. V prípade boja so „zlodejmi myšlienok“ však platí základná premisa: pochopenie dôležitosti integrity a etiky v akademickom procese a jej osvojenie všetkými zúčastnenými nenahradí žiaden softvér ani tresty.
To však neznamená, že na tresty či prevenciu máme rezignovať. Momentálne je potrebné zamerať sa naozaj na kvalitný zákon o vysokých školách, ktorý bude obsahovať aj možnosť odobratia titulu. Ďalším krokom by potom mali byť systémové opatrenia, ktoré by podporili komplexnú reformu školstva ako celku. Premiér uložil za úlohu vypracovanie návrhu zákona o odoberaní titulov v priebehu dvoch mesiacov. Táto úloha je splniteľná, otázne však je, aký stabilný bude výsledok. Bude čas na širšiu odbornú diskusiu? A ak nie, koľko opráv (noviel či vyhlášok) bude nový zákon opätovne potrebovať?
A čo veda a výskum?
Kritici hovoria, že problém plagiátorstva nie je len záležitosťou študentov, ale často je prítomný aj v radoch pedagógov, vedeckovýskumných pracovníkov. K plagiátorstvu medzi akademikmi sa vyjadril E. Mistrík v príspevku Prečo akademici mlčia o plagiátorstve. Mieri do vlastných radov a triafa presne. Popisuje, ako majú vďaka porušovaniu akademickej integrity katedry/fakulty/školy dostatok publikácií, odborníkov s titulmi, garantov pre akreditáciu. Uzatvára, že presne takto sa vytvára bludný kruh, z ktorého nemožno vyjsť.
Bibliometria/scientometriaka totiž nereflektuje plnohodnotne kvalitu vedeckej práce, no aj napriek tomu sú na jej základe akademici hodnotení. Vzniká tak tlak na kvantitu a nie na kvalitu. Následkom toho bujnejú fenomény ako plagiátorstvo, predátorské časopisy, predátorské konferencie a podobne.
Okrem zmienených problémov s etikou a integritou i potreby celkovej reformy školstva tu však máme aj ďalší významný problém, sú ním peniaze. Apel na etiku a integritu je primárna záležitosť, ale nemožno ignorovať, že veda a celý akademický sektor doslova živorí.
Učitelia na vysokých školách majú v niektorých prípadoch platy na úrovni (alebo nižšie) predavačov, a preto z akademickej sféry odchádzajú. Dôležité posty potom získavajú aj jedinci bez vedeckej, ľudskej a manažérskej erudície. Títo nekompetentní jednotlivci zo systému profitujú – všetci schopní, ktorí by ich prevýšili, totiž odišli. V lepšom prípade tak systém vyprodukuje nekompetentných absolventov, v horšom zlodejov myšlienok. Niekedy priamo a cielene, na pochybných školách v provinčných mestečkách. Občas možno aj „nevedome“, na školách, kde je „iba“ slabé personálne obsadenie dôležitých postov.
Pokiaľ sa do systému nenalejú adekvátne zdroje a zároveň sa relevantne nezreformuje, skolabuje. Alebo práve vidíme kolaps v priamom prenose?
Július Kravjar, Tamara Leontievová, CVTI SR
Marek Hladík, AV ČR
Zdroje:
Skalka, J. a kol. (2009). Prevencia a odhaľovanie plagiátorstva
Skalka, J. a kol. (2009). Centrálny register záverečných prác a metodika ich zberu
Kravjar, J. (2013).CRZP/APS: míľniky, aktuálny stav, pripravované zmeny. In: Zborník príspevkov z 37. medzinárodného informatického sympózia Inovatívne knižnice a pamäťové inštitúcie Hľadanie odpovedí na nové výzvy znalostnej spoločnosti, str. 104-116.
Kravjar, J. (2014). Systémy na odhaľovanie plagiátov
Kravjar, J., Leontievová, T. (2020). Poznáme najsilnejšiu zbraň proti plagiátorstvu. Je to poctivosť.