Ako vplývajú digitálne technológie na partnerský vzťah? Niektorí sa snažia zabrániť partnerom v stretávaní sa s niekým iným

Na druhej strane však z výskumu vyplýva, že väčšina partnerov si navzájom dôveruje.

Ako využívajú partneri digitálne technológie vo vzťahu? Zdroj: iStock/Deagreez

Sociálna antropologička Zuzana Sekeráková Búriková a sociologička Viera Poláková zo Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied spoločne s Veronikou Valkovičovou, sociálnou vedkyňou z Katedry etickej a občianskej výchovy na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, skúmali, akým spôsobom využívajú partneri vo vzťahu digitálne technológie. Ide skôr o prejav starostlivosti alebo o prejav kontroly?

„Najčastejšími typmi partnerského digitálneho násilia, s ktorým sa ľudia stretávajú vo svojom okolí, je online úmyselné šírenie klamstiev a falošných správ, nasledujú online urážky a ponižovanie a online nenávistné prejavy. Výskyt daných typov digitálneho násilia uviedlo vyše 20 percent respondentov. Menej ako 20 percent respondentov uviedlo online prenasledovanie, online zneužitie identity, online sexuálne obťažovanie a online vyhrážanie a útočné prejavy pre rasovú, etnickú, náboženskú alebo inú sexuálnu príslušnosť. Výsledky sú reprezentatívne na online populáciu Slovenska,“ tvrdí Viera Poláková.

Neustále jej vypisoval, kde je a čo robí

Ako sa prejavuje digitálne násilie v partnerských vzťahoch?

ZSB: Technologicky sprostredkované násilie je typ správania, v rámci ktorého partneri využívajú na ubližovanie digitálne technológie. Pod digitálnymi technológiami chápeme zariadenia, ktoré sa dajú zapojiť na internet. Nás konkrétne zaujímajú tie technológie, ktoré sa používajú na komunikáciu, prípadne zaznamenávajú hlasové či vizuálne informácie, respektíve informácie týkajúce sa polohy. V technologicky sprostredkovanom násilí ľudia používajú digitálne technológie napríklad na to, aby zabránili partnerovi či partnerke v komunikácii alebo stretávaní sa s niekým alebo mu posielajú dehumanizujúce či ponižujúce, urážlivé správy, prípadne partnera či partnerku vydierajú zverejnením nejakých informácií. Ide o rôzne typy násilia a technológie sú skôr prostriedkom na ich vykonávanie.

Aké sú tri najčastejšie formy digitálneho násilia v partnerských vzťahoch?

VP: Priamo sme neskúmali skúsenosť ľudí s technologicky sprostredkovaným násilím. V reprezentatívnom výskume online populácie Slovenska sme sledovali, ako bežní ľudia, teda nie ľudia, ktorí majú skúsenosť s násilím, používajú digitálne technológie. Pýtali sme sa ich, s akými typmi technologicky sprostredkovaného partnerského násilia sa stretli vo svojom okolí. Najčastejšími typmi technologicky sprostredkovaného partnerského násilia, s ktorým sa respondenti a respondentky stretli vo svojom okolí, je online úmyselné šírenie klamstiev a falošných správ (25,7 percenta), nasledujú online urážky a ponižovanie (24,9 percenta) a online nenávistné prejavy (22,2 percenta). Ďalej sú to online prenasledovanie (16,5 percenta), online zneužitie identity (16,2 percenta), online sexuálne obťažovanie (14,9 percenta), online vyhrážanie či vydieranie pomocou fotografií, videí alebo textov (14,2 percenta) a online útočné a ponižujúce prejavy pre rasovú, etnickú, náboženskú alebo inú sexuálnu príslušnosť (13,7 percenta).

ZSB: Veronika Valkovičová, ktorá je súčasťou nášho tímu, robila rozhovory s ľuďmi poskytujúcimi služby preživším intímneho párového násilia. Tí sa najviac stretávali s urážlivými a ponižujúcimi správami, ale aj s rôznymi spôsobmi kontroly prostredníctvom digitálnych technológií. Páchateľ sledoval ich pohyb, lokáciu alebo si ich nahrával.

Prečo partneri sledujú polohu toho druhého?

VP: 20 percent ľudí z online populácie Slovenska hovorí o tom, že ich partner má aplikáciu, prostredníctvom ktorej sleduje ich polohu v telefóne, pričom vo väčšej miere tak robia muži než ženy. Ľudia žijúci sami v domácnosti alebo nezosobášení partneri žijúci v spoločnej domácnosti používajú tieto aplikácie vo väčšej miere než zosobášení partneri žijúci v spoločnej domácnosti. Aplikácie na lokalizáciu mobilného telefónu používajú vo väčšej miere tiež ľudia, ktorí majú maloleté dieťa. Zaujímavosťou je, že tí, ktorí mohli lokalizovať telefón partnera, ho vnímali skôr pozitívne než negatívne, a to ako ochraňujúceho, starostlivého či podporujúceho.

ZSB: V hĺbkových rozhovoroch sme sa venovali tomu, ako a v akých situáciách ľudia používajú takúto aplikáciu a ako jej používanie vnímajú. Partneri a partnerky ich využívali často v situáciách, keď sa potrebovali stretnúť na neznámom mieste alebo podujatí, napríklad na festivale, alebo sa báli, že by sa stratili. Alebo ich používali v cudzine, keď im hrozilo, že sa jeden z nich stratí, či počas športovania pre prípad, ak by sa náhodou jeden z nich zranil. Časté vysvetlenie použitia bolo, že v prípade straty telefónu by ho takýmto spôsobom vedeli nájsť. Väčšinou túto aplikáciu využívajú na starostlivosť o partnera alebo partnerku.

Zároveň však treba povedať, že informácia o polohe sa môže stať aj nástrojom kontroly. Niektorí z účastníkov a niektoré z účastníčok uviedli, že sa prostredníctvom aplikácie snažia vyhnúť žiarlivosti – tým, že vedia o partnerovi alebo partnerke, kde sa nachádza, nemajú dôvod žiarliť. Takéto používanie digitálnej technológie však môže v násilných vzťahoch vytvoriť pocit všadeprítomnosti páchateľa. Partner alebo partnerka stále vie, kde sa nachádzate, čo môže ovplyvňovať váš život, takže sa táto aplikácia môže stať silným nástrojom teroru. V rozhovoroch som sa ale veľmi často stretávala s odmietaním práve týchto aplikácií, pretože si ich účastníci a účastníčky výskumu asociovali s kontrolou partnera či partnerky alebo s istou nedôverou.

Prostredníctvom aplikácie na sledovanie polohy sa niektoré páry snažia vyhnúť žiarlivosti.

My však vidíme, že v bežnej populácii ľudia, ktorí takúto aplikáciu používajú, uvádzajú, že dôverujú svojmu partnerovi. Tí, ktorí túto aplikáciu nepoužívali, ju často vnímali ako prejav nedôvery, v zmysle Nepotrebujem vedieť, kde sa môj partner nachádza. alebo Zistil by som, že moja žena je v nejakom byte a mohol by som len predpokladať, či ide o prácu alebo tam má milenca. A ako by som naložil s takouto informáciou? Zároveň aj ľudia, ktorí aplikáciu používali na starostlivosť o partnera, sa voči používaniu aplikácie na kontrolu vymedzovali. Hovorili, že ju nepoužívajú preto, aby svojho partnera či partnerku kontrolovali. Na druhej strane z mnohých štúdií intímneho párového násilia vieme, že takáto aplikácia sa veľmi často zneužíva.

Využívanie aplikácie na zistenie polohy môže prerásť až do sledovania. Zdroj: iStock.com/Ridofranz

Kedy prerastá kontrolovanie polohy do formy násilia?

ZSB: V začiatkoch sa takéto formy násilia dajú spozorovať len veľmi ťažko. Násilní partneri zo začiatku veľmi často využívajú práve starostlivosť, lásku a pozornosť ako istú formu legitimizácie väčšej kontroly nad partnerom.

VP: Súvisí to aj s racionálnym uvažovaním, pretože ak sa mi niečo už zdá čudné, mal by som sa zamyslieť nad tým, či je takáto kontrola v poriadku. Ak by niekto napríklad celý deň sledoval moju polohu a kontaktoval ma každú hodinu s tým, prečo som tam a tam, keď som tam nemal byť a podobne, tak to rozhodne nie je v poriadku.

Stretávali ste sa aj s takýmito prípadmi?

ZSB: Veronika Valkovičová, ktorá robila rozhovory s preživšími domáceho násilia, sa s takýmito prípadmi rozhodne stretla.

VP: Uvediem ako príklad príbeh, ktorý som sama zažila. Stretla som sa s kamarátkou, ktorá si každú chvíľu pozerala čet a odpisovala na otázky, pretože jej muž neustále vypisoval, čo robí, kde je a podobne. Ak okamžite neodpovedala, otázky partnera sa stupňovali a neskôr z toho mala problémy. Tento príbeh síce nie je z nášho výskumu, ale je to príklad z reálneho života, ktorý ukazuje, ako môže bežné využívanie digitálneho zariadenia prerastať do formy násilia.

Akým spôsobom by mali partneri medzi sebou komunikovať a nastaviť si určité hranice?

ZSB: Je dôležité komunikovať svoje hranice a potrebu vlastného priestoru a súkromia, ale vnímať aj hranice a potrebu súkromia toho druhého. Zároveň však musím podotknúť, že nevyužívanie aplikácie na zistenie polohy či nesprístupnenie hesla od telefónu a sociálnych sietí neznamená nevyhnutne nedôveru voči partnerovi či partnerke. Keď som sa rozprávala s ľuďmi, ktorí si nevymenili s partnerom či partnerkou prístupy od svojich elektronických zariadení, tak to mohlo byť pre nich znakom dôvery. V rozhovoroch napríklad hovorili, že si navzájom dôverujú a z toho dôvodu nemusia vedieť, kde stále sú alebo čo majú v telefóne.

Digitálne technológie nám umožňujú sprostredkovať prítomnosť

Mladí ľudia vo veku 16 až 24 rokov sa oveľa častejšie delia sa o prístupy, heslá aj informácie v digitálnej forme. Prečo práve takáto veková skupina?

ZSB: Z výskumov na mladých ľuďoch vieme, že delenie sa o prístupy do sociálnych médií a elektronických zariadení vnímajú ako prejav lásky. Zároveň aj ako prejav lásky môžu vnímať sledovanie polohy partnera či partnerky. Digitálne technológie nám umožňujú sprostredkovať prítomnosť i v okamihoch, keď nie sme fyzicky spolu.

Súvisí to aj s tým, že na rozdiel od staršej generácie sú mladí digitálne zručnejší a viac zvyknutí na technológie, keďže s nimi vyrastali?

ZSB: Pre mladú generáciu sa práve toto bytie spolu znásobuje používaním technológií. Majú pocit, že ak sa o prístupy či polohu delia so svojimi partnermi, tak sú spolu aj na diaľku. Pre mnohých mladých ľudí to môže byť aj spôsob, ako mať vzťah mimo dohľadu rodičov, takže komunikujú aj bez toho, aby o ňom rodičia vedeli, a majú svoje súkromie. Vieme však, že medzi mladými ľuďmi existuje väčšie percento technologicky sprostredkovaného násilia.

VP: Mladí ľudia vo veku 16 až 24 rokov majú v porovnaní so staršími ľuďmi rozdielne postoje týkajúce sa používania digitálnych zariadení. V oveľa väčšej miere súhlasia práve mladší ľudia napríklad s tým, že ak sa cítia vo vzťahu zneistení, oprávňuje ich to pozrieť si súkromnú komunikáciu svojho partnera bez jeho vedomia. Alebo považujú za samozrejmé, že si partneri vo vzťahu navzájom sprístupnia svoje heslá telefónov. Zaujímavé je, že mladí ľudia takéto správanie nepovažujú za kontrolu, ale za formu bežného spolunažívania. Mladší respondenti tiež vo väčšej miere súhlasia s tým, že je normálne, ak si partneri vo vzťahu posielajú navzájom svoje erotické fotografie a videá.

Z ktorých najčastejších dôvodov sa účastníci výskumu delili o heslá a prístupy do svojich elektronických zariadení s partnermi?

VP: Zistili sme, že napríklad sprístupnenie hesla do internetbankingu je vo väčšej miere zastúpené vo vekovej kategórii 30 až 39 rokov. Súvisí to s rodinným statusom ľudí. V tomto veku majú založené rodiny a žijú v jednej domácnosti, preto môžu z praktického hľadiska spoločne využívať internetbanking. Podobne je to aj v prípade hesla do inteligentných hodiniek. Avšak heslá do mobilu si vo väčšej miere vymieňajú mladší ľudia, ktorí spolu ešte nebývajú. Môžeme tiež skonštatovať, že čím sú ľudia mladší, tým sa vo väčšej miere delia o heslo do mobilu so svojím partnerom.

ZSB: Rovnako to vychádzalo aj z kvalitatívneho výskumu. Partneri a partnerky spolu využívali internetbanking vtedy, keď už spolu bývali alebo boli zosobášení. Teda vtedy, keď už mali potrebu riešiť financie spoločne.

Kedy už výmena hesiel prerastá do istej formy násilia?

ZSB: Keď už opakovane zasahuje do súkromia partnera alebo partnerky, keď im to ubližuje, dochádza k nátlakovej kontrole – kde a ako sa pohybujú – alebo sa ich snaží ovládať či limitovať. Keď dochádza k dehumanizácii, urážkam alebo ponižovaniu, hovoríme o násilnom vzťahu.

Keď dochádza k dehumanizácii, urážkam alebo ponižovaniu, hovoríme o násilnom vzťahu. Zdroj: iStock.com/Prostock-Studio

Stretli ste sa počas výskumu aj s takýmito typmi násilia?

ZSB: Áno, predovšetkým naša kolegyňa Veronika Valkovičová, ktorá robila rozhovory s pomáhajúcimi profesiami preživším násilia. Očakávali sme, že technologicky sprostredkované násilie sa týka špecifickej a malej skupiny ľudí. Bohužiaľ, ak vo vzťahu dochádza k násiliu, tak sa na ňom digitálne technológie veľmi často podieľajú. Napríklad sa vo vzťahu môžu vyskytovať opakované správy, ktoré dehumanizujú partnera alebo partnerku, je tam snaha o kontrolu pohybu, nahrávanie či používanie materiálov z minulosti na vydieranie. V súčasnosti je technologicky sprostredkované násilie integrovanou súčasťou násilných vzťahov. Neznamená to však, že sa odohráva v každom násilnom vzťahu.

VP: Aj deti sú mnohokrát nástrojom zneužitia páchateľov. Napríklad rozvedený otec či rozvedená matka počas videohovoru s dieťaťom, ktoré žije s expartnerom či expartnerkou, povie dieťaťu, aby išlo do svojej izby a takýmto spôsobom si prezerá domácnosť a sleduje správanie expartnera alebo expartnerky a prostredie, v ktorom žije. Môže teda manipulovať a vydierať prostredníctvom dieťaťa.

Aj keď bol partner odsúdený za násilie voči partnerke, stále má právo stretávať sa s dieťaťom.

Stretli ste sa počas výskumu aj s takýmto prípadom?

ZSB: Veronika Valkovičová sa s tým stretla v rámci rozhovorov s pomáhajúcimi profesiami. V rámci slovenskej legislatívy je veľmi náročné predísť takémuto násiliu, pretože u nás je veľmi dôležité právo rodiča na kontakt s dieťaťom aj v prípade násilných vzťahov. Napríklad aj keď bol partner odsúdený za násilie voči partnerke, stále má právo stretávať sa s dieťaťom.

Pozeraním do telefónu sa snažia zachrániť vzťah

Zistili ste, že muži posielajú viac nahých fotografií ako ženy. Čím je to spôsobené?

ZSB: To nevieme, pretože sme nesledovali sexuálne preferencie respondentov. Vieme však, že častejšie takéto fotografie posielali ľudia, ktorí spolu nežili v spoločnej domácnosť. Partneri, ktorí sú zosobášení a bývajú spolu, si môžu erotické potreby saturovať iným spôsobom. Jeden muž mi v rozhovore povedal: „Však mám ženu doma. Načo by som si s ňou posielal erotické fotografie?“

Viac ako 19 percent ľudí z takmer tisícky, ktorú ste skúmali, sa pozrelo do partnerovho telefónu bez jeho vedomia. Z ktorých najčastejších dôvodov to spravili?

VP: V porovnaní s tými, ktorí žijú sami, tak najčastejšie robia opäť mladší respondenti do 39 rokov, ktorí žijú v spoločnej domácnosti, a tiež vo väčšej miere tí, ktorí už majú dieťa. Z kvantitatívneho výskumu nepoznáme presné dôvody, pre ktoré sa ľudia pozerajú do mobilu partnera, ale vieme, že takmer 29 percent ľudí súhlasí s výrokom, že ak sa cítia vo vzťahu zneistení, oprávňuje ich to pozrieť si súkromnú komunikáciu svojho partnera.

Pozrite si

Obeťami nie sú iba ženy: Na hranici týrania sa nachádza veľmi veľa vzťahov

16. mája 2025 | Lenka Dudlák Sidorová

ZSB: Ľudia, ktorí sa pozerajú bez vedomia partnerov alebo partneriek do ich telefónov, nie sú nevyhnutne ľudia, ktorí nevnímajú dôležitosť súkromia vo vzťahu. Takíto partneri a takéto partnerky môžu rešpektovať súkromie toho druhého, ale zároveň sa v situácii zneistenia do jeho alebo jej telefónu pozrú. Mohlo ísť napríklad o strach z nevery či zneistenie súvisiace s rodinou – napríklad partner veľa komunikuje s mamou, jeho partnerka s jeho mamou nemá ideálny vzťah, preto chce zistiť, čo si píšu a podobne. Oveľa menej som sa stretla s bežnou zvedavosťou. Väčšinou išlo o nejaké zneistenie týkajúce sa vzťahu.

VP: Väčšina odpovedí bola pozitívnych. Ľudia majú pocit, že prostredníctvom digitálnych technológií ich partner chráni (44 až 46 percent), pomáha im (48,6 percenta) a stará sa o nich (47,5 percenta). 3 až 7 percent ľudí má ale pocit, že prostredníctvom digitálnych technológií ich partneri kontrolujú (6,8 percenta), ubližujú im (2,6 percenta), ohrozujú ich (3,6 percenta) a obmedzujú ich (6,5 percenta). Možno tieto percentá vyznejú ako nevýznamné, avšak je to skupina ľudí, ktorá je prostredníctvom digitálnych technológií reálne ohrozovaná.

Zaujímavosťou je, že takmer polovica opýtaných sa nevedela vyjadriť, či je správanie ich partnera k nim prostredníctvom digitálnych technológií pozitívne alebo negatívne. To môže znamenať, že sa nad hrozbou používania digitálnych technológií v partnerskom vzťahu ani nezamýšľajú. Nikdy im nenapadlo, že by im pomocou digitálnych technológií mohol partner ublížiť. Mladší ľudia (a to najmä veková kategória 16 až 24 rokov) vnímajú digitálne technológie ako podporné a ochranné vo väčšej miere než starší respondenti.

Ako vnímajú respondenti vzájomné sprístupnenie hesiel do zariadení?

VP: Vo výskume nebolo pre nás dôležité len zistenie prevalencie rizikového správania, ale snažili sme sa prísť na to, aké postoje majú ľudia žijúci v partnerských vzťahoch v súvislosti s touto praxou. Napríklad s výrokom Považujem za samozrejmé, že si partneri vo vzťahu navzájom sprístupňujú svoje heslá do telefónov súhlasí 43,5 percenta ľudí (kategórie úplne súhlasím + skôr súhlasím ako nesúhlasím sú zlúčené (platí aj pri ďalších výrokoch)). S výrokom Považujem za normálne, že si partneri vo vzťahu navzájom posielajú svoje erotické fotografie a videá súhlasí 33 percent ľudí. Keď sme výrok sformulovali všeobecnejšie, teda do podoby výroku Vo vzťahu majú partneri všetko spoločné, zistili sme 40,6-percentnú mieru súhlasu ľudí. Čiže vzájomné sprístupnenie hesiel do zariadení alebo všeobecne sprístupnenie nie je automaticky vnímané negatívne.

Partneri si medzi sebou vymieňali prístupy do svojich elektronických zariadení. Zdroj: iStock.com/napong rattanaraktiya

Dokážeme takýmto formám násilia nejako predchádzať?

ZSB: Áno, avšak nie je to vôbec jednoduché. Jedným zo spôsobov je vytváranie komplexnej legislatívy, ktorá umožní trestať páchateľov a pomáhať obetiam násilia. Druhým spôsobom prevencie je informovanie mladých ľudí nielen o digitálnej bezpečnosti ako takej, ale najmä o digitálnej bezpečnosti v rámci partnerskej a sexuálnej výchovy. Náš výskum je veľkým argumentom práve pre tento typ vzdelávania. Mladých ľudí síce považujeme za technologicky zručných, oni však za najväčšie ohrozenie na internete považujú neznámych ľudí.

Neuvažujú o svojej bezpečnosti vo vzťahu k intímnemu partnerovi. Rovnako dôležité je nastavenie si hraníc a vyjednávanie súhlasu. Mladí ľudia by mali byť schopní dávať aj prijať súhlas a akceptovať, že je situačný. Náš výskum je dôležitým materiálom, ktorý poukazuje na to, že by u nás nemal absentovať práve takýto typ vzdelávania nielen o digitálnych technológiách, ale aj o vzťahoch. Z výskumov týkajúcich sa digitálneho násilia vieme, že páchatelia majú veľmi striktnú predstavu o rodových rolách, teda aj o tom, aká by mala byť ich ideálna partnerka. Tomuto by sme mali predchádzať. Vzdelávanie o rodovej rovnosti je z toho dôvodu tiež pri prevencii násilia dôležité.

Mladí ľudia neuvažujú o svojej bezpečnosti vo vzťahu k intímnemu partnerovi. Mali by byť schopní dávať aj prijať súhlas a akceptovať, že je situačný.

Plánujete realizovať podobný výskum v budúcnosti, aby ste poukázali práve na potrebu viac diskutovať o digitálnom násilí?

ZSB: Prednedávnom sme podali žiadosť o projekt, ktorý sa týka špecificky mladých ľudí. Z predchádzajúceho výskumu nám práve mladí ľudia vychádzajú ako skupina, ktorá je najviac ohrozená digitálnym násilím, navyše o nej vieme pomerne málo. Netušíme, či sú ich konania spôsobené vekom a neskúsenosťou so vzťahom alebo príslušnosťou ku generácii, ktorá sa narodila už v dobe aktívneho požívania internetu. Práve mladých ľudí chceme skúmať a na základe toho vytvárať aj materiály, ktoré nám pomôžu pri prevencii pred digitálnym násilím.

(RR)