Osudové osmičky boli v 20. storočí niekedy pozitívne pre našu krajinu, inokedy tragické, niektoré znamenali veľké zmeny, niektoré zastavenie zmien, po ktorých ľudia túžili. Všetky zmeny sa týkali rovnako Slovenska ako aj Českej republiky, pretože sme žili v spoločnom štáte. V roku 1968 a 1989 sa naša spoločnosť stala svedkom udalostí, ktoré navždy zmenili fungovanie našich krajín. V roku 1968 to malo tragickú dohru a v roku 1989 naopak radostnú.
Prečo bol 68. a 89. rok výnimočný? V týchto rokoch sa v našej spoločnosti naplno prejavila túžba po slobode. Ľudia túžili po osobnej slobode a po slobodnej spoločnosti. Po slobode, ktorá je každému človeku blízka a všetkým ľudom vlastná. Snívali sme o tom, aby sme sa mohli slobodne vyjadriť, slobodne myslieť, slobodne poznávať, slobodne v niečo veriť, slobodne tvoriť.
Ak sa presunieme na chvíľu do doby okolo roku 1968, predstavme si, že žijeme v krajine, ktorej hranice sú zatvorené. Nemôžeme cestovať do Rakúska, iba vo veľmi výnimočných prípadoch a po dlhých ťahaniciach s úradmi. Nemôžeme si vziať svoje vreckové, iba malú hotovosť, s ktorou si vlastne nemôžeme nič kúpiť. Na hranici máme strach, lebo colník nás môže bezdôvodne nepustiť cez hranicu a vrátiť späť domov.
Časopisy a noviny, ktoré predávajú v trafike majú v podstate rovnaký obsah. Nemôžeme si vybrať to, čo sa nám páči. Do kina ideme na filmy, ktoré odobrila vláda. Americké trháky v nich nenájdeme. Pri voľbách nemáme na výber a hlasovať môžeme vlastne iba za jednu politickú stranu. Tá politická strana má všetku moc v štáte a o všetkom rozhoduje.
Polícia má takmer neobmedzenú moc. Spravodlivosť ako taká vlastne neexistuje. Na vysokú školu sa nemusíme dostať, lebo naša mama alebo otec nie sú členmi hlavnej a jedinej politickej strany v krajine. Okrem toho nás môže niekto udať, že sme zradcami, lebo si doma listujeme v zakázanej literatúre. Niektorí ľudia z nášho okolia zmizli a my nevieme prečo. Nemôžeme sa len tak voľne stretávať či nebodaj organizovať demonštrácie a hovoriť svoje názory.
Ľudia sa však tejto neslobode vzopreli. A ako to býva, po takmer dvadsiatich rokoch zimy, v roku 1968 prišla do Československa jar – Pražská jar. V spoločnosti sa začala prebúdzať viera v to, že v tejto krajine môžu ľudia žiť opäť slobodne. Pražská jar bola výnimočná tým, že ľudia začali robiť to, čo je ľudom prirodzené. Slobodne dýchať, slobodne hovoriť svoje názory, slobodne myslieť i konať.
Nebolo by na tom nič zvláštne, pokiaľ by to nebolo nevídané! Bohužiaľ, trvalo to len krátko. Koncom prázdnin v auguste 1968 (21. augusta si pripomenieme 50 rokov) vtrhli do našej vlasti tanky. Železný zvuk tankov na ďalších 20 rokov zahlušil nádej na slobodu. A ak by nám niekto niekedy tvrdil, že život v neslobode je lepší ako život v slobode, spomeňme si vždy na tento zvuk, no nemajme strach!
Strach nemala ani generácia rodičov a starých rodičov, ktorí stáli na námestiach v roku 1989. Bol to ďalší z osmičkových rokov, kedy bola sloboda nedostatkovou hodnotou. Práve kvôli slobode vyšli mnohí ľudia do ulíc, aby ukázali, ako veľmi im chýba. Bolo Nežná revolúcia v novembri. Revolúcia, v ktorej sa nebojovalo zbraňami, ale pokojne štrngalo kľúčmi. Vo vzduch bolo cítiť obrovské spoločné odhodlanie zmeniť kurz svojich dejín. Slováci aj Česi videli svetlo na konci tunela a svojou revolúciou zaujali celý svet. Revolúcia, v ktorej bez výstrelov padol režim, ktorý sa opieral o neslobodu spoločnosti. Revolúcia, ktorú pozná celý svet ako „nežnú“ alebo „zamatovú“. Revolúcia, ktorá dostala našu krajinu na mapu sveta.
S prednáškou na tému: Prečo musíme chrániť myšlienku a odkaz 68. a 89. roku? vystúpil JUDr. Eduard Kukan, poslanec Európskeho parlamentu, pred malými študentmi na Detskej univerzite Komenského v Bratislave. Vo svojom vystúpení, okrem iného, zdôraznil: „Dnes je rovnako dôležité hovoriť o tom, prečo boli tieto roky míľnikmi modernej histórie Slovenska. Žijeme v dobe, keď sme súčasťou najvyspelejšej časti sveta, sme členmi najpoprednejších svetových organizácií. Ale výdobytky demokracie si musíme naďalej vážiť, pretože nie sú samozrejmosťou. O to viac v dnešnej dobe, keď sa čoraz viac objavujú ľudia, ktorí neveria v slobodu. Neveria v rovnosť, neveria vo fakty, šíria strach a poplašné správy. Títo ľudia šliapu po odkaze rokov 1968 a 1989 a my im v tom musíme vedieť zabrániť. Budeme to robiť tak, že budeme chrániť slobodu, jasne, hlasne a bez kompromisov. Pre každého z nás, a najmä pre tých, ktorí chcú spoznávať svet, je sloboda alfou aj omegou. Je nevyhnutná, pretože ten, kto chce k niečomu dospieť, niečo objaviť alebo vytvoriť, nemôže byť ohraničovaný vo svojom myslení, vo svojom konaní, vo svojom badaní, vo svojej zvedavosti.“
Poslanec EP Eduard Kukan ďalej uviedol, že to, čo platí pre jednotlivca, platí aj pre celú spoločnosť. Preto ak chcem rásť a robiť našu spoločnosť tou najlepšou verziou seba samej, potrebujeme žiť v slobodnej krajine. V krajine, ktorá rešpektuje odkaz rokov 1968 a 1989. V závere malým študentom DUK povedal: „Je rok 2018 a my sme si zvykli na život v slobodnej spoločnosti. Väčšina z vás sa do tejto doby už narodila a nemôžete vedieť, aký bol život v inej dobe. Môžete si to však predstaviť. Stačí, keď sa v myšlienkach vrátite k tomu, čo som vám vykreslil na začiatku. Ak tak spravíte, myslite na to, že život v slobodnej spoločnosti nie je samozrejmosťou.“
JUDr. Eduard Kukan, je poslancom Európskeho parlamentu (EP) a členom Európskej ľudovej strany. Prvýkrát bol zvolený do EP v roku 2009. Je členom výboru pre zahraničné veci, podvýboru pre bezpečnosť a obranu a je predsedom delegácie pre vzťahy so Srbskom v Európskom parlamente. Je náhradným členom výboru pre zamestnanosť a sociálne veci. Vo svojom predchádzajúcom mandáte zastával päť rokov funkciu predsedu delegácie Európskeho parlamentu pre vzťahy s juhovýchodnou Európou a zároveň bol členom podvýboru pre ľudské práva. V rokoch 1998 – 2006 bol ministrom zahraničných vecí Slovenskej republiky. V tom období rokovalo Slovensko o pristúpení k Európskej únii a NATO. V rokoch 1999 – 2001 bol aj osobitným vyslancom Organizácie spojených národov na Balkáne. Väčšinu svojho života pôsobil v diplomacii, kde zastával rôzne diplomatické funkcie v službách Československa a neskôr Slovenska, ako napríklad v subsaharskej Afrike a v Spojených štátoch. Bol prvým veľvyslancom Slovenska v OSN. Eduard Kukan má právnické vzdelanie z Karlovej univerzity v Prahe a postgraduálny titul z Moskovského štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov (MGIMO).
Spracovala a uverejnila: Marta Bartošovičová, NCP VaT pri CVTI SR
Zdroj: www.dukonline.sk/2018_prednaska_1
Foto: DUK v Bratislave a z archívu JUDr. Eduarda Kukana