K protestným zhromaždeniam študentov a umelcov sa v Novembri 1989 pripojilo aj množstvo vedcov a historici ich hlas označujú za ten, ktorý výrazne hýbal celospoločenským dianím. Mnohé tváre Nežnej revolúcie pochádzali práve z radov Slovenskej akadémie vied, pôsobili na rôznych ústavoch na pozíciách vedeckých pracovníkov. Zakladali novú politickú silu – Verejnosť proti násiliu, zasadzovali sa za demokratizáciu a za zásadné zmeny v spoločnosti.
„Pri všetkej skromnosti môžem povedať, že SAV bola v tomto období na špici diania. Vo vnútri inštitúcie sa vedenia chopila Rada vedcov, ktorá je predchodcom dnešného snemu SAV a k „deboľševizácií“ akadémie došlo pomerne rýchlo. Keďže akadémia vied je inštitúcia, ktorá nerozhoduje ani o rozpočte, ani o dotáciách a nemá v rukách ani žiadne ekonomické sily, tak toto na pôde akadémie vied fungovalo. Fungovala demokracia na pracoviskách, vyjadrovanie dôvery riaditeľom, voľby nových riaditeľov, vytvorili sa vedecké rady, rehabilitácie. Tí, ktorí museli z akadémie odísť, aj odišli a intenzívne sa hovorilo o odideologizovaní vedy,“ povedal Dušan Kováč z Historického ústavu SAV.
Slovenská akadémia vied zorganizovala pri príležitosti blížiaceho sa výročia Nežnej revolúcie stretnutie a diskusiu aktérov obdobia, ktorí v tom čase pôsobili na SAV, alebo v inštitúcií pôsobia dodnes.
„Akademické prostredie vyprodukovalo v 70-tych a najmä v 80-tych rokoch nadpriemerný počet ľudí, ktorí boli kritickí vo svojich vlastných disciplínach – to sa týkalo rovnako prírodovedných, ako spoločensko-vedných vedcov. Oni boli ale zároveň kritickí aj voči režimu, a to sa týkalo predovšetkým spoločenskovedných vedcov, pretože spoločenské vedy boli v 70-tych a 80-tych rokoch poškodzované,“ povedal Peter Zajac z Ústavu slovenskej literatúry SAV, spoluzakladateľ hnutia Verejnosť proti násiliu.
prof. PhDr. Peter Zajac, DrSc. (vľavo) a MUDr. Peter Tatár, CSc. (vpravo)
O svojej osobnej skúsenosti rozprával aj Milan Šútovec, ktorý v tom čase pôsobil na Ústave slovenskej literatúry SAV a neskôr sa stal dôležitou súčasťou zmien v inštitúcií.
„Ja som bol 17. novembra ešte na výsluchu na ŠTB, kde ma vypočúvali ohľadom mojej účasti na jednom stretnutí s československou emigráciou v západnom Nemecku. Ale 17. novembra som mal celkom praktický problém. Mal som ísť na Univerzitu do Nového Sadu na jednu prednášku z teórie literatúry a byrokratické procesy spôsobili, že som ešte v predvečer dňa odchodu nemal ani diéty, ani cestovný lístok a čakal som v akejsi predsieni na predsedníctve, kým príde referentka zo stanice s lístkom. Mali problém, ako prepočítať marky a československé koruny na dináre, lebo v Juhoslávii bola vtedy strašná inflácia. Keď som toto celé vybavil, bol som šťastný a večer som si potom zapol rádio Slobodná Európa. Zachytil som, čo sa stalo. O deviatej ráno mi išiel vlak do Nového Sadu. Až v pondelok ráno sa mi podarilo dostať sa k televízií, kde som mohol vidieť, že u nás sú demonštrácie,“ spomínal Milan Šútovec.
prom. fil. Milan Šútovec, CSc. (vľavo) a doc. Ing. Fedor Gömöry, DrSc. (vpravo)
Na rozdiel od neho sa už Peter Tatár, ktorý vtedy pracoval v Ústave experimentálnej endokrinológie SAV, na akadémiu nevrátil.
„Akadémia bola veľmi žičlivá k dobrým veciam. Keď som v pondelok ráno 20. novembra zavolal šéfovi nášho laboratória, že ja som VPN, či nemôžem dostať 3 dni neplateného voľna, tak on mi hovorí, že to bude trvať určite dlhšie ako 3 dni, nech robím, čo je potrebné. No a do ústavu som sa už potom nevrátil, hoci je to úžasne dobrý ústav,“ povedal s úsmevom Peter Tatár, ktorý patril medzi členov koordinačného centra VPN.
Zora Bútorová pracovala vo vtedajšom Kabinete teórie vedy a prognóz pri Výpočtovom stredisku SAV.
„V tých prvých dňoch na akadémií bolo veľmi dôležité, že tu už existovala nejaká komunikácia ľudí, ktorí chceli pomery vo vede zmeniť. My sme nekomunikovali iba v rámci akadémie ako takej, ale boli tu aj zaujímaví ľudia z univerzít, menších pracovísk, a to sme aj využili v tých prvých dňoch – zaujímavé kontakty aj mimo akadémie,“ povedala Zora Bútorová. Jej manžel Martin Bútora bol spoluzakladateľom hnutia Verejnosť proti násiliu a intenzívne spolupracoval s mnohými vedcami.
„30 rokov žijeme v akom takom demokratickom režime. To je vzhľadom k dejinám Slovenska nebývalé. Je to proces, v ktorom to ide raz lepšie, raz horšie, ale predsa len sa všetko odohráva v zásade v demokratických podmienkach. Na druhej strane sme mali mimoriadne priaznivú súhru zahraničnopolitických a geopolitických súvislostí. Tento stredoeurópsky priestor sa vždy pohyboval medzi silným susedom napravo aj naľavo, a teda prial politickým zmenám. Obávam sa, že toto je dnes zásadným spôsobom narušené, ohrozené a sme postavení pod veľký otáznik,“ povedal Martin Bútora.
„Rok 1989 nám otvoril dvere. Každý z nás musel prevziať zodpovednosť. Ja som ešte v novembri žil v tom, že keď budem ,sekať dobrotuʽ, tak sa možno v 50-tke dostanem na nejakú zahraničnú konferenciu. Ale o rok neskôr som už išiel na mesiac do Švédska a vzápätí ma pozvali na prednášku do Ameriky,“ povedal Fedor Gömöry, ktorý sa významným spôsobom pričinil o premenu SAV po Novembri ´89 a dodnes pôsobí na Elektrotechnickom ústave SAV.
Záznam z diskusie Akadémia a Nežná revolúcia je dostupný na: https://www.youtube.com/watch?v=oPVNDBkCRKA
Spracovala: Monika Hucáková pre Vedu na dosah
Foto: SAV
Uverejnila: ZH