Prečítajte si príbeh mladej slovenskej vedkyne, ktorá študuje v zahraničí.
Ľudka Kučíková, Zdroj: Archív Ľ. K.
Ľudka Kučíková ukončila len pred pár mesiacmi štúdium v odbore Interaktívna neuroveda na Edinburskej univerzite a už sa podieľa na výskume Alzheimerovej choroby. Okrem toho vyučuje a spravuje svoj vedecký instagramový účet.
Mladá vedkyňa pochádza z východného Slovenska. Vyrastala v obci Kučín v okrese Bardejov a navštevovala jedno z bilingválnych gymnázií v Prešove. Už od strednej školy snívala o štúdiu v zahraničí, no kým od rodiny dostávala obrovskú podporu, niektorí z jej učiteľov ju od tohto rozhodnutia odrádzali.
„Prvotné reakcie niektorých mojich učiteľov neboli podporujúce. Mala som pocit, že moje rozhodnutie odísť zo Slovenska si berú osobne ako urážku slovenského vzdelania. Najskôr som to riešila tým, že som prestala hovoriť o svojich snoch a plánoch. Dnes už viem, že sa nemusím hanbiť za to, že chcem niečo netradičné. Som rada, že som sa nenechala odradiť a počúvala som tých, ktorí ma podporovali.“
Psychológia ako výskumná disciplína a čo na to Brexit
Ľudka sa nakoniec rozhodla pre štúdium psychológie na škótskej univerzite v meste Aberdeen. Bakalárske štúdium začínala v roku 2015. V tom čase bolo vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa študentom z Európskej únie preplácané škótskou vládou. Dnes sa ceny za semester pohybujú v tisíckach libier. Splnilo štúdium jej predstavy? A oplatí sa slovenským študentom aj po Brexite?
„Moje predstavy to splnilo. Na rozdiel od slovenských a českých univerzít, kde sa vyučuje najmä sociálna psychológia, v Británii tento odbor berú ako výskumnú disciplínu.
Prvý ročník sme začínali s kurzami o anatómii, fyziológii, a dokonca sme mali veľa psychofyziky a chémie. Celý koncept bol založený na tom, že nemôžeš rozumieť tomu, ako sa človek správa, ak nerozumieš, ako funguje mozog na základe biológie a fyziky. Samozrejme, poskytli nám aj možnosť prestupu do humanitného smeru psychológie, ale s podmienkou, že tieto kurzy v prvom ročníku absolvuje každý.
Či sa to oplatí alebo nie, je veľmi subjektívne. Sú ľudia, ktorí vyťažili zo Slovenska viac ako ja zo zahraničia a sú ľudia, ktorí mali vďaka odchodu do zahraničia revolučnejšie a praktickejšie štúdium.
Ceny sú však po Brexite naozaj vysoké. Očakávam, že slovenskí študenti pôjdu po Brexite radšej študovať do Nemecka, Holandska alebo do jednej zo škandinávskych krajín.“
Ďalší krok: neuroveda
Na rozdiel od Slovenska trvá v Škótsku prvý stupeň vysokoškolského vzdelávania 4 roky. Magisterské štúdium je potom obsiahnuté len v jednom roku. Ľudka tento čas využila na zmenu svojho zamerania. Od psychológie prešla na neurovedu. Nebolo to náročné?
„Pre mňa mala táto zmena hladký priebeh. Keďže ma dlhodobo zaujímali viac výskumné činnosti ako sociálne aspekty, už počas bakalárskeho štúdia som sa postupne posúvala rôznymi druhmi psychológie, až som sa dostala ku kognitívnej neurovede.
Tá je špecifickým poddruhom neurovedy, ale zároveň je aj súčasťou psychológie. Niečo tak presne medzi. Výskum sa stále robí na ľuďoch, ale namiesto rôznych dotazníkov sa koncentruje najmä na skeny mozgu. Za pozorovaniami sú veľmi presné dáta, ktoré potrebujeme na to, aby sme vedeli odpovedať na otázky, prečo sa človek správa tak, ako sa správa alebo aký je dôvod, prečo konkrétne ochorenie prebieha tak, ako prebieha.
Najzaujímavejšiu vec, ktorú som vďaka týmto technikám dokázala vidieť, bola láska. V mozgu máme rôzne druhy elektrickej aktivity a na základe ich frekvencie ich dokážeme priradiť k pocitom. Ak človeka napojím napríklad na EEG a meriam jeho elektrické stimuly pritom, ako mu ukazujem obrázok jeho alebo jej milovanej osoby, tak sa ich elektrická aktivita v mozgu na určitej frekvencii mení. Je to síce do veľkej miery len obrazne povedané, ale podobné výsledky vieme v mozgu zaznamenať aj na molekulárnej úrovni.“
Ľudka Kučíková ukončila len pred pár mesiacmi štúdium v odbere interaktívna neuroveda na Edinburskej univerzite a už sa podieľa na výskume Alzheimerovej choroby. Okrem toho vyučuje a spravuje svoj vedecký instagramový účet. Zdroj: Archív Ľ. K.
Vysoké umiestnenie neznamená všetko
Magisterské štúdium v odbore interaktívna neuroveda Ľudka absolvovala na Edinburskej univerzite, ktorá sa pravidelne zaraďuje medzi 20 najlepších univerzít sveta. Prvotné nadšenie z prijatia na prestížnu univerzitu však po čase vystriedalo sklamanie.
„Klamala by som, keby som povedala, že som sa nehrnula aj za tými číslami. Študovať na 16. najlepšej univerzite sveta som chcela, už keď som sa hlásila na bakalársky stupeň. Keď ma neprijali, považovala som to za osobné zlyhanie a veľmi ma to trápilo. Do Edinburghu ma síce nakoniec zobrali, ale som šťastná, že som prvé 4 roky strávila práve v Aberdeene. Je tam o polovicu menej študentov a je to cítiť.
Keď človek navštevuje relatívne malú rodinnú univerzitu s jedným alebo dvomi kampusmi, má pocit, že tam patrí. Samozrejme, Edinburgh poskytuje lepšie prístroje, prestížnejších učiteľov, ale na druhej strane čakacia doba na servisy je veľmi dlhá. Keď máš problém, riešenie trvá oveľa dlhšie ako na malej univerzite a je ťažké dostať sa k niekomu, kto ti vie pomôcť.
Niektorí mi tvrdili, že je to o šťastí a niektoré programy sú na tom lepšie ako ostatné. Ja si nemyslím, že keď v akadémii niečo ponúkaš, tak by to nemalo byť o šťastí, pretože ty ponúkaš človeku budúcnosť. Bola som teda spokojnejšia na prestížnejšej univerzite? Nie nutne.“
Ako napomáha pandémia vyhoreniu
Za posledné desaťročie výrazne stúpol počet štúdií zaoberajúcich sa témou vyhorenia u študentov vysokých škôl. Výsledky ukazujú, že daná skupina trpí čoraz častejšie depresiou a úzkosťami, ktoré sú sprievodnými javmi práve syndrómu vyhorenia. V ešte ťažšej situácii sa ocitli študenti a najmä čerství absolventi univerzít, ktorých zasiahla celosvetová pandémia. Aké bolo hľadanie PhD. v roku 2020?
„Bolo to zložitejšie, ako som si myslela. Ja som vyrastala s mentalitou veľmi nadaného dieťaťa, bola som vždy z tých najlepších v triede. A zrazu som bola v štádiu, keď to tak už nebolo. Dosiahnuť level ľudí naokolo si vyžaduje enormnú prácu, konkurencia je oveľa reálnejšia a koncentrácia ľudí s rovnakými vedomosťami je veľmi veľká. Do už aj tak náročného akademického prostredia sa primiešala pandémia.
Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie. Univerzity a iné inštitúcie ponúkali oveľa menej pozícií, na ktoré sa dalo prihlásiť, a zároveň stúpol počet uchádzačov. Na jednu pozíciu sa hlásilo aj 700 ľudí. Keď mi začali prichádzať zamietavé odpovede, nebolo ľahké zmieriť sa s odmietnutím.“
Mladá vedkyňa už od strednej školy snívala o štúdiu v zahraničí, no kým od rodiny dostávala obrovskú podporu, niektorí z jej učiteľov ju od tohto rozhodnutia odrádzali. Zdroj: Archív Ľ. K.
Všetko zlé je na niečo dobré
Keby Ľudka mohla dať jednu radu svojmu mladšiemu ja, povedala by si, že v živote niektoré veci vyjdú tým, že nevyjdú. Neúspešné prihlášky ju neodradili od hľadania vytúženej doktorandskej pozície. Nakoniec dostala možnosť nadviazať na svoje predchádzajúce vedecké práce a pokračovať vo výskume Alzheimerovej choroby.
Na univerzite v anglickom Sheffielde sa bude naďalej venovať neurovede so zameraním na zobrazovacie a výpočtové techniky. Okrem toho dnes vyučuje len o rok mladších študentov na univerzite v Glasgowe.
„Nikdy by som si nepomyslela, že budem hneď po magistrovi prednášať na univerzite, pripravovať materiály, známkovať a robiť spoluškoliteľku ďalším študentom. Celú túto skúsenosť beriem ako osobný aj kariérny úspech, ale takisto ako veľkú zodpovednosť. Podľa mojich osobných skúseností totiž viem, že je niekedy dôležitejšie to, ako sa k tebe v škole správajú než to, aký projekt alebo štúdiu robíš. Z histórie zas vieme, že jedna dobrá prednáška môže niekomu zmeniť život natoľko, že sa z neho raz stane laureát na Nobelovu cenu.“
Instagram má zmysel aj pre vedu
Od februára 2020 spravuje Ľudka aj instagramový účet so zameraním na popularizáciu vedy. V sociálnych sieťach vidí veľký zmysel. Je pre ňu dôležité, aby sa vedecké informácie nepodávali len v odbornom žargóne a boli dostupné širokej verejnosti. Podľa jej slov na základnú informovanosť niekedy stačí aj menej ako 2000 znakov.
„Dobre to ilustruje súčasná pandemická situácia. Máme prístup k obrovskému množstvu dát, ale väčšina ľudí s nimi nie je zvyknutá pracovať. Veľakrát sa potom stane, že ľudia nedokážu medzi tými informáciami čítať. Preto sú super účty, kde si konkrétnu informáciu vieme prečítať v zjednodušenej forme, ale s dôveryhodným zdrojom.
Zároveň mi prostredníctvom Instagramu píše veľa ľudí, ktorí chcú poradiť, čo a kde študovať. S mnohými sme si tiež vytvorili akúsi komunitu, v ktorej „zdieľame“ okrem úspechov aj naše neúspechy. Pozor si treba dávať na účty, ktoré glorifikujú jednotlivé povolania a skrášľujú svoju každodennú realitu. Život vedca nie je len o držaní pipety nad Petriho miskou. Pre budúcich študentov môže byť pri ich rozhodovaní kľúčové vedieť, čo daný človek robí a čo so sebou takáto pozícia prináša.“
O novom lieku na Alzheimera
Pred necelým mesiacom americký Úrad pre kontrolu potravín a liečiv (FDA) schválil používanie nového lieku na Alzheimera. Podľa výrobcov by mala liečba spomaliť priebeh ochorenia. Prináša to revolučné riešenie?
„Je to super správa. Bez lieku sme boli skoro 20 rokov, ale musíme byť opatrní v tom, ako si interpretujeme túto informáciu. My nemáme liek na Alzheimerovu chorobu ako takú, my máme liek na určitý symptóm Alzheimera, ktorý spomaľuje kognitívny regres. To však neznamená, že zastavuje Alzheimera alebo poskytuje definitívnu liečbu.
Vedecká komunita aj médiá by mali používať rovnakú formuláciu. Máme niečo nové, je to úžasné, ale na druhej strane to lieči len jeden symptóm z tridsiatich.
Ilustračný obrázok, Zdroj: iSTOCKphoto.com
Z môjho pohľadu a z pohľadu výskumnej skupiny, v ktorej pracujem, je to nedostatočné a je to neskoro. Takáto forma liečby je určená pre pacientov s mozgovou atrofiou, ktorí stratili mozgové bunky bez možnosti obnovy, a práve preto nemusí byť účinná. Myslím si preto, že sa výskum demencie posúva z hľadania lieku, ktorý budeme podávať 70 – 80-ročným ľuďom k skorej identifikácii Alzheimera u 30 – 40-ročných ľudí a prevencii.
Práve v prípade tejto vekovej skupiny hľadáme zmeny. Ich molekulárna časť mozgu môže byť iná, rovnako ako ich funkčná alebo štrukturálna časť mozgu. Inými slovami, hľadáme biomarkery u jedincov s rizikovými faktormi tohto ochorenia a porovnávame ich molekulárne zloženie mozgu, skeny mozgu, psychologické testy, ale napríklad aj dennodenné správanie ako spôsob reči s jedincami bez týchto rizikových faktorov.
Očakávam, že preventívna liečba bude dostupná za menej ako 20 rokov. Dnes máme dáta, ktoré nám pomáha spracovávať umelá inteligencia. Vďaka jej schopnosti učiť sa, nám dáva presnejšie výsledky a funkčné modely, vďaka ktorým môžeme predvídať, či daný postup bude alebo nebude fungovať.
Vieme si však pomôcť aj bez umelej inteligencie. Viac ako genetika pri nástupe demencie alebo Alzheimerovej choroby zohráva úlohu náš životný štýl. Jeho úpravou dokážeme znížiť riziko až o 40 percent.
