Skvelým tipom na výlet počas leta sú nesporne Čičmany. Najmä, ak sa chcete aj niečo dozvedieť z našej histórie, odporúčame vám túto lokalitu navštíviť v rámci seriálu Kam za vedou. Maličká obec s niečo viac ako sto obyvateľmi láka výnimočnou architektúrou a malebným prostredím.
„Mladí nadšenci vedy spoznajú život ľudí v skromnej komunite a naživo uvidia domy, ktoré priam dýchajú históriu. Ich nezameniteľnú výzdobu obdivujú ľudia po celom svete. Je neutíchajúcim zdrojom inšpirácie vo všetkých oblastiach. Mladí vedci si nielenže oddýchnu, ale aj načerpajú energiu na nové nápady. A ktovie, možno pri potulkách po okolí objavia niečo, o čom budeme ešte počuť…,“ uvádza PhDr. Magdaléna Lacková, Oddelenie práce s verejnosťou Považského múzea v Žiline.
Čičmany sú podľa nej najvyššie položenou horskou obcou v Žilinskom okrese (ležia v nadmorskej výške 655 m v Strážovských vrchoch pri prameňoch rieky Rajčianky) s historickou zmienkou z 2. polovice 13. storočia. Dedina je známa najmä unikátnymi maľovanými drevenicami, ktoré nemajú v slovenskom staviteľstve obdobu.
„Originálna výzdoba pochádza z 18. storočia a pôvodne mal náter ochrannú funkciu, neskôr bol obohatený o motív čičmianskej výšivky. V rokoch 1907 a 1921 postihli obec dva veľké požiare. Čiastočne pôvodný ráz dediny sa podarilo zachovať vďaka štátnej i zahraničnej finančnej zbierke a úsiliu architekta Dušana Jurkoviča. V roku 1977 bola v Čičmanoch vyhlásená rezervácia ľudovej architektúry. Súčasťou pamiatkovej rezervácie na dolnom konci sú aj dva objekty v správe Považského múzea v Žiline: Radenov dom a Dom č. 42.“
Radenov dom
V oboch sa nachádzajú expozície sprítomňujúce život našich predkov, ktorý mal v Čičmanoch svoje jedinečné špecifiká neopakovateľné nikde vo svete. Expozícia v Radenovom dome prezentuje všetky životné etapy, zvyky, pracovné činnosti, zamestnania, obživu, čičmiansku architektúru a rovnako odevy a textil. Dom č. 42 zachytáva bývanie „společníkov“, ktoré bolo pre Čičmany typické do začiatku 20. storočia. Moderná expozícia je vytvorená formou diorámy – keď návštevník vstúpi do objektu, akoby sa práve život zastavil.
Prvá historická zmienka o obci Čičmany pochádza z roku 1272. V minulosti bolo základným zdrojom obživy obyvateľstva poľnohospodárstvo, doplnené chovom dobytka a oviec. Pre nepriaznivé hospodársko-spoločenské podmienky vznikol celý rad doplnkových zamestnaní. Čičmanci pracovali ako lesní robotníci či sklenári. Po prvej svetovej vojne predávali po domoch galantériu a súkenné papuče. Niektorí odchádzali na sezónne poľnohospodárske práce do Francúzska, Rakúska, Nemecka, Spojených štátov amerických a Kanady, kde sa mnohí usadili natrvalo. Po druhej svetovej vojne obyvatelia odchádzali do okolitých miest, kde sa zamestnali v priemyselných podnikoch. Do obce sa vracali len na víkendy a o domy sa starali ako o rodinnú pamiatku.
Ornamentálna výzdoba domov má korene vo funkčnej ochrane dreva vápenným náterom pred nepriaznivými prírodnými vplyvmi. Do dnešnej podoby sa rozvinula po roku 1921. Motívy ornamentov na domoch sú inšpirované ornamentom tunajšej výšivky.
No nielen domy, aj dobové oblečenie a ľudové zvyky isto zaujmú návštevníkov Čičmian. Na odevoch prevládala biela farba, pôvodne domácky vyrábaného textilného materiálu – ľanového plátna a súkna. Odev je bohato zdobený výšivkou, čipkami a aplikáciou vlnených šnúr. Farebnosť výšivky využíva najmä odtiene bielej, žltej, oranžovej a okrovej farby.
interiér Radenovho domu
Obyvatelia Čičmian vykonávali zaujímavé zvyky pri príležitosti narodenia, svadby a úmrtia. Zvyky výročného zvykoslovia sú sústredené do zimného obdobia, keď bol na gazdovstve relatívny pokoj. Najobľúbenejšími výročnými zvykmi boli zvyky predvianočného a vianočného obdobia. Keďže na gazdovstvách bol pokoj, mládež aj dospelí sa mohli venovať obchôdzkovým hrám, ktoré boli najznámejšie na Barboru, Luciu a Mikuláša. Zavŕšením obchôdzkového cyklu v zimnom zvykoslovnom období boli fašiangy, pre ktoré je tu charakteristická maska Turoňa.
Významným medzníkom v živote mladých ľudí bola svadba. Mnohé zvyky mali zabezpečiť zdravie, šťastie a plodnosť mladého páru. Veľkú pozornosť vzbudzovalo veno nevesty, ktoré sa slávnostne prevážalo z nevestinho do ženíchovho domu.
Do začiatku 20. storočia sa v Čičmanoch zachovala archaická forma rodiny – veľkorodina. V jednotlivých domoch, gazdovstvách, bývali pod jednou strechou a spoločne gazdovali gazda s gazdinou, ich ženatí synovia a nevesty s deťmi. Majetok rodiny bol spoločný. Mladé rodiny spávali v komôrkach v hornej časti poschodového domu. Komory boli tmavé, nevykurované miestnosti s jedným lôžkom a maľovanou truhlou, v ktorej mala nevesta uložený svoj osobný majetok.
interiér Domu č. 42
Ženy až do polovice 20. storočia rodili doma. Po narodení bolo zvykom dieťa položiť na kožuch, aby malo vlnité vlasy. Chlapcovi dali do ruky kliešte a kladivo, aby sa naučil sklenárskej robote, knihu a pero, aby sa ľahko naučil čítať a písať. Dievčatku do prvého kúpeľa vložili ihlu, aby bolo šikovné vo vyšívaní. Dieťa okúpali v drevenom korýtku zhotovenom špeciálne na tento účel.
Ukončenie ľudského života smrťou bolo v minulosti prijímané pozostalými ako zákonitý jav. V dome zomierajúceho zastavili hodiny, zakryli zrkadlo, otvorili okno, aby duša mohla opustiť obytný priestor a na klátiku dreva zapálili sviečku. Mužom dávali do truhly palicu, fajku, mešec na tabak, vreckovku a mincu. Ženám dávali modlitebnú knižku a ruženec. Pohrebu sa zúčastňovala celá dedinská societa.
Ďaleko viac sa ale o ľudovej kultúre Čičmian dozviete osobne priamo na mieste.
Informácie a ilustrácie poskytla: PhDr. Magdaléna Lacková, oddelenie práce s verejnosťou, Považské múzeum v Žiline
Spracovala: Slávka Cigáňová (Habrmanová), NCP VaT pri CVTI SR
Ďalší zdroj informácií: https://pmza.sk/cicmany/
Uverejnila: VČ