Jane Goodallová, jedna z najuznávanejších biologičiek na svete, svojím výskumom zmenila pohľad na správanie primátov.
Jane Goodallová. Zdroj: Jane Goodall Institute, Autor: Fernando Turmo
Doktorka Jane Goodallová, ktorá sa viac ako 60 rokov venuje výskumu šimpanzov, je už teraz žijúcou legendou. V súčasnosti je aktívnou bojovníčkou za ochranu prírody a takmer 10 mesiacov v roku je na cestách, aby šírila osvetu. Chce poukázať na problémy, ktorým čelia príroda a ľudstvo na tejto planéte. Príbeh jej života je jedným veľkým dobrodružstvom, v ktorom sa nebála plniť si svoje sny a nikdy nestrácala nádej.
Detstvo a mladosť
Jane Goodallová, celým menom Valerie Jane Morrisová-Goodallová, sa narodila 3. apríla 1934 v londýnskej štvrti Hampstead. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa spolu s rodinou presťahovala do anglického prímorského mestečka Bournemouth, kde prežila detstvo aj mladosť. Ak nie je práve na cestách, svoj čas trávi i dnes vo viktoriánskom dome, ktorý v 30. rokoch 20. storočia kúpila jej stará mama.
Jane Goodallová vyrastala v pomerne skromných pomeroch. Keď vonku zúrila druhá svetová vojna a Veľká Británia odolávala nemeckým náletom, krátila si chvíle čítaním. Za svoju vášeň k prírode a divožijúcim zvieratám vďačí knihe. Keď si ako 10-ročná prečítala Tarzana, vedela, že chce ísť do Afriky. „Napriek tomu, že mi blízki radili, aby som snívala o niečom reálnom, čo môžem dosiahnuť. Neodradil ma výsmech ani nedostatok peňazí,“ uviedla v rozhovore pre denník Pravda v roku 2016.
Išla za svojím snom
Goodallovej rodina nemala peniaze na financovanie jej štúdia. Kým sa vydala na prvú cestu do Afriky, pracovala ako sekretárka a čašníčka. Svojho sna žiť uprostred africkej divočiny sa však nevzdala a vďaka tvrdej práci a zanieteniu sa jej ho podarilo dosiahnuť.
Mladá Jane Goodallová. Zdroj: The Jane Goodall Institute, Autor: Judy Goodall
V roku 1956 dostala pozvanie na cestu do Afriky, kam v roku 1957 odcestovala s priateľkou. Tu sa stretla s doktorom Louisom Leakeym, svetoznámym britsko-kenským antropológom.
Na Leakeyho zapôsobili jej znalosti a nadšenie. Práve jej nezaujatosť považoval Leakey za silnú stránku. „Začiatkom 60. rokov minulého storočia mnohí vedci verili, že len ľudia majú myseľ, že len ľudia sú schopní racionálne myslieť,“ spomína na svoje začiatky Jane Goodallová v dokumentárnom filme Jane, ktorý sa venuje aj začiatkom jej výskumnej činnosti. „Našťastie som nebola na univerzite a tieto veci som nepoznala,“ dodala.
Jane Goodallová v Tanzánii. Zdroj: The Jane Goodall Institute, Autor: Jane Goodall
Louis Leakey ju poveril štúdiom skupiny šimpanzov na brehu jazera Tanganika na severe dnešnej Tanzánie. „Mala som veľké šťastie,” uviedla Goodallová pre stránku The Nature of Things, „pretože Louis Leakey veril, že ženy budú na tomto poli lepšími pozorovateľkami ako muži. Myslel si, že budú mať viac trpezlivosti.”
The Trimates
Jane Goodallová bola prvá spomedzi troch výskumníčok, ktoré sa zvyknú označovať ako The Trimates. Ďalšími dvomi výskumníčkami primátov boli Američanka Dian Fosseyová, ktorá skúmala gorily a bola v roku 1985 zavraždená v Rwande, a Birute Galdikasová, ktorá vyrastala v Kanade a venovala sa orangutanom na Borneu.
Čudná biela opica
V roku 1960 ako 26-ročná začala Jane Goodallová v národnom parku Gombe v dnešnej Tanzánii skúmať správanie šimpanzov. Počas prvých mesiacov ju sprevádzala matka Margaret Myfanweová Josephová. Bola to práve ona, kto mladú Jane povzbudzoval, aby sa nevzdávala a venovala sa práve primatológii, ktorej v tom čase dominovali muži.
Jane Goodallová v prítomnosti svojej mamy počas prvej výskumnej cesty do Afriky. Zdroj: The Jane Goodall Institute, Autor Hugo van Lawick
V sprievode matky celé mesiace odvážne čelila rôznym nástrahám od počasia až po jedovaté hady, aby sa dostala do blízkosti svojich výskumných objektov. Spočiatku sa zdalo, že jej úsilie bude márne. Šimpanzy pred ňou utekali. Postupom času si však zvykli na pohľad „čudnej bielej opice“, ako sa Jane Goodallová sama zvykne označovať. Nakoniec ju prijali medzi seba a ona sa stala súčasťou ich spoločenstva.
Šimpanzom dávala mená
Jej metóda zúčastneného pozorovania sa ukázala byť účinnejšia ako všetky ostatné dovtedy používané metódy. Niektorí ju považovali za málo vedeckú, keďže šimpanzom dávala mená, nielen čísla. Goodallovú však kritika neodradila. Jej najlepším priateľom sa stal David Greybeard, šimpanzí samec so šedivou bradou, ktorý ako prvý nabral odvahu sa jej priblížiť. Greybeard jej podal pomyselnú ruku a otvoril jej cestu k celej skupine.
Nový pohľad na šimpanzy
Svojím výskumom priniesla Jane Goodallová hneď niekoľko prevratných zistení. Všimla si napríklad, ako si šimpanzy prejavujú náklonnosť, ako trúchlia, i to, že vyrábajú a používajú nástroje. Pozorovala Greybearda, ako sa palicou hrabe v termitisku a chytá hmyz. Dokonca upravil konáre tak, že z nich odrezal listy. Dovtedy sa používanie nástrojov považovalo za najzásadnejší rozdiel medzi ľuďmi a zvieratami.
O šimpanzoch si Jane Goodallová myslela, že sú ako my, len milší. Rozbroje medzi zvieratami jej však ukázali tiež ich odvrátenú tvár. Pozorovala, že i zvieratá dokážu byť agresívne a kruté. Jej práca celkom zmenila pohľad verejnosti na tieto živočíchy a spôsobila revolúciu v metodike výskumu ich správania.
Nakoniec si Jane Goodallová doplnila aj vzdelanie. Vďaka Leakeymu jej bolo v roku 1962 umožnené zapísať sa na Cambridgeskú univerzitu a získať doktorát z etológie, hoci nemala ani bakalársky titul.
Neúnavný aktivizmus
V roku 1977 založila Jane Goodallová neziskovú organizáciu na ochranu prírody a životného prostredia, Inštitút Jane Goodallovej (The Jane Goodall Institute). Prostredníctvom neho vybudovala celosvetovú sieť, ktorá sa zasadzuje za ochranu životného prostredia.
Jane Goodallová sa zasadzuje za ochranu životného prostredia aj živočíšnych druhov. Zdroj: The Jane Goodall Institute/Mary Paris
Ochrane živočíšnych druhov a životného prostredia sa Jane Goodallová začala venovať v 80. rokoch 20. storočia. Priviedlo ju k tomu zistenie, že populácie šimpanzov sa neustále zmenšujú, rovnako ako ich životný priestor. Šimpanzy sa totiž začali loviť pre cirkusy, vyvražďovali sa celé rodiny, rozmáhal sa aj biznis testovania liekov a kozmetiky na šimpanzoch. Z výskumníčky Jane Goodallovej sa stala zanietená aktivistka.
Nádej stále žije
Na rozdiel od mnohých aktivistov mladšej generácie je Jane Goodallová zástankyňou umiernenej cesty. Podľa nej agresivitou veľa nezískame. Kampaň za ochranu prírody stavia na rozprávaní svojich príbehov skôr než na proteste. V repertoári ich má nespočetné množstvo: o histórii, správaní zvierat, ľudskej vynaliezavosti. „Ak sa usilujem zmeniť názor niekoho, kto nesúhlasí, snažím sa nemoralizovať,“ povedala v roku 2021 pre časopis Time. „Musíte zasiahnuť srdce, čo robím prostredníctvom svojich príbehov.“
Jane Goodallová je aj poslom mieru OSN. Na obrázku Jane Goodallová a Kofi Annan. Zdroj: The Jane Goodall Institute/ UN Department of Information
Centrálnym pojmom jej aktivizmu je nádej. Pre časopis Time v roku 2021 uviedla štyri dôvody, pre ktoré aj napriek všetkému zlému nestráca nádej: „úžasný ľudský intelekt, odolnosť prírody, sila mladých ľudí a nezlomný ľudský duch“.
Jane Goodallová je aj autorkou viac než 20 kníh. V slovenčine a v češtine vyšli napríklad tituly Desať rokov medzi šimpanzmi, Nevinné bestie, Důvod k naději či Kniha o naději.
Za svoje zásluhy bola Jane Goodallová v roku 2004 menovaná za Dámu britského impéria a v roku 2002 ju vtedajší generálny tajomník Organizácie Spojených národov (OSN) Kofi Annan menoval za posla mieru OSN (United Nations Messenger of Peace). V roku 2016 bola aj na Slovensku, kde si v rámci festivalu Ekotopfilm prevzala poctu Honour of Ekotopfilm.
Zdroj: The Jane Goodall Institute, Utopia.de (1, 2), Time, National Geographic, CBC The Nature of Things, Pravda, Wikipedia
(zh)
