Ľudia verili, že zapálená sviečka dokáže vyliečiť aj rôzne choroby či neduhy, napríklad bolesti hrdla.
Zapaľovanie sviečky. Zdroj: iStockphoto.com
Deň 2. februára sa spája s kresťanským sviatkom Obetovania Pána. Súčasná podoba Hromníc je podľa etnologičky Emílie Horváthovej výsledkom viacerých vplyvov a ich korene je možné nájsť v predkresťanských tradíciách.
V Rímskej ríši v tomto období roku vybraní kňazi – luperci – obetovali božstvám capy a psy. Súčasťou týchto obradov, známych ako luperkálie, boli sprievody, počas ktorých nosili ľudia zapálené sviece a šibali sa koženými remeňmi z obetovaných zvierat. Zmyslom týchto obradov bola magická očista.
Luperkálie boli rozšírené na celom území európskej časti Rímskej ríše a uchovali sa aj po jej zániku.
Vplyv na sviatok mali aj Slovania
V roku 494 zaviedol pápež Gelasius sviatok, ktorý mal nahradiť ten rímsky. V tento deň kresťania so zapálenými sviecami obchádzali okolo kostola. Cirkev tak zriadila namiesto očistných obradov sviatok očistenia Panny Márie. Rímska tradícia zapaľovania sviec bola veľmi živá a zrejme aj z tohto dôvodu sa cirkev v 10. storočí rozhodla, že sviece bude posväcovať.
Posvätená svieca tak v kresťanskej tradícii symbolizuje očistu, svetlo a Krista.
Ďalšie vplyvy na formovanie Hromníc je možné nájsť v tradíciách Slovanov. Východní Slovania v tomto čase slávili tzv. stretenie, čiže stretnutie zimy s letom. Súvisí to s tým, že pôvodne ľudia delili rok len na dve ročné obdobia – zimu a leto. U západných Slovanov boli Hromnice pravdepodobne sviatkom boha ohňa a hromov Perúna.
V evanjelickej cirkvi augsburského vyznania je tento deň sviatkom Predstavenia Pána Ježiša.
Svieca ako ochranný prostriedok
Tradície posväcovania sviec sa u kresťanov zachovali do súčasnosti. Takúto sviecu, nazývanú ako hromnička, mávali ľudia takmer v každej domácnosti. Za účelom ochrany pred bleskami a hromami ju ľudia zapaľovali počas búrok. Z toho je odvodený aj názov sviatku Hromnice.
Hromnička sa zapaľovala pri zomierajúcom, aby mu uľahčila skon, a nechávala sa horieť aj pri mŕtvom za účelom ochrany pred zlými silami. Ľudia verili, že hromnička dokáže vyliečiť aj rôzne choroby či neduhy, napríklad bolesti hrdla. Vosk z hromničky gazdiné vmiešali aj do ľanových semien určených na siatie, aby tak ochránili budúce rastliny pred ničivými búrkami.
V tento deň platilo viacero zákazov. Na západnom Slovensku ľudia verili, že toho, kto bude v tento deň pracovať, zasiahnu počas roku blesk a hrom. Na Myjave sa z rovnakých príčin nesmelo v tento deň šiť, na Ponitrí zase pracovať v lese. Podobné predstavy boli rozšírené na celom Slovensku. Niekedy mal blesk zasiahnuť za nedodržanie zákazu nielen neposlušného človeka, ale aj jeho obydlie.
Ako spolu súvisia rezance a sánkovačka?
V tradičných predstavách sa Hromnice považovali za dôležitý deň z hľadiska predpovedania počasia. Ľudia odhadovali, aký bude rok, kedy bude potrebné začať s jarnými prácami a aká bude úroda.
S Hromnicami sa spájalo množstvo úkonov poľnohospodársko-magického charakteru, mnohé z nich sa podľa Horváthovej uchovali ešte v prvej polovici 20. storočia. Často súviseli s pestovaním textilných rastlín – ľan a konope. Na väčšine územia Slovenska preto gazdiné v tento deň varili dlhé rezance alebo šúľance, aby aj konope a ľan boli čo najvyššie. Niekde tieto jedlá posýpali aj tvarohom, aby aj vyrobené plátno bolo pekné biele. Zvyšnú vodu z cestovín potom vyliali na konopisko, teda roľu, kde sa pestovalo konope.
Obľúbenou zábavou v tento deň bola aj sánkovačka. V medzivojnovom období sa v mnohých oblastiach Slovenska chodili sánkovať celé rodiny alebo aspoň gazdiné a dievky s mládencami. Cieľom bolo opäť zabezpečiť dobrú úrodu ľanu a konope. V minulých storočiach bol tento zvyk veľmi populárny, a to nielen na vidieku, ale aj v mestách.
Podľa dobových novín z 18. storočia pozývala bratislavská šľachta na hromničné sánkovačky hostí z cisárskeho dvora vo Viedni. Na rozdiel od roľníckeho obyvateľstva, kde mali sánkovačky zabezpečiť prosperitu, v šľachtickom prostredí boli sánkovačky len formou zábavy a rozptýlenia.
Zdroje: Emília Horváthová: Rok vo zvykoch nášho ľudu, Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru
