Píše sa rok 867 a solúnski bratia Cyril a Metod si v rámci obrany slovanského jazyka, ktorá bola na tú dobu naozaj náročná, môžu pripísať veľký úspech – schválenie staroslovienčiny ako bohoslužobného jazyka. Dovtedy totiž bolo možné slúžiť bohoslužby len v troch jazykoch: latinčine, gréčtine a hebrejčine. Pápež Hadrián II. napokon schválil aj slovanský liturgický jazyk, teda staroslovienčinu, za štvrtý jazyk západnej cirkvi.
V máji 2017 sme si pripomenuli 1150. výročia od prijatia staroslovienčiny ako liturgického jazyka. Prof. PhDr. Peter Žeňuch, DrSc., vedúci vedecký pracovník a riaditeľ Slavistického ústavu Jána Stanislava Slovenskej akadémie vied na margo takéhoto významného medzníka poznamenáva, že cyrilské písomníctvo späté s byzantsko-slovanskou tradíciou na Slovensku i v celom karpatskom areáli je výsledkom dlhodobých historických, kultúrnych a konfesionálnych procesov, ktoré sa realizovali práve vďaka priamym kontaktom so slovanským Juhom i Východom. Osobitnú úlohu však pritom podľa neho zohrali najmä vlastné duchovné a nábožensko-kultúrne zdroje.
„Významnú rolu tieto kultúrne procesy získali v kontexte s cyrilo-metodským dedičstvom, s kolonizáciou na valašskom práve, užhorodskou cirkevnou úniou a jej dôsledkami a s kánonickým zriadením Mukačevskej eparchie. Uplatňovanie sa cyrilského písomníctva v slovanskom priestore, kde sa rozvinul byzantsko-slovanský obrad, duchovnosť a cirkevnoslovanský liturgický jazyk, predstavuje významný civilizačný vklad Slovanov, svedčí o ich významnej účasti na formovaní európskej kultúry a civilizácie. Veď nezastupiteľné miesto slovanskej kultúry v európskom kontexte potvrdzuje sama inštitucionalizácia liturgického jazyka ako ďalšieho liturgického jazyka v prostredí európskej kresťanskej kultúry. Za dedičov tejto duchovnej a kultúrnej tradície sa hlásia všetky religiózne tradície slovanského sveta, ktoré vznikli v systéme synergie kresťanských hodnôt s účasťou partikulárnych konfesionálnych tradícií. Do tohto kontextu významne patrí aj cyrilská písomná kultúra, ktorá vznikla na Slovensku,“ pripomenul prof. PhDr. Peter Žeňuch, DrSc.
V predvečer slovanského písomníctva a pri príležitosti 1150. výročia od prijatia staroslovienčiny ako liturgického jazyka (23. mája 2017) sa v priestoroch Galérie na schodoch Katedry kulturológie na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre uskutočnila obnovená výstava panelov, na ktorých sa nachádzajú faksimile rozličných písomností liturgického, apologetického, edukačného, homiletického, katechetického, polemického, administratívnoprávneho i mimoliturgického charakteru, ktorá sa podarilo nájsť v rámci terénnych a archívnych výskumov na Slovensku a v zahraničí.
Tieto písomnosti odkrývajú málo známy horizont duchovnej kultúry, v ktorom významnú rolu zohrali práve nositelia byzantskej tradície, ktorí podnes žijú na Slovensku. Rozsiahly korpus týchto prameňov sa v súčasnosti intenzívne skúma v rámci projektu APVV-14-0029 s názvom Cyrilské písomníctvo na Slovensku do konca 18. storočia. Výstava sa uskutočnila v spolupráci Katedry kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, Slavistického ústavu Jána Stanislava SAV. Záujemcom má byť v Galérii na schodoch sprístupnená do 30. júna 2017.
Faktom je, že slovenskú verejnosť zaujíma táto časť našej histórie. Ako v publikácii 1150. výročie príchodu vierozvestcov Cyrila a Metoda uvádza Ing. Dušan Guťan, PhD., na Slovensku si každoročne pripomíname sviatok svätého Cyrila a Metoda, no s väčšou pravidelnosťou od roku 1863, čo súvisí so založením Matice Slovenskej a veľkými oslavami 1000. výročia príchodu solúnskych bratov na naše územie v tom istom roku.
Život a dielo našich vierozvestcov poznáme vďaka viacerým prameňom. „Písomné pramene môžeme rozdeliť do troch hlavných skupín: staroslovienske, latinské a grécke. Najdôležitejším staroslovienskym prameňom sú Moravsko – panónske legendy, ktoré sa skladajú z dvoch hlavných častí – Život Konštantína a Život Metoda. Život Konštantína sa stal pre historikov prioritným prameňom pre skúmanie dejín Veľkomoravskej ríše a pôsobenie cyrilo-metodskej misie. Vznik tohto diela sa spája s vládou Svätopluka,“ píše Ing. Dušan Guťan, PhD.
Autorstvo je podľa neho najčastejšie pripisované Klimentovi Ochridskému alebo Metodovi. „Život Konštantína je teologicko – filozofický spis, ktorý sa snaží podať vysvetlenie potreby slovanského jazyka v kresťanskej liturgii a zdôvodňuje slovanskú kultúru. Obhajoba nového liturgického jazyka je namierená najmä proti kritikom z franského a rímskeho prostredia. Dielo opisuje Konštantínovu osobnosť, vyzdvihuje jeho pozitívne vlastnosti, pričom zdôrazňuje najmä jeho múdrosť, vzdelanosť, zbožnosť a usilovnosť.“
Ing. Dušan Guťan, PhD. pokračuje, že život Metoda nadväzuje v mnohých aspektoch na Život Konštantína. „Udalosti, ktoré podrobnejšie rozoberá Život Konštantína nespomína alebo len okrajovo vysvetľuje. Z chronologického hľadiska uvádza udalosti medzi smrťou Konštantína v roku 869 a smrťou Metoda v roku 885. Životopis vznikol na Morave, krátko po Metodovej smrti. Za jeho autora býva považovaný jeden z jeho učeníkov. Historici sa najčastejšie prikláňajú ku Gorazdovi. Odborná verejnosť predpokladá, že autor je niekto iný ako autor Života Konštantínovho. Z obsahového hľadiska sa autor sústredil najmä na opis byzantskej misie od Konštantínovej smrti až po smrť Metodovu. Spis je zameraný z prevažnej miery na obhajobu staroslovienskeho bohoslužobného jazyka, zároveň spomína mnohé útoky franského duchovenstva na samotného Metoda.“
Aj tieto písomnosti sú teda priamym dôkazom, ako náročné bolo docieliť, aby sa staroslovienčina mohla stať bohoslužobným jazykom popri latinčine, gréčtine a hebrejčine.
Spracovala: Slávka Habrmanová, NCP VaT pri CVTI SR
Zdroj a foto z výstavy: Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre
Ilustračné foto: Pixabay.com
Uverejnila: ZVČ