Hostkou aktuálneho vydania relácie Veda SK bola historička Slovenskej akadémie vied PhDr. Tünde Lengyelová, CSc.
Rôzne písomnosti či archívne záznamy nám dnes veľa hovoria o tom, ako žili naši predkovia na šľachtických dvoroch. V rámci svojich možností boli súčasťou rôznych druhov vzťahov, väčšina manželstiev bola dohodnutá.
Obyvatelia hradov a zámkov sa stravovali s ohľadom na okolité podmienky a napríklad na Vianoce si nedávali darčeky, ako to poznáme dnes. Historička Slovenskej akadémie vied PhDr. Tünde Lengyelová, CSc., napísala o šľachticoch a poddaných už niekoľko publikácií a štúdiom rôznych dobových materiálov sa zaoberá už roky. Bola hostkou aktuálneho vydania relácie Veda SK, ktorú vysiela Rádio Slovensko každú tretiu sobotu neskoro večer.
Tünde Lengyelová je samostatnou vedeckou pracovníčkou Historického ústavu SAV so zameraním na raný novovek, sociálne dejiny a dejiny každodennosti. Je autorkou alebo spoluautorkou mnohých publikácií: Báthory – Život a smrť, Žena a právo – Právne a spoločenské postavenie žien v minulosti, Bosorky, strigy, čarodejnice, Život na šľachtickom dvore či Hradné kuchyne a šľachtické stravovanie v ranom novoveku.
„Napríklad k oslave sviatku sv. Štefana sa nám zachovalo niekoľko denníkov o tom, ako ľudia trávili vianočný čas povedzme pred 400 rokmi. Až do polovice 20. storočia bol aj pred Vianocami predpísaný pôst. Končil sa Štedrým večerom. 25. decembra bol deň rodiny, ľudia boli doma. Na Štefana všetko poľavilo a po tom dlhom pôstnom období už ľudia túžili po zábave,“ povedala Tünde Lengyelová.
Pôvodne vyštudovala archívnictvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Svoju prácu vníma niekedy aj ako detektívku, najmä keď si potrebuje niečo overiť. Už aj pred 400 až 600 rokmi sa totiž šírili rôzne fámy a historik je podľa nej historikom aj preto, aby to všetko overoval. Spomenula príbeh Alžbety Báthoryovej, ktorej sa venovala vo svojej publikácií.
„O nej sa všeličo hovorilo, ale ja ako historik sa môžem opierať len o to, čo je dobovo podložené, čo mi zapadá do dobového kontextu a v prvom rade najmä o to, čo hovoria dobové dokumenty. Na základe toho som usúdila, že asi to nebolo celkom tak, že by bola masovou vrahyňou. Ale veľmi veľa vecí tam napovedá, že jej majetok bol natoľko lukratívny, že po smrti manžela bolo veľa záujemcov, ktorí by sa boli radi podieľali na tom majetku,“ povedala historička.
Fenoménom istej časti dejín bolo vo vtedajšom Uhorsku aj bosoráctvo, ktoré dominovalo predovšetkým u poddaných.
„Vyšetrovacie spisy z tohto obdobia sú vynikajúcim zdrojom informácií o tom, ako žila najjednoduchšia vrstva obyvateľstva, pretože gro tých žien, ktoré boli obvinené z bosoráctva, boli buď poddané ženy, prípadne meštianky, aj niekoľko šľachtičien, ale tých bolo menej. Vo výpovediach svedkov, pri vypočúvaní, sa zaznamenávajú rôzne veci – čo robila dotyčná, pri akej príležitosti, keď čarovala. Pre mňa je toto zdroj dobovej mentality, ako ľudia rozmýšľali, ako si vysvetľovali veci, keďže vzdelanosť bola skoro nulová. Potrebovali si vysvetliť veci, ako sa diali a bosorky boli dobré napríklad na vysvetľovanie katastrof, prírodných úkazov,“ popísala historička.
Keď prišiel ľadovec a pobil celú úrodu, znamenalo to, že ten rok bude veľmi zlý a ľudia hľadali dôvod. Obvinenia z bosoráctva vznikali podľa historičky často zo susedských sporov, v ktorých bola prítomná zlomyseľnosť, závisť či zloba.
Čachtický hrad, ktorý kedysi obývala Alžbeta Báthoryová, je opradený legendami. Zdroj: iStockphoto.com
„Potrestanie bosorky bolo často precedensom, ktorý mal ostatných odradiť od pokutných činností. Veľmi dobre máme zdokumentované procesy, ktoré sa diali na území dnešného Slovenska, takže vieme si urobiť aj štatistiku. Vychádza to tak, že v rámci Uhorska bolo Slovensko krajinou, kde honby na bosorky neboli také kruté a časté, ako napríklad vo Francúzsku či v Nemecku. Počas 4. storočia, kedy prebiehali procesy, sa ich u nás konalo asi 2000, čo vychádzalo na 4 ročne,“ povedala historička.
Publikáciu Lásky a škandály v panovníckych rodoch, ktorej je spoluautorkou, nechceli urobiť ako bulvár, ale skôr chceli upriamiť pozornosť na to, že panovníci, ako Bohom vyvolení ľudia, vôbec nemali ľahký život.
„Od narodenia sa začali dohadovania, ako sa deti zasnúbia, už aj svadby boli v detskom veku. Ako by sme žili my s niekým, s kým celý život nechceme byť? Keď išlo o aliancie, spojenectvá, tak láska išla bokom. A preto dobová spoločnosť vnímala rôzne aféry s takou tichou toleranciou. Ale aj u dohodnutých manželstiev sa stávalo, že z toho vznikla naozajstná láska. Napríklad žene, ktorá bola pristihnutá pri nevere, manžel mohol odpustiť. Ale ona už bola poznačená a vždy bol z toho škandál. Muž z toho vyšiel veľmi často s ľahším postihom. U panovníkov sa nevera oveľa viac tolerovala ako u bežných ľudí,“ povedala Tünde Lengyelová.
Stolovanie panovníkov bolo podľa nej veľmi rozmanité. Záviselo od toho, či sa práve stravuje len rodina, alebo sú na hrade aj hostia.
„Na šľachtických dvoroch sa bežne pri obede podávalo asi 5 – 6 jedál a pri večeri ešte viac. Ale keď boli pozvaní aj hostia, tam bolo aj 25 jedál. Ale zase musíme povedať, že sliepka sa podávala v žltej omáčke, v sivej omáčke, v zelenej omáčke a v červenej omáčke, tak to už bolo niekoľko druhov jedla. Používali sa obrovské množstvá korenín, ktoré mali za úlohu prebiť aj chuť mäsa, ktoré už nebolo najčerstvejšie,“ vysvetlila historička.
Vianočné sviatky boli podľa nej na hradných dvoroch, ale aj u poddaných bez darčekov.
„Ale napríklad od 16. storočia sa v nemeckých krajinách vyskytoval stromček a aj sa zdobil. Často boli stromčeky darčekom. Napríklad jeden panovník mal manželku odcestovanú v Španielsku, tak jej poslal vianočný stromček, pretože tam jedličky nie sú,“ povedala úsmevne na záver relácie historička.
