Antropologička RNDr. Michaela Dörnhöferová, PhD. dokáže oživiť dejiny. Z pár kostí vie napríklad vyčítať, aké povolanie vykonávali ľudia, či mali v strave dostatok vitamínov alebo prebytok mäsa. Navyše z nich neraz určí aj to, čo ich skolilo.
Ilustračný obrázok. Zdroj: Pixabay.com
Podľa odbornej definície je kostra opornou konštrukciou tela, chráni mäkké tkanivá a zároveň umožňuje pohyb. Kým nás kosti nebolia alebo si ich nezlomíme, zvlášť sa nimi nezaoberáme. Pre antropológov sú však bohatým zdrojom informácií. Samozrejme, teraz hovoríme o kostiach spred mnohých stáročí, ktoré odhalili archeologické vykopávky. Skúmaním chorobných zmien na kostiach sa zaoberá palopatológia, celkové štúdium kostrových pozostatkov patrí do odboru historickej antropológie.
Keď však vedci hovoria o chorobných zmenách kostí, nemusí to rovno znamenať, že človek, ktorému patrili, trpel chorobou. Na to, ako kosti vyzerajú, má vplyv aj znečistené prostredie, úraz, ťažká fyzická práca, metabolický stres spôsobený napríklad hladovaním alebo nedostatkom určitých vitamínov. Všetky tieto faktory môžu na nich zanechať stopy v podobe jaziev, pórov, deformácií, ale aj novotvarov.
„Zdrojom poznania v tomto smere však nie sú len kostrové pozostatky, mumifikované časti tela alebo celé múmie, ale aj nepriame zdroje ako literatúra, maľby, sochy či rytiny. Niektoré choroby totiž viedli k takému bizarnému zjavu, že ľudí, ktorí nimi trpeli, ich súčasníci zobrazovali, či dokonca vystavovali ako cirkusové atrakcie,“ priblížila RNDr. Michaela Dörnhöferová, PhD. z katedry antropológie Prírodovedeckej fakulty UK na prednáške s názvom Zdravie a smrť v minulosti v Klube učiteľov geovied, odbornej skupine pri Slovenskej geologickej spoločnosti SAV.
Jusepe de Ribera; Chlapec s konskou nohou; 1642; olej na plátne; Múzeum Louvre; Zdroj: Wikipedia
Nedostatok železa zanecháva stopy na očniciach
Stopy neadekvátnej výživy vedci veľmi často pozorujú na kostrách detí. Určité vitamíny a minerály v strave sú pre správny vývoj organizmu potrebné. Navyše kostné tkanivo v období rastu intenzívnejšie reaguje na nedostatok čohokoľvek. „Pomerne často sa pri ich skúmaní stretávame s príznakmi anémie, čiže nedostatku železa, čo mohli spôsobiť aj opakované infekcie tráviaceho traktu, kedy organizmus nedostatočne vstrebával živiny. Ide o patologické lézie (jazvy) na strope očníc v podobe drobných otvorov, takzvané kribrotické zmeny, ktoré pri závažnejších formách deformujú celú časť očnice,“ približuje antropologička. Podobné zmeny sa môžu nachádzať aj na kostiach lebečného krytu, najčastejšie na čelovej kosti a temenných kostiach. Tieto typy kribrotických zmien sa vyskytujú na nálezoch kostier historických populácií z územia Slovenska z obdobia stredoveku u 40 percent detí a okolo 10 — 20 percent u dospelých.
Ladislav Medňanský; Rybačka na Tise; 1880; olej na plátne, Hungarian National Gallery Zdroj: Wikimedia
Antropológovia na kostiach z vykopávok pozorujú aj prejavy chronického nedostatku vitamínov C a D. Deficit vitamínu C vyvolával chorobu skorbut, ktorá sa prejavuje krvácaním ďasien, vypadávaním zubov a, ľudovo povedané, mäknutím kostí. Skorbus môže človeka postihnúť, ak dlhodobo neje ovocie a zeleninu, preto sa kedysi považoval za chorobu námorníkov.
Málo vitamínu D sa väčšinou spája s nedostatkom slnečných lúčov, ktoré majú schopnosť vyvolať tvorbu tohto vitamínu v pokožke. Spája sa ale aj s nedostatkom vápnika, potrebného na to, aby boli kosti pevné. Práve vitamín D ho pomáha dopraviť do kostí. Jeho nedostatok môže spôsobiť rachitídu, známejšiu ako krivica, ktorú charakterizujú najmä pokrivené dlhé kosti rúk i nôh a výrazne vypuklé čelo. Obe diagnózy boli v období stredoveku a novoveku bežné, dnes sú raritou. „Podľa kostrových nálezov však Slováci na skorbut trpeli zriedkavo, pravdepodobne preto, že potrebu vitamínu C dokázali pokryť spotrebou šípok a iných lesných bobuľovitých plodov,“ objasňuje Michaela Dörnhöferová. Dodáva, že ani krivica sa na našom území neprejavovala až v takej miere, ako tomu bolo napríklad vo Veľkej Británii, kde súvisela najmä s prácou v uzavretých priestoroch a znečistenom prostredí veľkomiest.
„Slováci sa živili najmä poľnohospodárstvom, robili vonku a na poli, takže vitamínu D mali dostatok. A ak aj naďabíme na jeho nedostatok v ich kostrových pozostatkoch, častejšie za to môže genetické ochorenie, ktoré znemožňuje jeho zabudovávanie do detského skeletu. Čísla hovoria, že na kostrách z nášho územia sa našli znaky krivice u 10 percent detí, kým v Anglicku ich bolo 30 – 40 percent.“
T. Allom, ilustrácia Poháňanie tkáčskeho stavu; History of the cotton manufacture in Great Britain by Sir Edward Baines; 1835 Zdroj: Wikimedia
Stredoveké utrpenie: zuby bez hygieny
Znaky, ktoré svedčia o nedostatku výživy, možno vidieť aj na korunkách zubov kostrových pozostatkov, a to v podobe výrazných priečnych rýh na zubnej sklovine. „Častejšie sa s nimi stretávame u detí, lebo tieto defekty sa vytvárajú v čase, kedy sa zub vyvíja. Podľa toho, v akej výške zubu sa ryha nachádza, dokonca vieme vypočítať, v akej fáze života jeho majiteľ trpel nedostatkom vitamínov, stravy, alebo dokonca hladoval.“
Veľa dentálnych problémov spôsoboval usadený zubný kameň, ktorý sa nahromadil na zuboch v dôsledku nedostatočnej hygieny. Tento problém sa týkal rovnako chudobných aj bohatých. Dnes si nevieme dosť dobre predstaviť, ako preň kedysi ľudia trpeli. „Viedol k infekciám, zápalom ďasien (parodontitíde) až k vzniku cýst, ktoré museli spôsobovať obrovské bolesti. Na niektorých kostrových pozostatkoch vidíme to, že ako cysta rástla, prerazila napríklad kosť horného podnebia. Navyše dlhodobý zápal v tele oslabuje organizmus až natoľko, že človek môže zomrieť,“ vysvetľuje vedkyňa. Dodáva, že posledné roky sa zubný kameň na kostrových pozostatkoch stal pre vedcov zaujímavým zdrojom informácií.
„Skúmaním jeho zloženia a skenovaním jeho povrchu v ňom vieme identifikovať zvyšky rastlinných vlákien aj schránky baktérií. Vďaka tomu vieme tiež zistiť presnejšie zloženie stravy človeka.“ Zubné kazy Slovákov trápili oveľa viac vtedy, keď začali pestovať zemiaky (cca v druhej polovici 17. storočia) a neskôr aj kukuricu, čiže plodiny s obsahom väčšieho množstva sacharidov.
Ilustračný obrázok. Zdroj: Pixabay.com
Zničené kosti
Zaujímavou kapitolou je aj deformácia kostí v dôsledku práce. „Keď kĺby nie sú opotrebované symetricky alebo vidíme, že určitá skupina kĺbov je opotrebovaná viac, často podľa toho vieme vydedukovať, akému povolaniu sa nositeľ danej kostry venoval.“
Obdobia hladovania kedysi neboli raritou. Ľudia trpeli nedostatkom jedla najmä ku koncu zimy, keď sa im pomíňali zásoby v komore a jar neprichádzala. Antropológovia však na kostrách sledujú aj znaky prejedania sa či chorôb zapríčinených prílišnou konzumáciou mäsa. „Ide napríklad o ochorenie s názvom difúzna idiopatická skeletálna hyperostóza. Toto ochorenie je známe aj pod skratkou DISH. Vieme ho rozlíšiť pri pohľade na stavce, pretože nie sú samostatné, ale prepojené masívnym kostným pruhom, čo pôsobí, akoby po nich stekal vosk.“
Pri uvedenej chorobe síce medzi jednotlivými stavcami zostáva priestor, ale na medzistavcovú platničku je vyvíjaný väčší tlak, takže človeku sa zhoršuje pohyblivosť a trpí bolesťami chrbtice. Z kostí sa dá vyčítať aj dna, pri ktorej sa v kĺbovej tekutine hromadia kryštáliky kyseliny močovej, a tak dochádza k deštrukcii kĺbu.
Neraz vedci pozorujú na kostiach aj dôsledky práce felčiarov. Felčiari zväčša pomáhali, no keďže nemali modernú techniku, pri náročnejších poraneniach mohli kosti napraviť nesprávne a tie potom zrástli zle. V dôsledku toho človek napríklad kríval alebo mal bolesti do konca života. V horšom prípade mu hrozilo, že vykrváca či podľahne zápalu.
Keď sa zomieralo na nádchu
Kedysi však ľudia zomierali aj na pre nás skoro banálnu sinusitídu, zápal vedľajších nosových dutín. Keďže ľudia mávali v interiéroch otvorený oheň, vdychovali látky, ktoré vznikajú spaľovaním. Tie dráždili dýchacie cesty a mohli zapríčiniť dlhotrvajúci zápal, ktorý poškodzoval nielen ich sliznicu, ale aj okolité kosti, a mohol vytvárať cysty. Jedna z najnebezpečnejších infekcií prínosových dutín je infekcia klinovej kosti. Keď sa v jej dôsledku vyvinie rozsiahly zápal, hnis sa môže dostať cez kosť až do mozgu, spôsobiť sepsu a úmrtie. „Aj v súčasnosti existujú ľudia s predispozíciou na časté zápaly dýchacích ciest, pri ktorých môžu vznikať aj cysty, ale väčšinou sa dajú operovať a liečiť.“
Kedysi bol síce život bližší k prírode, ale bol aj oveľa tvrdší. Ktovie, čo si raz budú hovoriť antropológovia o živote ľudí v 21. storočí, keď sa budú prehŕňať našimi kostrovými pozostatkami. Možno si povedia: „Mali dosť ovocia aj zeleniny, ale priveľa času trávili s mobilom v ruke.“
Foto: GLC, Pixabay.com,
Jusepe de Ribera; Chlapec s konskou nohou; 1642; olej na plátne; Múzeum Louvre (Zdroj: Wikipedia),
