Multimediálne múzeum sa ako prvé na Slovensku zameriava na ľudí, ktorí sa v minulom režime stali obeťami vo vlastnej krajine.
Múzeum obetí komunizmu v Košiciach vzniklo ako súkromná iniciatíva. Autorka fotografie: Marta Bartošovičová
Ako sa vysporiadať s minulosťou, ktorá nie je len o hrdinstve a bojoch za slobodu utláčaného národa? Jednoduché riešenia, samozrejme, neexistujú, no jedným z overených spôsobov je si minulosť, akokoľvek je to nepríjemné, pripomínať.
Aj to je poslaním nového múzea, ktorého odborným garantom je Ústav pamäti národa. Približuje históriu Československa v období komunistického režimu a poskytuje priestor na premýšľanie nad príčinami neľudského zaobchádzania, ktoré bolo v daných časoch na našom území všadeprítomné. Nové múzeum pripomína obete, ktoré režim prenasledoval, neprávom obviňoval, väznil či inak trestal.
Špecificky sa kurátori múzea zamerali na obdobie takzvaných tvrdých perzekúcií v rokoch 1945 – 1968 a na obdobie takzvanej normalizácie v rokoch 1969 – 1989, ktoré sa snažia zrozumiteľne, no komplexne priblížiť najmä mladšej generácii. Okrem panelov s textami je múzeum vybavené aj elementmi, ktoré majú potenciál osloviť práve mladých – napríklad prostredníctvom série krátkych videí – výpovedí prenasledovaných či väznených -, ktoré sú často desivou pripomienkou len nedávnej minulosti.
Expozícia sa podrobne venuje obetiam komunizmu na Slovensku. Autorka fotografie: Marta Bartošovičová
Gulagy spoznalo aj takmer 8-tisíc Slovákov
V prvom tematickom okruhu sa návštevníci tesnejšie zahaľujú do svojich šiat, aj keď je vonku teplé leto. Má totiž názov Odvlečení do gulagov v Sovietskom zväze. Okrem iného vysvetľuje, že gulag bol pôvodne skratkou názvu organizácie Glavnoje upravlenje lagerej (Hlavná správa táborov), ktorá spravovala komplex sovietskych pracovných, tranzitných, trestaneckých a detských táborov v rokoch 1930 – 1960.
Vstup Červenej armády do strednej Európy na jeseň 1944, pri oslobodzovaní od nemeckej okupácie, sprevádzala aj vlna masového zatýkania a deportácií do pracovných táborov. Sovietsky zväz potreboval pracovné sily na obnovu vojnou zničeného hospodárstva.
Deportácie postihli najmä obyvateľov východného a južného Slovenska, kde okrem Slovákov žili aj občania nemeckej, maďarskej a rusínskej národnosti. Niektorí z nich boli živnostníci a bohatší gazdovia, ktorí by podľa sovietskej tajnej polície mohli ohroziť nástup komunistického režimu.
Odvlečení roľníci a robotníci pracovali väčšinou v baniach, lesoch alebo na stavbách v Donbase, na Kaukaze a Sibíri. Mnohí z nich zahynuli pri úrazoch alebo dobrovoľne ukončili svoj život. V rokoch 1944 a 1945 bolo podľa zoznamov do gulagov odvlečených 7419 slovenských občanov, z toho vyše 200 žien. Asi 550 sa už domov nevrátilo.
Ďalším okruhom sú Tábory nútenej práce, ktoré vznikali v rokoch 1945 – 1948, v období takzvanej riadenej demokracie medzi dvomi totalitami. Pracovné a sústreďovacie tábory na Slovensku sa používali ako forma masovej perzekúcie osôb, ktoré boli nepohodlné pre existujúci režim. Išlo najmä o občanov nemeckej a maďarskej národnosti. Roľníci s väčšou rozlohou pôdy boli považovaní za kulakov a nepriateľov režimu. Tí, ktorí odmietli vstúpiť do Jednotného roľníckeho družstva (JRD), boli spravidla poslaní do pomocných technických práporov.
Pomocné technické prápory (PTP) boli súčasťou mechanizmu politického násilia zameraného proti odporcom komunistického režimu v ČSR. Mali izolovať „politicky nespoľahlivých” a nepohodlných vojakov základnej vojenskej služby a vojakov v zálohe a pod zámienkou pracovnej „prevýchovy” ich využiť ako lacnú pracovnú silu pre potreby armády a národného hospodárstva. Prápory mali charakter vojenských táborov nútenej práce.
Po februári 1948 bolo jedným z hlavných cieľov režimu ovládnutie všetkých mocenských zložiek. Medzi nimi mala svoje dôležité miesto aj československá armáda, ktorú nový režim plánoval využiť pre svoje záujmy a svoju ochranu. V auguste 1948 vznikli cestné prápory ženijných plukov, do ktorých boli zaradení „politicky, vojensky a národne“ nespoľahliví branci.
V roku 1950 sa cestné prápory transformovali na tzv. pomocné technické prápory (PTP). Do roku 1954 v PTP slúžilo asi 60-tisíc vojakov, z nich malo 25-tisíc klasifikáciu politicky nespoľahlivých, vyše 5500 bolo zo Slovenska. Rehabilitácie sa dočkali až po roku 1989 a dnes sú považovaní za účastníkov protikomunistického odboja.
V múzeu je okrem hlavnej expozície i menšia kinosála, ktorá slúži aj ako študovňa. Návštevníci si v nej môžu pozrieť krátke dokumenty alebo diskutovať so sprievodcom. Foto: Marta Bartošovičová
Vykonštruované procesy, normalizácia a emigrácia
Jednou z tém, ktorej sa expozícia venuje, sú aj politickí väzni a odsúdení. Kurátori výstavy sa v tejto časti zamerali na fakt, že v ČSR boli po roku 1948 obete súdené za činy politickej, protištátnej alebo ekonomickej povahy, avšak obvinenia boli vykonštruované.
Išlo o niekoľko tisíc nezákonných procesov, pretože väčšinou o nich rozhodovali iné orgány ako súdne. Perzekúcie postihovali všetky sociálne vrstvy, profesijné a záujmové zoskupenia. Najpočetnejšiu skupiny tvorili „triedni nepriatelia“ – bývalí majitelia väčšieho majetku, príslušníci slobodných povolaní, vyšší štátni úradníci z predchádzajúcich režimov, exponenti a aktivisti politických strán zakázaných po 2. svetovej vojne alebo zrušených po prevrate 1948.
Po augustovej okupácii v roku 1968 a následných zmenách vo vedení KSČ nastúpila normalizácia. Veľa občanov republiky sa rozhodlo emigrovať. Asi 25-tisíc občanov zo Slovenska postihli tresty za opustenie republiky. Posledným politickým procesom na Slovensku bol proces s takzvanou bratislavskou päťkou (J. Čarnogurský, M. Kusý, Hana Ponická, A. Selecký a V. Maňák).
Úvod témy Utečenci cez hranice – železnú oponu sa odvíja od obdobia po 2. svetovej vojne, keď sa ČSR dostala do sféry politického a vojenského vplyvu Sovietskeho zväzu. Súčasťou rozdelenia Európy sa stalo uzavretie hraníc s Rakúskom a Nemeckom a ich silové stráženie.
Ilegálny prechod hranice bol trestným činom. Hranice strážila novozriadená Pohraničná stráž, ktorá mohla zadržiavať utečencov aj pomocou strelných zbraní. V rokoch 1948 – 1989 bolo na československom úseku zadržaných 49-tisíc utečencov, násilne zahynulo 280 ľudí, z toho na slovenskom úseku 49. Z republiky emigrovalo vyše 220-tisíc ľudí.
Jedným z odsúdených bol rehoľník Akvinas Juraj Gabura (1915 – 2019), činný v tajnej cirkvi. Foto: Marta Bartošovičová
Kolektivizácia a prenasledovanie cirkví
Železná opona padla po novembri 1989. Symbolickým otvorením hraníc bol pochod obyvateľov z Bratislavy do rakúskeho Hainburgu 10. decembra 1989 s názvom Ahoj, Európa. V roku 2005 odhalili Konfederácia politických väzňov Slovenska a Ústav pamäti národa na sútoku Moravy a Dunaja (pod hradom Devín) pamätník Brána slobody, ktorý pripomína dôsledky železnej opony.
V povojnovom Československu sú známe Obete násilnej kolektivizácie. Nastupujúci komunistický režim považoval násilie a porušovanie zákonnosti za prípustný prostriedok na dosiahnutie politických cieľov. Jednou z oblastí bolo poľnohospodárstvo a jeho násilná kolektivizácia, ktorá likvidovala tradičné dedinské štruktúry a slúžila na zakladanie jednotných roľníckych družstiev (JRD). Príkladom boli sovietske kolchozy.
Zákon o JRD z februára 1949 avizoval dobrovoľnosť, čo však bolo v rozpore s praxou. Jednou z nepriamych foriem likvidácie samostatne hospodáriacich roľníkov bolo nastavenie nereálnych kontingentov (štátom nariadených dodávok) časti úrody a jeho neúmerné zvyšovanie. Nesplnenie dodávok bolo pokladané za sabotáž. Zakladanie JRD bolo v skutočnosti vyvlastňovanie pôdy. Násilná kolektivizácia sa týkala asi 470-tisíc rodín na Slovensku. Roľníkov, ktorí odmietli vstúpiť do JRD, stíhali pokutami, väzbou, vysťahovaním či konfiškáciou majetku.
Jedným z ďalších tematickým okruhov výstavy je Prenasledovanie cirkví. Okrem iného sa dozvedáme sa, že štátni zmocnenci, ktorí kontrolovali chod biskupstiev, obsadili v júni 1949 biskupské úrady. Cirkvi, najmä katolícka, boli najväčším nepriateľom totalitného režimu, aj keď oficiálne nepriznaným. Národné zhromaždenie v októbri 1949 schválilo zákon o zriadení Štátneho úradu pre veci cirkevné a zákon o hospodárskom zabezpečení cirkví.
Pozrite si
V marci 1950 boli vládnym dekrétom zrušené všetky diecézne semináre. V apríli 1950 bola pomocou milície a Štátnej bezpečnosti zlikvidovaná rozhodujúca časť mužských kláštorov, v máji aj zvyšok a v auguste boli likvidované ženské kláštory. Na Slovensku bolo zásahmi postihnutých 1180 rehoľníkov z 15 reholí, ktorí žili v 76 kláštoroch. Rehoľníci boli sústredení do kláštorov, v ktorých boli pravidlá blízke väzniciam.
V téme Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi a akcia P – 100 je popísaná realizácia projektu zrušenia gréckokatolíckej cirkvi. Pravoslávna cirkev bola predstavovaná ako symbol slovanstva a víťaznej veľmoci – Sovietskeho zväzu. V rokoch 1945 – 1948 sa posilnili v ČSR pozície pravoslávnej cirkvi a súčasne boli vytvorené predpoklady na realizáciu prechodu gréckokatolíkov k pravosláviu.
Na Slovensku pôsobilo 282 gréckokatolíckych kňazov, z toho 248 vo verejnej duchovnej správe. Asi tretina prestúpila na pravoslávie. Tí, ktorí neprestúpili, boli vysídlení aj s rodinami do českého pohraničia. Mnohí skončili v táboroch nútenej práce alebo vo väzení. Násilný mocenský zásah do náboženskej štruktúry východného Slovenska sa stal živnou pôdou na pôsobenie rôznych siekt. Akcia P postihla na Slovensku vyše 300-tisíc gréckokatolíkov a ich cirkev bola obnovená až v roku 1968.
Súčasťou múzea (na poschodí) je Knižnica samizdatu Rudolfa Fibyho, jedného z hlavných iniciátorov Sviečkovej manifestácie. Nachádzajú sa v nej zbierky samizdatových periodík, kníh a písomností, exilová literatúra, pašovaná zo zahraničia a viaceré audionahrávky. Zdroj: MOK
Dubček, ľudská tvár a okupácia
Jednou z ďalších tém boli Vysťahovaní – Akcia „B“ (Byty), zameraná na takzvanú plošnú očistu miest od nepohodlných osôb a ich rodín. Týkala sa bývalých podnikateľov, exponentov bývalého slovenského štátu, ale i odporcov nového režimu. Medzi takéto skupiny patrila najmä inteligencia. Ich vysťahovanie malo slúžiť budovaniu novej beztriednej spoločnosti.
Za spustenie Akcie B sa považuje 15. júl 1952. V prvej etape bolo vysťahovaných 165 rodín, z toho bolo 40 rodín bývalých ministrov, poslancov a exponentov HSĽS, 10 rodín exponentov DS, 61 rodín tzv. boháčov a 54 rodín tzv. záškodníkov a iných nepriateľov štátu. Nasledovali ďalšie etapy vysťahovania rodín (nazývané čiastky). ŠtB vyberala občanov na základe svojvoľných rozhodnutí, ignorovala nový ľudovodemokratický právny rámec trestného či občianskeho práva i ústavu z roku 1948.
S rokom 1968 súvisí tematický okruh Obete okupácie 1968. Tento rok sa zapísal do dejín Československa pokusom o nastolenie socializmu s ľudskou tvárou, keď bol do funkcie 1. tajomníka ÚV KSČ zvolený Alexander Dubček.
Demokratizačné tendencie nachádzali podporu obyvateľstva. Sovietsky zväz a jeho spojenci v rámci Varšavskej zmluvy preto vyvíjali tlak na predstaviteľov ČSR, aby zmenili vnútropolitickú líniu. Keďže vedenie štátu k tomu nepristúpilo, rozhodli sa zvrátiť vývoj vojenskou akciou.
Dôsledkom bola okupácia Československa, ktorá sa začala v noci z 20. na 21. augusta 1968. Okrem sovietskych vojakov sa na nej zúčastnili aj jednotky Maďarska, Bulharska, Poľska a NDR. Sovieti si ešte predtým zabezpečili tzv. pozývací list z ČSR so žiadosťou o bratskú pomoc proti „kontrarevolúcii“. V dôsledku okupácie zahynulo najmenej 108 ľudí, z toho 37 na Slovensku, ťažko ranených boli stovky.
Po vojenskom potlačení, tzv. Pražskej jari, v roku 1968 nastalo obdobie nazývané normalizácia. V apríli 1969 sa k moci dostalo vedenie KSČ na čele s Gustávom Husákom, ktoré bolo lojálne voči Moskve. Režim znova znemožnil občanom slobodne cestovať a vytvoril z nich navonok lojálnu masu, ktorá neprejavovala svoje politické názory.
Mocenský monopol ovládal všetky oblasti spoločenského života, Štátne orgány mohli konať iba v línii KSČ. Perzekúcia bola jedným z hlavných zdrojov strachu, ktorý ovládal celú spoločnosť. Štát opäť zatlačil cirkev do kostolov, kde jej pôsobenie obmedzoval. Mužské rehoľné spoločenstvá a väčšina ženských reholí sa mohli rozvíjať iba neoficiálne v podzemí.
V roku 1970 bolo v Československu vylúčených alebo vyškrtnutých z KSČ vyše 300 000 ľudí, čo bolo takmer 22 percent členov. Postihnutí boli najmä príslušníci inteligencie, pracovníci SAV, vysokých škôl, vydavateľstiev, médií či štátnych úradov. V decembri 1970 plénum ÚV KSČ schválilo dokument Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ.
Nepriatelia režimu. Foto: Marta Bartošovičová
Odporcovia režimu a ich osudy
Do časti Disidenti a chartisti je zahrnutá činnosť pomerne úzkej skupiny intelektuálov z okruhu bývalých členov KSČ, vylúčených po roku 1968. Charakter ich politickej činnosti bol označovaný ako „občiansky disent“ a ich orientácia bola na rozhraní demokratického socializmu a liberalizmu.
Občianski aktivisti vydali 1. januára 1977 Prohlášení Charty 77. Charta 77 bola prvým dokumentom chartistov v normalizačnom Československu. Kritizovali v ňom „politickú a štátnu moc“ za nedodržiavanie ľudských a občianskych práv, ku ktorým sa ČSSR zaviazala podpisom Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe v roku 1975 v Helsinkách.
Najvýznamnejšími signatármi Charty 77 na Slovensku boli Miroslav Kusý, Dominik Tatarka, Ján Mlynárik, Vladimír Čech a neskôr Hana Ponická. S okruhom občianskeho disentu udržiavali kontakty jednotlivci z radov inteligencie i tzv. kresťanského disentu. Na jeseň v roku 1988 vzniklo Hnutie za občiansku slobodu. Na jeho vzniku sa podieľal Václav Havel a ďalší členovia Charty 77.
Podkladom spracovania 40-ročnej histórie boli najmä dokumenty a publikácie, ktoré iniciátorom založenia múzea poskytol Ústav pamäti národa. Na výstavných paneloch je stručný prehľad udalostí. Podrobnejšie informácie (z ktorých sme čerpali) si môžete prečítať na webovej stránke Múzea obetí komunizmu.
Múzeum si kladie za cieľ vyhľadávať žijúce obete komunistického režimu alebo ich potomkov a spoznávať ťažký život našich predkov. Na to slúži aj Mapa obetí komunizmu na Slovensku, na ktorej sú jednotlivé obce označené symbolmi zobrazujúcimi, aké obete priniesli ich obyvatelia. Každá obec má konkrétny zoznam ľudí podľa druhu perzekúcie. Na Slovensku bolo perzekvovaných (odsúdených) viac ako 70-tisíc ľudí. Úlohou múzea je otvárať uvedené témy, aby sa o nich hovorilo nielen v spoločnosti, ale aj v škole a v rodine.
Mapa obetí komunizmu na Slovensku v MOK v Košiciach. Pri prehliadke so sprievodcom si môžete na interaktívnej mape vyhľadať konkrétnu obec a zoznam odsúdených osôb. Vyhľadávanie na mape nájdete po kliknutí na stránku Múzea obetí komunizmu. Foto: Marta Bartošovičová
Vznik múzea a jeho otvorenie
Múzeum obetí komunizmu v Košiciach, jediné svojho druhu na Slovensku, vzniklo ako súkromná iniciatíva, na čele ktorej stál Pavol Hric, riaditeľ múzea. Slávnostné otvorenie sa uskutočnilo 24. júna 2021, keď sme si na Slovensku po prvýkrát pripomenuli Deň pamiatky obetí komunistického režimu.
Tento pamätný deň nám bude každoročne pripomínať 24. jún 1954, keď na hlavnom pojednávaní Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne Silvester Krčrméry (odsúdený na 14 rokov väzenia za vlastizradu) vo svojej obhajobe okrem iného povedal: „Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu. Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda. Lebo je väčšia a silnejšia ako moc.“
Múzeum obetí sa nachádza v bývalom meštianskom dome (hlavná expozícia je v suteréne) na Moyzesovej ulici 24 v Košiciach. Jeho činnosť sa postupne rozbieha. Pripravuje napríklad online diskusiu pri príležitosti výročia okupácie Československa. Informácie o aktuálnych podujatiach nájdete na webovej stránke https://mok.sk/aktuality/.
V letných mesiacoch je múzeum otvorené v pondelok až piatok v čase od 9.00 do 18.00 hod., v sobotu a v nedeľu od 13.00 do 18.00 hod.
