S blížiacim sa zhodením atómovej bomby na Hirošimu sa čoraz naliehavejšie hlásilo svedomie.
Projekt Manhattan fascinoval aj spôsoboval vrásky. Zdroj: All That's Interesting
Na prelome 19. a 20. storočia zažívala veda, ktorá skúma svet na nanoskopických škálach, turbulentný rozmach. Svet sa prehupol do veku atómu. Od Becquerelovho objavu rádioaktivity až po riadenú štiepnu reakciu neprešlo ani storočie a získané vedomosti sa z laboratórií presunuli na stoly s vojenskými mapami.
Bomba ako záruka víťazstva
Keď USA v roku 1941 vstúpili po útoku Japonska na Pearl Harbor do druhej svetovej vojny, vedci už niekoľko rokov teoretizovali nad potenciálom riadenej štiepnej reakcie. Taliansky fyzik Enrico Fermi v roku 1939 zistil, že sa pri nej uvoľňuje veľké množstvo energie. Po zostrojení prvého jadrového reaktora ju dokázal udržať približne pol hodiny. Skeptických armádnych predstaviteľov tým presvedčil, že proces štiepenia sa dá použiť aj na vojenské účely.
V čase, keď Nemecko vyhlásilo kapituláciu, vrcholili v USA snahy o ukončenie konfliktu v Tichomorí. Cestu k porážke Japonska im mala vydláždiť nová zbraň. Vyvíjala ju skupina expertov v rámci tajného projektu Manhattan. Niekoľko mesiacov pred zhodením atómovej bomby na Hirošimu sa čoraz naliehavejšie hlásilo i svedomie.
Morálne dilemy súvisiace s použitím atómovej bomby prenikali nielen do vedeckých kruhov, ale s príchodom prvého testu ničivej zbrane (nazývali ho projekt Trinity, pozn. red.) sa podpisovali aj na vyjadreniach vládnych predstaviteľov. V máji 1945 vznikol so súhlasom amerického prezidenta Harryho S. Trumana takzvaný dočasný výbor. Išlo o úzke zoskupenie vedcov, predstaviteľov armády a štátu. Riaditeľom sa stal minister vojny Henry Stimson.
Trinity test. Zdroj: Wikimedia Commons
Szilardove prebdené noci
Výbor sa po prvýkrát zišiel 9. mája 1945 a na rokovacom stole už jeho členov čakali nástojčivé výhrady viacerých vedcov. Na ich čele stál teoretický fyzik maďarského pôvodu Leo Szilard. Patril ku skupine vedcov so židovskými koreňmi, ktorá z obáv pred narastajúcou mocou fašistického Nemecka unikla do Spojených štátov amerických. Spoločne s Edwardom Tellerom, Eugenom Wignerom a Johnom von Neumannom ich prezývali Marťania.
V rámci projektu Manhattan zastával Szilard jednu z významných úloh. Bol hlavným fyzikom v metalurgickom laboratóriu Chicagskej univerzity. Jeho tím mal vyprodukovať plutónium, použiteľné ako nálož v bombách. Dobromyseľného a trochu výstredného vedca znepokojovala príliš veľká angažovanosť armády v celom projekte.
Nedoručený list prezidentovi
V marci 1945 napísal preto otvorený list prezidentovi Franklinovi D. Rooseveltovi. Apeloval na hlavu štátu, aby zaujala umiernený postoj k použitiu bomby. List sa k Rooseveltovi nikdy nedostal. Prezident zomrel 12. apríla 1945 na krvácanie do mozgu.
Na Szilardovo neúnavné naliehanie sa podarilo dohodnúť stretnutie s Jamesom Byrnesom, prezidentským zástupcom v dočasnom výbore. Schôdzka sa ale skončila fiaskom. Fyzik z nej odišiel znechutený, svoj postoj ešte väčšmi pritvrdil a pustil sa do ostrého presviedčania vlády, aby bombu nepoužila vôbec.
Ignorovaní a znechutení
K Szilardovej iniciatíve sa postupne pripojili ďalší vedci zvučných mien. Držiteľ Nobelovej ceny z roku 1925 James Franck sa obával, že objavy súvisiace s atómovou energiou povedú k pretekom v jadrovom zbrojení.
Iné smerovanie diskusií o použití bomby predstavil Arthur H. Compton. Americký fyzik položil otázku, či by nemohli USA vykonať nevojenskú skúšku bomby ako jeden z odstrašujúcich manévrov. Túto myšlienku rozvinul ďalej fyzik Philip Morrison. Tvrdil, že Japoncov by mali vopred varovať, akú zbraň voči nim chcú použiť, a dať im možnosť kapitulácie.
Vedúce generality neakceptovali ani jeden názor. Zdôvodnili to výhradou, že nepriateľ by mohol na dopredu určené miesto zhromaždiť amerických vojnových zajatcov.
Pohnuté svedomie v Los Alamos
„Národ, ktorý vytvorí precedens použitím oslobodených prírodných síl s cieľom ničiť, musí niesť zodpovednosť za otvorenie dverí ére devastácie nepredstaviteľného rozsahu,“ uvádza sa v oficiálnom texte petície z roku 1945. List s výhradami koloval nielen medzi pracovníkmi metalurgických laboratórií, ale dostal sa aj do Los Alamos, kde ho podpísali desiatky Tellerových kolegov.
Pozrite si
V spoločnom stanovisku vyzývali vedci zodpovedné autority, aby Japonsko dostalo možnosť vzdať sa, hoci za určitých okolností sami pripustili použitie. Tento krok by sa podľa nich nemal urobiť kedykoľvek, a najmä nie bez posúdenia morálnej zodpovednosti.
Petíciu podpísalo dokopy 70 vedcov, z toho jedenásť žien. V období, keď vede dominovali muži, to bol radikálny krok. S jej obsahom sa stotožnili nielen fyzici, ale aj experti z rôznych vedných oborov. Boli medzi nimi napríklad americký vedec Ralph Lapp, ktorý ako prvý použil termín čínsky syndróm, či jedna z vedúcich ženských predstaviteliek projektu Manhattan Katharine Wayová.
„Atóm“ po Hirošime
Dva týždne pred skúškou atómovej bomby na nepoužívanej vojenskej základni Alamogordo v Novom Mexiku dostal šancu vykúpiť svoje svedomie aj J. Robert Oppenheimer. Fyzik Edward Teller a neskorší otec vodíkovej bomby mu predložil petíciu. Oppenheimer ju odmietol podpísať so slovami, že vedci by sa nemali miešať do politických záležitostí.
V roku 1956 revidoval svoje slová a bombardovanie označil za tragický omyl. „Príde čas, keď bude ľudstvo preklínať mená Los Alamos a Hirošima,“ povedal pár mesiacov po útoku na japonské mestá. V tom istom roku sa vzdal miesta riaditeľa vedeckého programu a desať rokov pred svojou smrťou nadobudol presvedčenie, že jadrové zbrane musia byť prísne kontrolované medzinárodnou vedeckou komunitou.
Morálne dilemy budúcnosti
Spojené štáty americké dosiahli v roku 1945 vytúžené víťazstvo. Prieskumy verejnej mienky ukázali, že 85 percent Američanov schvaľovalo rozhodnutie o zhodení bômb. V titulkoch novín New York Times sa však o ňom písalo ako o zasiatom tornáde.
Szilard aj naďalej apeloval na mierové využitie atómovej energie. Jeho snahy počas studenej vojny síce utíchli, ale opätovne v ich duchu pokračoval v šesťdesiatych rokoch. Založil Radu pre obývateľný svet, ktorá funguje aj v súčasnosti a v roku 2022 oslávila 60 rokov svojho vzniku.
O Oppenheimerovi a projekte Manhattan si môžete aktuálne pozrieť nový film. Dráma režiséra Christophera Nolana sa na plátna slovenských kín dostala 20. júla.
Zdroje: Chris Wallace, Mitch Weiss: Odpočítavanie 1945, Livableworld, ahf.nuclearmuseum.org
(KB)
