Bujdosó Magyarfi, Meliboeus, Mit Beter, Milovník Bedlivý, Manželúv Bedlivý Ctitel, Milovník Božích Prikázaní a Milovník Božího slova, ale po smrti ho nazývali aj Magnum decus Hungariae (doslova Veľká ozdoba Uhorska). Že neviete, komu tieto pomenovania patria?
A čo Matej Bel z Očovej alebo Matej Bel Funtík? Tento rok si 29. augusta pripomíname 270. výročie úmrtia tohto významného slovenského polyhistora, pedagóga, encyklopedistu, evanjelického kazateľa a priekopníka slovenského osvietenstva, ale aj jedného z najvýznamnejších európskych vedcov 18. storočia, zakladateľa modernej vlastivedy v Uhorsku.
Zomrel vo veku 65 rokov.
„Každého, kto vezme do rúk dielo Mateja Bela, musí uchvátiť jeho rozsah, informačné bohatstvo a precíznosť; je to až neuveriteľné, ak si uvedomíme možnosti, aké mal k dispozícii. Obdivovať musíme jeho systematický, metodologický prístup, túžbu po poznatkoch a úsilie odovzdať svoje vedomosti čo najširšiemu okruhu čitateľov. Za najväčšiu hrozbu pre svoj štát označoval nevzdelanosť, zápecníctvo, zahľadenosť do seba, uzavretosť, strach pred novými poznatkami. Keby sme jeho dielo posudzovali podľa moderných hľadísk, označíme ho za encyklopedický, kompilačný odborný text – je výsledkom jeho rozsiahlej heuristiky, štúdia literatúry, prameňov i rozhovorov s informátormi,“ uvádza doc. Mgr. Imrich Nagy, PhD., prodekan pre vedeckovýskumnú činnosť Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Práve táto univerzita v srdci Slovenska nesie po ňom meno.
Vedel o dôležitosti citácií
Doc. Mgr. Imrich Nagy, PhD. pripomína, že tento veľký dejateľ mimoriadne dôsledne a svedomito zakaždým odkazuje a cituje svoje zdroje i prevzaté myšlienky.
„Dnes, keď sa stretávame s nebezpečným relativizovaním etiky vedeckej práce, si treba pripomenúť, že túto elementárnu zásadu vedeckej práce poznal a uplatňoval na našom území už pred tromi storočiami Matej Bel.“
Polyhistor, pedagóg či kazateľ…. Ktorá z týchto funkcií mu sedí najviac? Prodekan pre vedeckovýskumnú činnosť UMB vysvetľuje, že vo svojej dobe (hovoríme tu o konci 17. a prvej polovici 18. storočia) mal každý evanjelický kňaz okrem kazateľskej a pastoračnej činnosti na starosti zvyčajne aj školu, kde sám učil.
„A to, pokiaľ chcel dať svojim žiakom dobré základy vzdelania, vyžadovalo od neho, aby bol tak trochu aj polyhistorom, čiže aby mal dobrý rozhľad v základných humanitných aj prírodovedných disciplínach. Bel tieto predpoklady využil nebývalou mierou k permanentnému štúdiu a rozširovaniu svojho prehľadu. Kládol si otázky, hľadal na ne odpovede a pritom sa púšťal do štúdia stále nových okruhov problémov. Dokumentuje to jeho rozsiahla knižnica, ktorá obsahovala množstvo rukopisného materiálu, aj viac ako šesť stovák knižných titulov.“
Matej Bel – Oravská stolica
Vedecké kvality
Odborné práce, ktoré Matej Bel napísal, resp. sa na ich príprave zásadným spôsobom spolupodieľal, môžeme podľa doc. Mgr. Imricha Nagya, PhD. zaradiť do oblastí teológie, jazykovedy, histórie, geografie, etnológie, genealógie i viacerých prírodných vied. Pokračuje, že jeho vedecké kvality dosahovali medzinárodnú úroveň, čoho dôkazom bolo členstvo v učených spoločnostiach v Londýne, Berlíne a v Olomouci. Uznania sa mu dostalo aj na domácej pôde, kde ho po smrti označili za už spomínanú „veľkú ozdobu Uhorska“ (Magnum decus Hungariae).
Kuratelu mala evanjelická cirkev
Ako sa ale syn jednoduchých, nezámožných rodičov, žijúcich vo vtedajšom vykorisťovanom Uhorsku dostal k tak cennému vzdelaniu?
Doc. Mgr. Imrich Nagy, PhD. popisuje: „Otec Matej s prídomkom Funtík a matka Alžbeta, rodená Česneková patrili v Očovej k poddaným. Keďže sa však jeho otec popri poľnohospodárskych prácach živil aj ako obecný mäsiar, rodina netrpela biedou a mohli investovať aj do vzdelania svojho jediného syna. Perspektíva kňazskej dráhy sľubovala adeptovi z vidieckeho prostredia stabilné zázemie, vyšší životný i spoločenský status. Ako evanjelická rodina ho rodičia nasmerovali do škôl pod kuratelou evanjelickej cirkvi, ktoré mali na konci 17. storočia veľmi dobrú úroveň, ktorá stála na reformačnej tradícii vzdelanosti opierajúcej sa o široký prehľad vo vedných disciplínach a schopnosť argumentovania s dôrazom na logické uvažovanie. Tieto charakteristiky v plnej miere spĺňalo evanjelické lýceum v Banskej Bystrici a položilo tak solídne základy pre Belovu úspešnú životnú dráhu. Jeho záujem o zdokonalenie sa v jazykoch svojej vlasti ho dočasne nasmeroval aj do Bratislavy (nemčina) či do Vesprímu a Pápy (maďarčina). Bola to však predovšetkým Bystrica, kde sa pod vedením svojich učiteľov Jána Buria a Jána Pilárika formovali jeho postoje i záujem pokračovať v štúdiu na evanjelickej univerzite v Halle, kde v rokoch 1704 – 1707 úspešne vyštudoval teológiu.“
Prodekan pokračuje, že hoci životné osudy Bela odviedli mimo jeho rodný kraj, prechovával k nemu vrúcny vzťah po celý svoj život. Najlepšie to podľa neho dokumentuje opis Zvolenskej stolice v jeho Vedomostiach (Notitia).
„Na viacerých miestach vkladá do textu osobné, až intímne spomienky na svoju mladosť či zážitky, a to nielen tie pozitívne, ktoré sa mu natrvalo vryli do pamäti (napr. aj vojnové hrôzy z vyplieneného Zvolena počas bojov stavovského povstania Františka Rákociho II.). Milo neobjektívny je pri opise svojej rodnej obce. Očovú totiž zaradil (povýšil) medzi mestečká (tzv. oppida), hoci takýmito výsadami nedisponovala. Pritom konštatuje, že postupne upadla až na úroveň dediny, konkrétne príčiny tohto úpadku však neuvádza.“
Matej Bel – Turčianska stolica
Odborník podotkol, že Matej Bel do opisu „mestečka“ Očová vsunul aj skromnú pripomienku, že sa tam narodil: „Quam oppidi calamitatem eo ferimus dolentius, quod singulari munere divino isthic anno MDCLXXXIV. nono Calendas Apriles in lucem editi sumus.“ [Túto skazu mestečka znášame tým bolestnejšie, že sme sa tu vďaka osobitej Božej priazni narodili dňa 24. marca 1684.]
„Často sa sťažujeme, že dejiny Slovenska a Slovákov nie sú bohaté na významné osobnosti (neraz sa preto utiekame aj k cudzím výpožičkám). Postava Mateja Bela pritom jednoznačne spĺňa kvality historickej osobnosti (o ktorej aj maďarskí historici, ktorí si radi privlastňujú osobnosti spoločných uhorských dejín, konštatujú, že bol Slovákom), na ktorú môžeme byť hrdí: Je to jeden z najvýznamnejších reprezentantov slovenskej vedy v dejinách – jeho encyklopedické dielo opierajúce sa – na svoju dobu – o pokrokové vedecké metódy položilo základy pre viaceré moderné vedné disciplíny,“ poznamenáva v závere doc. Mgr. Imrich Nagy, PhD.
Odborný garant textu a ilustrácie poskytol: doc. Mgr. Imrich Nagy, PhD., prodekan pre vedeckovýskumnú činnosť Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici
Spracovala: Slávka Cigáňová (Habrmanová), NCP VaT pri CVTI SR
Uverejnila: VČ