Hoci ju prelomil rakúsky egyptológ na konci 19. storočia a vedci z nej prečítali už veľa, stále ju nerozlúštili úplne.
Liber Linteus. Zdroj: Wikimedia
Nikto úplne presne nevie, kedy staroveká spoločnosť, ktorú dnes nazývame Etruskovia, obývala časti súčasného Talianska, ale vieme, že to bola prosperujúca kultúra. Najstaršie dôkazy o nej pochádzajú z roku 900 pred Kristom.
Zatiaľ čo artefakty od Etruskov sa dajú nájsť pomerne ľahko, ich jazyk bol pre lingvistov stále hádankou a nikde nie je natoľko dostupný ako v dokumente známom ako Ľanová (plátenná) kniha Záhrebu.
História knihy siaha k múmii, ktorú kúpil chorvátsky muž menom Mihajlo Barić počas svojej návštevy Alexandrie v Egypte v roku 1848. V uliciach mesta narazil na sarkofág, ktorý bol na predaj, a priniesol si ho domov do Viedne, kde zdobil jeho dom.
Po jeho smrti sa v roku 1868 dostala múmia do vlastníctva Múzea v Záhrebe v Chorvátsku, ktoré bolo vtedy súčasťou Rakúsko-Uhorska. Mihajlo Barić zbavil múmiu ženy obväzov, v ktorých bola zabalená, no našťastie ich uchoval. Žena podľa poznatkov nepatrila ku kráľovskej alebo kniežacej triede, bola obyčajným obyvateľom Egypta.
V obaloch sa skrývala fascinujúca hádanka
Na ľanových prúžkoch, ktorými bola múmia omotaná, bol napísaný text, v tom čase neidentifikovaným jazykom. Nešlo však o egyptské hieroglyfy, ako poznamenal nemecký egyptológ Heinrich Brugsch. Písmo bolo preto dlhé desaťročia záhadou.
Niektorí vedci špekulovali, že by mohlo ísť o slová koptského jazyka. V roku 1891 úrady múzea súhlasili s odoslaním ľanových obväzov do Viedne, kde ich skúmal rakúsky egyptológ Jakob Krall. V neznámom jazyku sa mu podarilo identifikovať etruské slová. Na zabalenie múmie teda v minulosti použil niekto pásy látky (obväzy) vytrhnuté z etruskej ľanovej knihy.
Obväzy sú nielen prvým neporušeným etruským textom, ale aj najdlhším, aký sa kedy v tomto jazyku našiel. Vedci sa potešili, pretože kusy knihy im poskytujú zlatú baňu dochovaných informácií o kultúre Etruskov.
Objav je skutočne veľmi výnimočný, správy o etruských plátenných knihách možno nájsť v mnohých klasických dielach, ale skutočné exempláre chýbali. Suché podnebie Egypta v kombinácii s vysušenou múmiou vytvorili ideálne prostredie na konzervovanie krehkých textílií.
Múmia ženy v múzeu v Zagrebe v Chorvátsku. Zdroj: National Geographic
Vedcom sa podarilo text čiastočne dekódovať
Predtým, ako bola kniha roztrhaná na kúsky obväzov, predstavovala list dlhý asi tri metre, na ktorom bolo dvanásť stĺpcov textu. Predpokladá sa, že časť, v ktorej bola múmia zabalená, zodpovedá asi 1 330 slovám (60 percent pôvodného textu).
Odborníci spočiatku verili, že ľanová kniha je pohrebným dielom. To viedlo k špekuláciám, že je nejakým spôsobom spojená s telom, ktoré obaľovala. Na uvedenú myšlienku ich priviedla skutočnosť, že nebola jediným textom, ktorý bol súčasťou obalov múmie. Okrem nej bol použitý aj papyrus z Egyptskej knihy mŕtvych, diela, v ktorom sa spomína ženská postava menom Nesi-Khons (pani domu). Vedci veria, že ide práve o ženu, ktorej telo bolo mumifikované. Koncom 20. storočia zistili, že žila niekedy medzi štvrtým a prvým storočím pred Kristom a zomrela vo svojich 30 rokoch.
Vzhľadom na obmedzené znalosti etruského písma vedci zatiaľ identifikovali len pár textov. Odhadujú, že kniha sa používala ako nejaký náboženský (rituálny) kalendár, ktorý označoval sviatky a obrady na počesť bohov. Môže dokonca popisovať samotné náboženské rituály, napríklad útilbu – náboženský úkon, pri ktorom sa bohom obetuje tekutina na počesť mŕtvym alebo obeta zvierat.
V textoch sa spomína konkrétne Nethuns, etruský boh vody, postava úzko súvisiaca s rímskym bohom mora Neptúnom. Kniha tiež odkazuje na Usil, etruského boha slnka, podobného Héliovi, gréckemu bohu slnka.
Rituálny kalendár začína januárom. Práve tento prvok je najsilnejším indikátorom toho, že text bol napísaný niekedy medzi rokmi 200 a 150 pred Kristom.
Odborníci na Etruskov sa domnievajú, že ľanová kniha bola vyrobená v blízkosti súčasného talianskeho mesta Perugia, avšak stále presne nevedia, ako skončila v Egypte.
Etruská Hrobka levíc v Tarquinii. Zdroj: iStockphoto.com
Ako vyzerá etruský jazyk?
Dnešný taliansky región Toskánsko zhruba korešponduje so starodávnou etruskou domovinou Etrúria, ktorá vznikla v ôsmom storočí pred naším letopočtom. Obchodovala s gréckymi kolonistami a rozvíjala sofistikovanú kultúru spracovania kovov, maliarstva a rezbárstva. Obchod priniesol tovar, gréckych bohov a eubójsku grécku abecedu. Etruskovia si abecedu pravdepodobne prispôsobili a písali sprava doľava. V najstarších dobách nemalo písmo dokonca žiadne delenie slov ani interpunkciu.
Približne v 6. storočí pred naším letopočtom bol zavedený systém štyroch, troch alebo dvoch bodov (bodiek) vpísaných zvisle na označenie hraníc slov a v niektorých prípadoch zjavne na označenie slabík, prípadne skratiek.
Etruský jazyk mal štyri samohlásky – i, e, a – a samohlásku u alebo o. Ďalej obsahoval symboly v abecede pre p, t, c, m, n, l, r, z a ekvivalenty gréckeho phi, theta a chi, čo boli v etruskej, ako aj klasickej gréčtine krátke prestávky – ph, th, ch (vyslovované p, t, k). Taktiež bola jeho súčasťou spoluhláska h, ktorá sa takmer vždy vyskytovala na začiatku slov a je typicky prebraná z gréčtiny.
Do dnešného dňa sa dochovalo asi 10 000 nápisov, najmä krátkych a opakujúcich sa epitafov, dedikačných formúl alebo nápisov na maľbách, v hrobkách, na malých artefaktoch, ako sú napríklad kovové zrkadlá.
Etruské výrazy pre čísla od jednotky po šestku poznáme vďaka nálezu hracích kociek, ktoré mali na bokoch namiesto číslic etruské slová.
V roku 1964 sa podarilo vedcom nájsť dokonca jeden dvojjazyčný dokument v starovekých Pyrgách – zlaté pliešky s etruským a púnskym nápisom asi z 5. storočia pred Kristom. Púnmi sa nazývali obyvatelia severoafrického Kartága. Boli to vlastne Feničania, ktorých nápisy sú pre nás zrozumiteľné. Bádatelia vďaka nim rozšifrovali asi desať nových etruských slov.
Etruštinou sa prestalo hovoriť na začiatku letopočtu, keď sa z Etruskov stali rímski občania. Neskôr ju udržovali ako kultový jazyk len etruskí veštci alebo haruspikovia (kňazi). V 4. storočí nášho letopočtu však cisár Konštantín ich činnosť zakázal a do 7. storočia učenie úplne vymizlo a s ním zrejme aj posledné známky etruštiny.
Zdroj: NationalGeographic, Britannica, rozhlascz, thevintagenews, Historicmysteries,
