21. augusta 1968 vpadli do Československa vojská Varšavskej zmluvy. Etnologička Monika Vrzgulová približuje doposiaľ neznáme príbehy z obdobia okupácie.
Ilustračný obrázok. Zdroj: iStockphoto.com
Etnologička Monika Vrzgulová, PhDr., CSc., z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied (ÚESA SAV ) vedie od roku 2017 výskumný projekt APVV s názvom Súčasné obrazy socializmu. Jeho cieľom je zachytiť, ako na každodenný život v období socializmu v Československu spomínajú ľudia, ktorí ho zažili a ako tento fakt ovplyvňuje ich životné postoje.
Výskum sa uskutočňuje metódou oral history, čiže formou rozhovorov s pamätníkmi, ktoré sa zaznamenávajú zvukovo, prípadne aj obrazovo. Výskumný tím je zložený z odborníkov ÚESA SAV, z Univerzity Komenského v Bratislave, Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.
Etnologička Monika Vrzgulová. Zdroj: Archív MV
Výskum Súčasné obrazy socializmu ste vymedzili rokmi 1960 – 1989, zjednodušene povedané, oficiálnym začiatkom a oficiálnym koncom socialistického zriadenia na Slovensku v rámci Československej socialistickej republiky. Výskumnú vzorku tvoria ľudia, ktorí uvedené obdobie prežili ako dospelí. Ako spomínané míľniky rezonujú v ich spomienkach?
Vymedzenie akéhokoľvek historického obdobia, ktoré chcete skúmať, je vždy pracovné. V roku 1960 bola prijatá nová ústava, kde sa konštatovalo, že v Československu už socializmus je, a rok 1989 znamenal koniec vlády komunistického režimu v Československu. Pochopiteľne, naši respondenti a naše respondentky, najmä starší z nich, idú v spomienkach aj hlbšie do minulosti a aj do súčasnosti a často tieto obdobia porovnávajú. Historicky významné medzníky nemusia byť kľúčovými míľnikmi v živote jednotlivca. Tie bývajú oveľa osobnejšie a týkajú sa napríklad nástupu do práce, uzavretia manželstva či narodenia detí. Samozrejme, historicky rozhodujúce dátumy alebo obdobia veľkej histórie zasahujú do životov ľudí, ktorí vtedy žili. Nie každého však ovplyvnia ihneď a priamo.
Mali ste aj takých respondentov, u ktorých dané dátumy rezonovali silno?
Takým medzníkom je okupácia 1968, ktorá sa v spomienkach objavuje pravidelne a predstavuje zaujímavé subjektívne pohľady. Spomínala na ňu aj pani, ktorá bola zdravotná sestra a na oddelenie im priviezli zraneného mladého ruského vojaka. Pretože je Rusínka, potešilo ho, že hovorí podobným jazykom a bola ochotná s ním komunikovať. Niektorí kolegovia a niektoré kolegyne jej to však zazlievali. Alebo možno spomenúť pani učiteľku, ktorá bola vtedy riaditeľkou základnej školy. Opisovala, ako k nej rozzúrený ruský vojak priviedol školníka, na ktorého mieril samopalom. Samozrejme, školník bol veľmi vystrašený. Vysvitlo, že žiaci strieľali z okna gumipuškou na ruských vojakov kovové háčiky. Tanky a obrnené transportéry stáli v bezprostrednej blízkosti školy, pretože tá sa nachádzala pri hlavnej ceste. Keďže vojaci mali informácie, že tu prebieha kontrarevolúcia, reagovali aj na takéto drobné skutky.
Horiaci ruský tank v uliciach Prahy v čase okupácie vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968. Zdroj: wikipedia.com
Naša pamätníčka bola učiteľka ruštiny, hovorila s vojakom po rusky, dokonca si pred ním kľakla, aby ho obmäkčila. Sľúbila, že chlapcom dohovorí. Povedala, že sú to prakticky ešte deti, aby sa na nich nehneval. Situácia bola vypätá. Keď napokon odišiel, roztriasla sa. V takom stave šla do triedy, z ktorej chlapci strieľali. Povedala im, čo sa stalo a prosila ich, aby to už nerobili, že ich nechce vidieť mŕtvych. Na triedu to zapôsobilo, vinníci sa priznali a sľúbili jej, že už nebudú „kontrarevolucionári“. Znie to ako obyčajná príhoda, ale mohla skončiť tragicky. Takýchto príhod, keď sa človek zachoval vo vypätých situáciách odvážne a spätne hovoril, že nie je hrdina, sme zachytili viac.
Ako vaši respondenti a vaše respondentky spomínajú na neslobodu, ktorá nastala po tejto udalosti?
Väčšinou nehovoria priamo, že boli od rána do večera kontrolovaní a sledovaní. V spomienkach na život v práci či v rodine nachádzame akoby v druhom pláne dôkazy toho, že sa nerozhodovali a nekonali slobodne. Napríklad vtedy, keď opisujú, ako museli sláviť štátne sviatky, napríklad sviatok práce s ikonickými prvomájovými sprievodmi, ktoré boli kontrolované, je zrejmé, že mnohí, keby sa mohli rozhodnúť slobodne, ten čas strávia inak.
Ako sa odráža v spomienkach týchto ľudí druhý medzník – pád komunistického režimu v novembri 1989?
Záleží na tom, v akom prostredí zažili obdobie od novembra do konca roka 1989 a ako na to ich prostredie reagovalo. Mnohí z nich hovoria o veľkej eufórii a pocite nádeje, o predstave, že prichádzajúca zmena prinesie slobodu a lepší život. Treba brať do úvahy, že ľudia majú rôzne pohľady na to, čo znamená sloboda a lepší život, ale ak to zovšeobecníme, prevládala predstava, že sa začne o krajine rozhodovať pri čistom stole a s odborníkmi, ktorí majú aj všeobecné etické princípy. Keď hodnotia vyše tri desaťročia, ktoré odvtedy ubehli cez vlastnú skúsenosť, majú pocit, akoby žili na hojdačke. Cítiť z nich dezilúziu, sklamanie alebo aj apatiu. Zdá sa, že prestávajú veriť v dosiahnuteľnosť ideálu, ktorý si v revolučnom roku vykreslili. Nepochybne tu zohráva úlohu aj ich vek.
Jedným z cieľov vášho výskumu bolo, aby si pamätníci pospomínali aj na štúdium, prácu, založenie rodiny a podobne.
Tieto témy boli súčasťou našej metodiky a plánu výskumu. Keďže na ňom robí tím desiatich ľudí, snažíme sa dosiahnuť, aby sme postupovali rovnako. S každým respondentom či každou respondentkou robíme minimálne dva, ale aj viac rozhovorov. Prvýkrát chceme, aby nám voľne porozprávali o svojom živote. Niektorí ľudia rozprávajú chronologicky a plynulo, ale niektorým otázky k témam pomohli rozvinúť príbeh ich života. My sme zas vďaka tomu zistili, ktoré okruhy ich rozprávania majú pre výskum potenciál. Niekto vynikal vo svojom pracovnom odbore, niekto sa realizoval v záujmovej umeleckej činnosti, napríklad v ochotníckom divadle. A to boli témy, ktoré sme mohli rozpracovať v nasledujúcom rozhovore.
Už ste naznačili, že cez všetky témy prenikali charakteristiky daného politického ovzdušia. Môžete priblížiť, čím sa vyznačovalo napríklad v práci?
Robila som rozhovory s viacerými učiteľmi, a keďže vzdelávanie bola vtedy ideologická záležitosť, požadovalo sa od nich, aby vychovávali a vzdelávali mládež v intenciách komunistickej ideológie. Často hovoria o formálnom plnení takýchto požiadaviek. Napríklad pri preberaní učiva súvisiaceho s výročím VOSR (Veľká októbrová socialistická revolúcia – pozn. red.) či iným štátnym sviatkom si pripravili dve verzie hodiny. Jednu pre prípad, že na ich vyučovaciu hodinu príde inšpekcia, druhú pre prípad, že nepríde. Takéto paralelné existovanie je pre život v totalitnom režime charakteristické. Človek sa na verejnosti pod priamou kontrolou vyjadroval a konal inak ako vo svojom súkromí.
Nežná revolúcia v roku 1989 v Bratislave. Zdroj: Slovenské národné múzeum/Ústav pamäti národa
Boli vďaka tomu vzťahy s ľuďmi, ktorým človek dôveroval, súdržnejšie? Mnohí totiž na to dnes tak spomínajú.
Z dát, ktoré sme zozbierali, vyplýva, že existovali akési zóny dôvery, či už ich predstavovala rodina, priatelia, alebo ľudia z nejakej voľnočasovej aktivity, napríklad Zväzarmu (Zväz pre spoluprácu s armádou, v skratke Zväzarm, zastrešoval branné športy a technickú záujmovú činnosť – pozn. red.) či ochotníckeho divadla. Ľudia sa, prirodzene, snažili existovať v prostredí, kde sa cítili uvoľnene, slobodne a nemuseli si dávať pozor na to, čo povedia a či ich niekto pre to neudá. Naši respondenti často vyzdvihujú práve túto sociálnu stránku života. Hovoria, že ľudia sa viacej stretávali a viac fungovala susedská aj rodinná výpomoc. Ale v tom istom rozhovore získate tiež informáciu, z ktorej vyplýva, že udavači museli byť i v blízkom okolí.
Chceli ste priniesť aj poznatky a informácie o rozličných životných stratégiách a spôsoboch života jednotlivcov i skupín v rámci tohto režimu. Ktoré z nich vystupujú najvýraznejšie?
Treba si uvedomiť, že sme sa cielene nezaujímali o ľudí, ktorí boli v disente alebo v nejakom organizovanejšom odpore. U bežných občanov krajiny bývala stratégia prežitia zrejmá – nechceli mať problémy s mocou. Volili preto deklaráciu súhlasu s režimom na verejnosti a snahu žiť svoj život v súkromí čo najbližšie k vlastným hodnotám. Ľudia často spomínajú, že iné sa hovorilo doma ako vonku, rodičia upozorňovali deti, čo nemajú prezradiť v škole alebo k čomu sa tam nemajú vyjadrovať. Jedna respondentka rusínskeho pôvodu spomínala, že hoci sa oficiálne hlásili k ukrajinskej národnosti, v skutočnosti boli gréckokatolíci a Rusíni. Ako dieťa ju upozorňovali, že v škole nesmie prezradiť, čo sa hovorí doma. Raz to ale nevydržala a spýtala sa pani učiteľky, ktorá bola tiež Rusínka, prečo hovorí, že sú Ukrajinci, keď to nie je pravda, čím ju priviedla do rozpakov. V mnohých spomienkach je hmatateľná istá stratégia – viem, ako mám odpovedať, aby som z toho nemal problémy, ale myslím si svoje.
Do akej miery ste zaznamenali prejavy takzvaného postsocialistického syndrómu v medziľudských vzťahoch, napríklad pokrivenú víziu morálky?
V spomienkach ľudí, ktorí nám rozpovedali svoje životné príbehy, často zaznieva, že za socializmu boli dôležité známosti. Nedostatok tovaru, ovocia, mäsa, toaletného papiera, stavebných materiálov alebo iných produktov spôsoboval, že bolo užitočné mať známeho v obchode alebo na úradoch. Štátne inštitúcie a podniky nefungovali tak, ako by mali. Existovala tu preto akási šedá ekonomická zóna – sieť známych na správnych miestach. Po známosti sa vybavovalo prijatie na školu, ale aj byty a podobne. U mnohých, ktorí prežili obdobie normalizácie (ale aj u mladších), táto skúsenosť stále rezonuje a pretrváva prax úplatkov a vybavovania po známosti. Napokon kauzy, ktoré dnes v spoločnosti rezonujú, sú dôkazom o tejto zotrvačnosti a existencii známostí a sieťach „našich ľudí“.
V roku 2018 odštartovala významné spoločenské zmeny a vyšetrovanie korupčných vzťahov siahajúcich do najvyššej politiky vražda investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Fotografia zachytáva moment, keď za dolapenie ich vrahov ponúkajú milión eur vtedajší premiér Robert Fico, dnes už exminister vnútra Robert Kaliňák a vtedy ešte policajný prezident Tibor Gašpar, ktorý tiež po tlaku verejnosti napokon odstúpil. Zdroj: Úrad vlády SR
Mali ste medzi respondentmi aj presvedčených komunistov?
Mali sme aj takých, ktorí vstúpili do KSČ (Komunistická strana Československa – pozn. red.). Vysvetlili nám, prečo tak urobili. Dôvody sa pohybujú v širšom spektre. Niektorí ľudia, najmä z povojnovej generácie, naozaj verili ideológii a chceli sociálne spravodlivú spoločnosť. Ďalší nemali ambíciu vstupovať do KSČ, ale urobili to napríklad kvôli kariérnemu postupu. Zaznamenali sme aj spomienky ľudí, ktorí vstúpili do strany z presvedčenia a vystúpili z nej v roku 1968 pre nesúhlas s okupáciou alebo ich z nej vyhodili počas normalizácie. V tom čase totiž začali previerky na pracoviskách a v straníckych organizáciách. Ľudia museli pred komisiou povedať, ako hodnotia vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a ako vnímajú materiál, ktorý následne KSČ prijalo pod názvom Poučenie z krízového vývoja. Keď vyjadrili negatívny postoj, prišli o členstvo v strane, o prácu alebo ich preradili na také miesto, kde sa nemohli realizovať. Následkom toho nemohli ich deti ísť študovať do škôl, aké si vybrali. Niektorí ľudia si preto rozmysleli, či povedia to, čo si naozaj myslia. Naším cieľom však nie je vynášať súdy, ale zachytiť interpretáciu, čo bolo motívom, že jeden prijal stratégiu dvojakej existencie a niekto pravdu.
Natrafili ste pri tomto výskume na výnimočne silný ľudský príbeh?
Keďže ešte nemáme zanalyzované všetky dáta, ťažko odpovedať na takúto otázku. Napríklad kolegyňa v rámci nášho projektu začala pracovať na histórii jedného obytného domu v Bratislave. Existuje od 1. Československej republiky a niektoré rodiny ho obývajú už po niekoľko generácií. Práve rozhovory s jeho obyvateľmi môžu priniesť zaujímavú optiku a reflexie na bývanie v jednom obytnom dome počas rôznych historických období až po súčasnosť. Politické zmeny a udalosti v druhej polovici 20. storočia spôsobili, že životné príbehy našich respondentov obsahujú silné momenty a príbehy.
Koľko pamätníkov ste mali vo výskume? Sú medzi nimi rovnako zastúpení muži a ženy? Budú rozhovory s nimi voľne dostupné?
Výskum ešte stále nie je uzavretý, pretože celý minulý rok sme pre pandémiu nemohli ísť do terénu. Zatiaľ máme nahrávky so zhruba osemdesiatimi ľuďmi, ďalšie máme naplánované, kým sa dá slobodne stretávať. Chceli sme v ňom mať zhruba rovnaký počet príbehov žien a mužov, z doposiaľ zozbieraných materiálov však vyplýva, že ženy sú jemne v prevahe. Snažili sme sa tiež o čo najproporčnejšie zastúpenie západného, stredného a východného Slovenska, z vidieka aj miest. Výskum musíme ukončiť do konca tohto roka a jedným z našich cieľov, ktoré s ním súvisia, je vytvoriť zo zozbieraných rozhovorov digitálny archív v Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV, ktorý bude prístupný na účely štúdia.
Budete výsledky výskumu prezentovať aj ďalšími spôsobmi?
V spolupráci s Nadáciou Milana Šimečku sme už na základe tohto výskumu vyrobili a sprístupnili tri pracovné materiály pre učiteľov základných a stredných škôl, podľa ktorých môžu pripraviť tri hodiny o tom, ako sa žilo za socializmu. Niektorí pamätníci z výskumu nám dali súhlas zverejniť videozáznamy z ich rozprávania, ktoré by sme chceli použiť aj na prípravu vizuálnych pomôcok pre učiteľov dejepisu, občianskej náuky alebo etiky. Keď sa osvedčia vzdelávacie materiály a učitelia budú mať záujem, možno pripravíme aj ďalšie projekty pre školy. Postupne, ako budeme spracovávať a analyzovať zozbierané materiály, vyplynú aj témy na vedecké štúdie.
