Slovenskému a poľskému archeológovi sa po preskúmaní jaskyne Hučivá diera podarilo dokázať, že v Tatrách žili pravekí obyvatelia už pred 15 000 rokmi. Doteraz sa predpokladalo, že sa prvky magdaleniénskej kultúry južne od hrebeňa Tatier nevyskytovali, no najnovší výskum tieto predpoklady popiera. Dr. Marián Soják a poľský výskumník Pawel Valde-Nowak z Jagelovskej univerzity v Krakove koncom uplynulého týždňa ukončili svoj výskum v tatranskej jaskyni a predstavujú vzácne artefakty, ktoré sa im podarilo uchovať. Dr. Mariána Sojáka sme oslovili s prosbou o rozhovor.
M. H.: Ako ste lokalizovali jaskyňu a kde vznikol predpoklad, že by ste v nej mohli nájsť vzácne nálezy?
M. SOJÁK: Hučivú dieru som poznal od roku 2005, keď som v nej bádal po prvý raz a doložil v nej osídlenie z 15. až 16. storočia. Svedčia o tom nálezy keramických zlomkov a tiež paleontologický materiál – kosti neidentifikovanej fauny a medveďa jaskynného či hnedého. Odvtedy som chcel jaskyňu skúmať znova, a najmä, overiť možné osídlenie v staršej dobe kamennej – paleolite. O osídlení Vysokých Tatier v paleolite sme vedeli na základe starších nálezov kamenných pracovných nástrojov z Tatranskej Polianky – Žltej steny, objavených ešte na konci 19. storočia. Neskôr sa pridali ďalšie objavy.
M. H.: V jaskyni ste našli kosti lovných zvierat či štiepanú kamennú industriu magdaleniénskej kultúry z 15 000 – 14 000 rokov. Čo všetko sa Vám ešte podarilo objaviť?
M. SOJÁK: V jaskyni sme v asi metrovom profile identifikovali niekoľko vrstiev, z nich v niektorých sa doložilo osídlenie z 2. svetovej vojny – nábojnica, železné zlomky, mince Slovenského štátu. Následne sme v nižších vrstvách našli glazúrovanú keramiku z 18. – 19. storočia a zo 16. storočia viac črepov z hrncovitých a iných nádob. Okrem predmetov neskorého paleolitu je nesmierne dôležitý nález masívneho zahĺbeného ohniska, v ktorom sme okrem kostí rozličných zvierat a kamenných pracovných nástrojov získali popolovitú vrstva s uhlíkmi, ktorá sa v týchto dňoch analyzuje rádiokarbónovou metódou v Poznani, pod vedením profesora Tomásza Goslara. Môžem prezradiť, že budeme už čoskoro poznať absolútny vek doloženého neskoropaleolitického osídlenia.
M. H.: Žili títo ľudia prevažne v jaskyniach, alebo aj na iných otvorenejších priestranstvách?
M. SOJÁK: Okrem jaskýň žili pravekí ľudia na otvorených sídliskách – táboriskách, ktoré sú zväčša výrazne poškodené poľnohospodárskou činnosťou. Dokazujú nám to nálezy v Toporci, či v Starej Ľubovni. Tieto nálezy a aj takéto ohniská sú už dávno zničené orbou a pôdotokom, zosuvmi svahov. Preto je Hučivá diera výnimočná a nálezy v nej máme aj v pôvodných, neporušených polohách. V jaskyni žili lovci sobov, kamzíkov, nosorožcov či koní o čom svedčia nájdené kosti. O tom, čo zbierali, toho vieme málo a o vtedajšej klíme nám viac povie analýza získaných organických zvyškov z ohniska a tiež komplexná analýza kostí zvierat.
M. H.: Odkiaľ k nám prišli títo pravekí ľudia, ktorí sa usídlili v tatranskej jaskyni, ktorú dnes poznáme pod názvom Hučivá diera?
M. SOJÁK: Prišli nepochybne z južného Poľska, kde máme viac lokalít magdaleniénskej kultúry, aj z jaskýň ako napríklad Maszycka jaskyňa.
M. H.: Ako vtedy asi Tatry vyzerali, ako by sme si ich mohli predstaviť?
M. SOJÁK: Tatry boli zaľadnené miestnym ľadovcom, hranica ľadu bola možno 200 metrov nad jaskyňou, hranica lesa asi 150 – 200 metrov pod ňou. V kotlinách Spiša bola tundra, s nízko sa plaziacimi vŕbami, brezami, vyššie s jalovcom. Nebolo ľahké zadovážiť si vhodné drevo na kúrenie. Z jaskyne mali lovci krásny výhľad do širokého okolia, na Kráľovu hoľu, Nízke Tatry, takmer celý Spiš. Videli tak putujúcu zver, ktorú mohli úspešne uloviť, ako aj potencionálne nebezpečenstvo iných loveckých skupín. Pozícia vchodu jaskyne je orientovaná na juh, takže vchod bol osvetlený po celý deň a mohli sa tak vyhrievať na „zubatom slniečku“.
M. H.: Na výskume ste spolupracovali s poľským kolegom. Plánujete spolu do budúcna v týchto bádaniach pokračovať?
M. SOJÁK: Spolupráca s poľským kolegom – prof. Valde-Nowakom bola príkladná a plná plodnej diskusie. Nie je to prvá spolupráca, už sme skúmali predpokladané otvorené táborisko tejto kultúry v Starej Ľubovni, predtým sme realizovali viaceré prieskumy na poľskej i slovenskej strane Karpát. Ide o vzácneho človeka – vedca, ktorý sa maximálne venuje študentom a doktorandom. Je zároveň aj vynikajúcim priateľom. Pevne verím, že ešte naplánujeme aj ďalší výskum s poľskými a inými zahraničnými kolegami z oblasti geológie či paleontológie v budúcich rokoch. Závisí to však aj na finančných prostriedkoch a rozhodujúci bude čas, ktorého máme popri všetkých vedeckých povinnostiach málo.
Zhovárala sa: Monika Hucáková pre portál Veda na dosah
Foto a video: z archívu Mariána Sojáka
Uverejnila: VČ