Nová rozsiahla štúdia 35 vedcov z Európy, Ameriky a Ruska vnáša nové svetlo do nejasností a dlhodobých sporov o pôvode, príbuznosti a migráciách prapôvodných Eskimákov, Indiánov a obyvateľov Kamčatky. Genetici použili arzenál najnovších genetických metód, zhromaždili veľké množstvo genómových dát z ľudských ostatkov až dvetisíc rokov starých, spojili sa s archeológmi a lingvistom a vytvorili nový model historického osídlenia tejto rozsiahlej oblasti. Táto jedinečná štúdia vedená Pavlom Flegontovem z Ostravskej univerzity a z Biologického centra Akadémie vied ČR vyšla v júni t. r. v prestížnom vedeckom časopise Nature.
Čo je paleogenetika
Paleogenetika je rýchlo sa rozvíjajúci vedecký odbor na pomedzí archeológie a genetiky. Vďaka súčasnému pokroku vo vývoji metód pri čítaní genetickej informácie z prastarých kostí a vďaka novým metódam analýzy genetických dát sa archeogenetika stáva neoddeliteľnou súčasťou výskumu ľudskej prehistórie. Avšak napriek tomu, že existuje veľké množstvo vzoriek kostí a sú väčšinou dobre zachované, je štúdium relatívne nedávnej minulosti (posledných 5000 rokov) pomocou archeogenetických postupov nesmierne ťažké. S nárastom hustoty obyvateľstva a rozvojom dopravných prostriedkov sa zvýšil aj pohyb ľudí. A zatiaľ čo po dlhé tisícročia paleolitu žili prevažne izolované skupinky lovcov, od začiatku neolitu potom populácie stále častejšie migrovali a miešali sa navzájom.
Príkladom takéhoto komplexného regiónu je Čukotka a Americká Arktída – rozsiahle oblasti tundry a arktickej púšte, riedko obývané skupinami Čukčov, Eskimákov, Aleutov a Inuitov. Najskôr bola oblasť aljašskej tundry, kanadských arktických ostrovov a Grónska osídlená tzv. Paleoeskimákmi. Tí prišli cez Beringov prieliv približne pred 5000 rokmi ako malá skupina lovcov polárnych sobov, pižmoňov a tuleňov. Postupom času a cez niekoľko archeologických kultúr sa vyvinuli na moderných Eskimákov, Aleutov a Inuitov. Podľa archeologických nálezov však možno len ťažko zistiť, či zmenu materiálnej kultúry sprevádzala tiež masová migrácia a výmena obyvateľstva, alebo či išlo prevažne o kultúrnej procesy. Ohľadom histórie arktických národov a vzťahu medzi Paleoeskymákmi a domorodými Američanmi, ktorí obývali lesy Aljašky, sa tak po desaťročia vedú spory.
Tieto spory o prehistórii Severnej Ameriky, o Paleoeskimákoch a hovorcov jazykovej rodiny na-dené (etnicky aj jazykovo odlišná skupina severoamerických Indiánov) má ukončiť štúdia Pavla Flegontova. Na prácu sa podieľali tri skupiny genetikov; prvý viedol Pavel Flegontov z Ostravskej univerzity a Biologického centra AV ČR, ktorý bol zároveň hlavným autorom a koordinátorom celého projektu, ďalšiu skupinu viedol Stefan Schiffels z Inštitútu Maxa Plancka v Nemecku a tretí David Reich z Lekárskej fakulty Harvardovej univerzity v USA. Na výskume pracovali aj ďalší genetici, archeológovia a dokonca lingvista Edward Vajda.
Už od roku 2010, kedy prichádzajú na scénu paleogenetici, boli názory rôznych vedeckých tímov na príbuznosť, migračné vlny a vzájomné miešanie medzi Paleoeskimákmi, indiánskymi národmi, ktoré hovoria na-denskými jazykmi, a obyvateľmi Kamčatky a Čukotky na ázijskej strane, protichodné. Podľa Pavla Flegontova boli tieto nezhody spôsobené niekoľkými problémami …
„Jednak došlo k niekoľkým migračným vlnám ázijských génov na severoamerický kontinent, z ktorých zástupcovia niektorých vĺn sa od seba príliš nelíšia, a jednak mohlo dôjsť k niekoľkým sťahovaniam tam a zase späť cez Beringov prieliv a ďalšiemu miešania obyvateľstva. Za takýchto podmienok môžu prinášať štandardné metódy paleogenetické analýzy nespoľahlivé výsledky, „vysvetľuje Pavel Flegontov.
Vedci analyzovali vzorky moderných populácií aj starobylých obyvateľov
Aby Pavel Flegontov predišiel týmto problémom, zhromaždil široký arzenál genetických metód, ako klasických, tak nových, a tiež prvýkrát získal nové, starobylé vzorky genómov. „Jednalo sa o 11 jedincov Aleutov z obdobia pred 280 – 2050 rokmi, troch Athabaskov z obdobia pred 710 rokmi, 23 osôb starých Eskimákov z Čukotky z obdobia pred 620 až 1770 rokmi a ďalej tiež osem jedincov z Bajkalskej oblasti a jedného Paleoeskimáka datovaného do doby pred 1760 rokmi,“ hovorí Pavel Flegontov. V článku sú zohľadnené tiež genetické dáta moderných populácií: Inuitov z Aljašky, Ketov, Nganasanov, Encov a Selkupov zo západnej Sibíri (celkovo 93 osôb). Prelomové výsledky potom prinieslo použitie dvoch nezávislých metód založených na grafoch. Najpravdepodobnejšie scenáre genetického rozvetvenia populácií vedci testovali na 133 tisícoch populačných kombináciách.
Prechod Beringovej úžiny pred viac ako 5000 rokmi
Výskum ukázal, že pred viac ako 5000 rokmi sa oddelila od obyvateľov Čukotky a Kamčatky populácia Paleoeskimákov, ktorá migrovala cez Beringov prieliv do Severnej Ameriky (viď obrázok A – červená šípka). Tam sa krátko potom, asi pred 4800 rokmi, zmiešala s dvoma skupinami „prvých Američanov“. Jedno miešanie (30 – 40 % Paleoeskimákov) dalo vzniknúť národom jazykovej rodiny na-dené, ďalšie miešanie (asi 50 % Paleoeskimákov) dalo za vznik národom eskimácko-aleutskej jazykovej rodiny. Stojí za zmienku, že gény Paleoeskimákov boli nájdené vo všetkých vetvách na-dené rodiny a menej u susediacich národov iných jazykových rodín. Hoci genetické výsledky neumožňujú jednoznačne určiť pôvodnú domovinu rodiny na-dené, či bola v Amerike, alebo na Sibíri, možno predpokladať, že Paleoeskimáci sa miešali s americkou populáciou, ktorá bola spoločným predkom všetkých na-denských národov.
obr.
Obrázok: Biologické centrum AV ČR
Čo sa týka histórie Eskimákov a Aleutov, miešanie pôvodných amerických Indiánov a Paleoeskimákov sa datuje do obdobia pred 4900 až 4400 rokmi (pozri obrázok B – modrej šípky). Hoci z tohto obdobia z Aljašky nemáme archeologické ani genetické vzorky, môžeme predpokladať, že táto udalosť bola kľúčová pre etnický vývoj hovorcov eskimácko-aleutskej jazykovej rodiny a odohrávala sa na južnej Aljaške na súostroví Kodiak a na Aljašskom polostrove. Práve tam sa našli najskoršie populácie, ktoré sa spoliehali výlučne na morské zdroje a boli tam objavené tiež niektoré znaky materiálnej kultúry typické pre neskorších Eskimákov a Aleutov (na obrázku označené hnedým oválom).
Krátko po zmiešaní sa s americkými Indiánmi migrovali predkovia Aleutov pravdepodobne na Aleutské ostrovy, (tenká modrá šípka smerujúca dole) a potom zostali v relatívnej izolácii, ktorá dobre vysvetľuje neprítomnosť čukotsko-kamčatských genetických prímesí medzi Aleutmi. Druhá skupina najskôr migrovala na sever smerom k Beringovu prielivu, a potom sa z nejakého dôvodu vrátila na Čukotku (tenkej modrej šípky), kde sa asi pred 2200 rokmi objavili komunity s typickými rysmi Eskimákov a Inuitov. Asi pred 2000 rokmi došlo k obojsmernému miešaniu Eskimákov a predkov Čukčov a Korjakov (fialové šípky). Majstrovské umenie lovu veľrýb viedlo k dramatickému populačnému rastu Inuitov a k ich expanzii na Aljašku približne pred 1150 rokmi. Potom sa Inuiti rozšírili po celej americkej Arktíde a vytlačili Paleoeskimákov (tučná modrá šípka).
Pripravila: Daniela Procházková, Biologické centrum ve spolupráci s Markétou Růžičkovou, Odbor mediální komunikace Kanceláře AV ČR
Foto: Biologické centrum AV ČR
Spracovala a uverejnila: MI, NCP VaT pri CVTI SR
