V týchto dňoch si pripomíname 70 rokov od skončenia druhej svetovej vojny v Európe. Aj vďaka technicky vyspelým zbraniam priniesla táto vojna najviac obetí v histórii ľudstva. Nacistické Nemecko, ktoré vojnu rozpútalo, vyvíjalo a snažilo sa nasadiť do bojov nevídané superzbrane, pomocou ktorých plánovalo zvrátiť priebeh vojny.
„Prvé nemecké prúdové lietadlo úspešne otestovali už v roku 1939. Velenie Luftwaffe však o tento revolučný stroj neprejavilo záujem, a tak Nemecko premrhalo svoj technologický náskok.“
Pod termínom nemecké zázračné zbrane si každý záujemca o históriu druhej svetovej vojny najskôr predstaví lietajúce
bomby V-1 a balistické rakety V-2. Revolučných superzbraní, ktoré mali zmeniť priebeh vojny, však v nacistickom Nemecku vyvíjali oveľa viac. Niektoré zostali len ako návrhy na rysovacích doskách konštrukčných kancelárií, ďalšie dospeli do štádia prototypov, ale viacero z nich skutočne zasiahlo do bojov na zemi, vo vzduchu i na mori. Priebeh vojny však zvrátiť nedokázali. Prišli, našťastie, neskoro a v príliš malom počte. Hlavný dôvod spočíval v skutočnosti, že v Nemecku vývoj vojenskej techniky až do roku 1944 centrálne neriadili, ani ho nemali zmluvne zabezpečený. Ďalšie komplikácie prinášalo súperenie rôznych zložiek ozbrojených síl. Výskumníci politicky spriaznení s nacistickou organizáciou SS totiž zamlčovali svoje objavy pred vedcami pracujúcimi pre pozemné vojsko (Heer), letectvo (Luftwaffe) alebo námorníctvo (Kriegsmarine) a obrátene. Zoznam nemeckých zázračných zbraní je veľmi dlhý, v súvislosti so skončením vojny v Európe si v krátkosti predstavíme len najzaujímavejšie a najvýstrednejšie projekty.
Smrť na krídlach
Prvé nemecké prúdové lietadlo Heinkel He 178 úspešne otestovali už 27. augusta 1939. Vrchné velenie Luftwaffe však o tento vskutku revolučný stroj neprejavilo záujem a tretia ríša tak premrhala náskok vo vývoji prúdových lietadiel. Až v novembri 1943 po dlhých peripetiách začali sériovú výrobu prúdových stíhačiek Messerschmitt Me 262 Schwalbe (Lastovička). V nasledujúcom roku opustili nemecké továrne ďalšie pozoruhodné stroje: bezchvostá stíhačka s raketovým motorom Messerschmitt 163 Komet (Kométa), prúdová stíhačka Heinkel He 162 Spatz (Vrabec) a prúdový bombardér Arado Ar 234 Blitz (Blesk). Masové nasadenie týchto lietadiel mohlo v krátkom čase radikálne zvrátiť pomer síl na európskom nebi, ale v dôsledku nedostatku pohonných látok strávili väčšinu času v hangároch. Napríklad z 1 430 vyrobených stíhačiek Me 262 sa bojového nasadenia dočkala sotva stovka.
Menej známou zázračnou zbraňou Luftwaffe bola raketová stíhačka Bachem Ba 349 Natter (Užovka). Mala celodrevený drak okrem opancierovanej kabíny a štartovala z 15 m dlhej kolmej rampy. Po rádiovom navedení na cieľ mal pilot odpáliť na nepriateľské bombardéry neriadené protilietadlové rakety a kĺzavým letom klesnúť do výšky 3 000 m. Pilot a trup stíhačky by potom pristáli pomocou samostatných padákov. Nos stíhačky (v ktorom boli predtým umiestnené rakety) mal voľne dopadnúť na zem. Polovicu z 36 postavených Ba 349 použili na bezpilotné testy. Jediný let stíhačky s ľudskou posádkou sa uskutočnil 1. marca 1945 a skončil smrťou testovacieho pilota Lothara Siebera. Zvyšné stroje boli buď zničené, alebo padli do rúk spojencov.
Najhroznejšou spomedzi zázračných zbraní Luftwaffe sa mohol stať prúdový stíhací bombardér Horten H IX, ktorý svojím tvarom nápadne pripomínal neviditeľný americký strategický bombardér Northrop B-2 Spirit. Lietadlo malo kostru z oceľových rúrok, zatiaľ čo pri konštrukcii trupu a krídel sa použilo drevo, drevené uhlie a preglejka. Tieto materiály výrazne znižovali odhalenie lietadla nepriateľskými radarmi a poskytovali mu značnú odolnosť pred nepriateľskou paľbou. V marci 1945 začala továreň Gotha v durínskom meste Friedrichsroda so stavbou šiestich prototypov H IX. Nikdy ich však nedokončili. Konštruktéri totiž súbežne pracovali na vývoji medzikontinentálneho bombardéra Horten H XVIII. Z rozostavaných prototypov H IX prežil vojnu len jeden, ktorý odviezli do USA a odovzdali na preskúmanie firme Northrop…
pokračovanie článku v v časopise Quark (číslo 5/2015).
Autor: PhDr. Tomáš Klubert, PhD., Ústav pamäti národa
Foto: Wikipedia
Viac sa dočítate v časopise Quark (číslo 5/2015).
Uverejnila: ZČ