Doposiaľ najdôkladnejšia analýza kostí záhadného ľudského druhu z Indonézie poukazuje na blízku príbuznosť s africkými praľuďmi z oveľa dávnejšej minulosti.
Hobiti v Liang Bua dlhodobo používali oheň, mali pomerne vyspelé kamenné nástroje a pri love niektorých zvierat museli plánovať a spolupracovať.
V roku 2003 došlo na ostrove Flores východne od Jávy k senzačnému objavu. Austrálski a indonézski paleoantropológovia na čele s Petrom Brownom a Michaelom Morwoodom z University of New England v Armidale (štát Nový Južný Wales, Austrália) našli vo vápencovej jaskyni Liang Bua na západe ostrova kosti zvláštnych praľudí – celkovo deviatich jedincov, hoci len jedinú úplnú lebku. Spočiatku to vyzeralo, že poslední žili ešte pred 12-tisíc rokmi. Nové datovanie nálezových vrstiev ukázalo, že to bolo dávnejšie – pred 54-tisíc rokmi.
Homo floresiensis
Praľudia merali iba niečo málo vyše jedného metra. Dobový tolkienovský ošiaľ im preto po oznámení objavu v októbri 2004 pripísal prezývku hobiti. Hoci boli malí a ich mozgová kubatúra sa blížila šimpanzej, anatomické znaky poukazovali na príslušnosť k ľudskému rodu Homo. Objav napriek tomu sprevádzala polemika. Oponenti považovali hobitov za chorobou zdeformovaných Homo sapiens nedávneho dáta, postihnutých napríklad mikrocefáliou alebo Downovým syndrómom. Napokon však prevážil názor, že sú to predsa len nezávislí pravekí príslušníci rodu Homo. Dostali vedecké meno Homo floresiensis, človek floreský.
Na ostrove Flores sa predtým našli stopy praľudí druhu Homo erectus, človeka vzpriameného, spred asi 800-tisíc rokov. Ponúkalo sa, že hobiti sú ich potomkovia. No človek vzpriamený bol podstatne väčší, rozmermi tela sa dosť podobal súčasnému človeku.
Prečo boli teda hobiti takí malí? Odpoveď ponúkli zoológovia: bolo za tým ostrovné zakrpatievanie, jav pozorovaný pri zvieratách – obmedzené zdroje ostrova môžu zmenšiť telo obyvateľov. Donedávna to bol väčšinový konsenzus. Istí vedci však od začiatku upozorňovali na možnú príbuznosť hobitov s malými praľuďmi z iných častí sveta, aj oveľa staršími.
Africká kolíska ľudstva
Z čierneho kontinentu vzišli, priamo či nepriamo, všetky ľudské druhy. Aj anatomicky moderný Homo sapiens, človek rozumný, teda my. Rod Homo sa vyvinul na východe a juhu Afriky pred 2,7 až 2,3 milióna rokov. Pravdepodobne z niektorého druhu australopitekov, nazývaných predľudia, čo boli tvory s rozmermi tela a objemom mozgu o málo prevyšujúcimi šimpanzie. Po zemi sa však už zväčša pohybovali vzpriamene na dvoch končatinách, hoci ešte trávili dosť času na stromoch.
Nálezy predkov praľudí inde v Afrike, napríklad v Čade, sú vzácne a útržkové. Africké korene Homo podľa odborníkov znamenajú, že všetci sme Afričania. Z Afriky sa vydalo do Eurázie a z nej do zvyšku sveta viac migračných vĺn, prvá pred asi 1,8 milióna rokov. Naša migračná vlna sa začala iba pred čosi vyše 100-tisíc rokmi a naplno sa prejavila pred asi 50-tisíc rokmi, po tom, čo náš druh pred asi 70-tisíc rokmi takmer vymrel kvôli zhoršeniu klímy po výbuchu supersopky Toba na Sumatre.
Mozog ako dôkaz
Jediná dosiaľ objavená lebka hobita (označená LB1, čo je skratka z Liang Bua 1) patrila dospelej žene, ktorú vedci familiárne nazvali Flo. Žila pred približne 70-tisíc rokmi. Jej mozgovňa má objem iba 380 cm3, čo je na úrovni australopitekov, dokonca blízke šimpanzom. Nie je to ani polovica v porovnaní s človekom vzpriameným (priemerný objem 980 cm3). Pomerom hmotnosti mozgu a tela sú hobiti niekde medzi šimpanzmi a človekom vzpriameným. Keďže podľa výskumov sa zvieratám ostrovným zakrpatievaním mozog zmenšuje rýchlejšie ako celé telo, platí to isté aj v prípade hobitov.
Otázkou je, či mali hobiti úmerne veľkosti mozgu aj menšie rozumové schopnosti. Všetko nasvedčuje o tom, že to tak nebolo. Mozog hobitov bol zložito členený, podobne ako náš, osobitne čo sa týka čelových a spánkových lalokov mozgovej kôry. Brodmannovu oblasť 10 v čelovej mozgovej kôre, sídlo vyšších poznávacích schopností, mali hobiti približne rovnako veľkú ako my (hoci náš mozog je oveľa väčší, 1 310 – 1 475 cm3). Dôkazy hovoria o tom, že hobiti v Liang Bua dlhodobo používali oheň, mali pomerne vyspelé kamenné nástroje a pri love niektorých zvierat museli plánovať a spolupracovať.
Vlani uverejnené anatomická 3D analýza lebky a rekonštrukcia mozgu LB1 na základe CT snímkovania presvedčivo doložili, že v tomto prípade nejde o jedinca postihnutého Downovým syndrómom. Vyvrátila tak zatiaľ posledný argument zástancov pohľadu na hobitov ako na chorobne zdeformovaných príslušníkov nášho druhu. Štúdia navyše potvrdila, že jedinec LB1 má oveľa bližšie k pravekým ľudským druhom ako k nášmu.
Najnovšie zistenia
Najnovší výskum kostí hobitov potvrdil, že naozaj nie sú potomkami človeka vzpriameného a že sa nevyvinuli jeho ostrovným zakrpatievaním. Analýzu predložil štvorčlenný tím paleoantropológov, ktorý viedli Debbie Argueová a Colin Groves z Australian National University v Canberre. Výsledky uverejnili v apríli 2017 v časopise Journal of Human Evolution. Hobiti mali podľa nich najbližšie k Homo habilis, človeku zručnému, ktorý žil v Afrike pred asi 1,75 milióna rokov.
Človek floreský je na evolučnom rodostrome ľudského rodu najpravdepodobnejšie sesterský druh človeka zručného, s ktorým mal spoločného predka. Človek floreský sa mohol vyvinúť v Afrike a migroval do Eurázie, prípadne z Afriky migroval ich spoločný predok a z neho sa vyvinul človek floreský, vysvetlila Debbie Argueová.
Na skorú migráciu človeka zručného či jeho príbuzného poukázali už nálezy nezvyčajne malých praľudí v gruzínskom Dmanisi. Tí dostali pracovné meno Homo georgicus, človek gruzínsky, no pravdepodobne zosobňujú formu respektíve poddruh človeka zručného, človeka pracujúceho (Homo ergaster) alebo človeka vzpriameného.
Spracoval: Zdeněk Urban, spolupracovník časopisu Quark
Spracované podľa Nature (21. apríl a 9. jún 2016), Journal of Human Evolution (online 21. apríl 2017), PLoS ONE (8. júna 2016) a komuniké Griffith University (30. marec a 8. jún 2016), Midwestern University (8. jún 2016) a Australian National University (21. apríl 2017).
Foto: kredit: Rosino; kredit: Stuart Hay, ANU; kredit: Katrina Kenny, SA Museum
Uverejnila: ZVČ
Viac o Hobitoch, ako aj o iných zaujímavých témach, sa dočítate v časopise Quark (číslo 6/2017), ktorý nájdete v novinových stánkoch alebo si ho môžete predplatiť v elektronickej alebo papierovej verzii na www.quark.sk.