Egyptológovia a archeológovia Slovenskej akadémie vied vycestovali do Sudánu, aby preskúmali lokalitu v oblasti starovekej Núbie. Chystajú sa aj na miesta, ktoré doteraz žiadni iní vedci neskúmali. Jozefa Hudeca z Ústavu orientalistiky SAV sme sa opýtali na očakávania a význam tejto dobrodružnej expedície.
M. HUCÁKOVÁ: Vy ste boli v Sudáne už v uplynulom roku, čo sa Vám tam podarilo objaviť?
J. HUDEC: Spolu s Michalom Chebenom a Branislavom Kovárom z Archeologického ústavu SAV a sudánskou inšpektorkou Mundžidou Chalídovou z Národnej korporácie pre pamiatky a múzeá sme vo februári 2018 realizovali v Duwejme geofyzikálny výskum. Zdokumentovali sme staršiu mešitu a archeologickú prospekciu pomocou georadaru. Meralo sa na 8 plochách a po neskoršom spracovaní dát sa ukázali štruktúry indikujúce archeologické pamiatky. Po zdokumentovaní mešity vyšlo najavo, že pre skromné vidiecke podmienky je pozoruhodne veľká – má takmer 1600 m2. To je viac, ako majú stavby v starom prístave Suakin, resp. porovnateľné s Veľkou mešitou v Chartúme (cez 2000 m2). Datovanie mešity bude ešte overené odobratím vzoriek. Našli sme rôzne črepy a kamenné artefakty z rôznych období. Niektoré kamene boli obrúsené, mohli sa používať ako zrnotierky. V palmovom háji na okraji tellu sme objavili veľký opracovaný blok z čiernej žuly, s okrúhlym otvorom. Okrem toho sme pripravili viacero reportov pre sudánskych aj slovenských archeológov.
M. H.: Teraz sa idete bližšie pozrieť na lokalitu Duwejm Wad Hadž. Prečo na nej doteraz ešte nikto nerobil výskum?
J. HUDEC: Až do rozdelenia na Sudánsku republiku a Južný Sudán v roku 2011 bola krajina plošne najväčším africkým štátom. Nemala však prílišné šťastie na mierový rozvoj a tomu zodpovedal aj stav infraštruktúry. Až do postavenia novej hydroelektrárne Merowe na 4. nílskom katarakte, neďaleko našej lokality, nebola elektrifikácia v Severnej provincii štandardom. Keď som v roku 2006 cestoval po severosudánskych pamiatkach, prespával som v dedinách, kde po zotmení zapli na dve hodiny obecný generátor a potom sa šlo spať. To boli dosť náročné podmienky pre zahraničných vedcov. Hoci dodnes sú v Sudáne expedície, bývajúce v stanoch, elektrifikácia značne uľahčila výskum aj menších, dosiaľ neprebádaných lokalít, ako je Duwejm. Teraz je Sudán tretí najväčší africký štát a prežíva veľký stavebný rozvoj. Najmä stavby priehrad viedli k viacerým predstihovým archeologickým výskumom, na ktoré vyzývalo UNESCO a ktoré presahovali domáce kapacity. Medzinárodné archeologické tímy v krajine podporuje od roku 2012 aj Katarsko – sudánsky archeologický projekt QSAP.
M. H.: Čo by ste v tejto lokalite mohli objaviť? Aké sú Vaše očakávania?
J. HUDEC: Duwejm leží cez Níl naproti jednej z najvýznamnejších sudánskych lokalít – Džebel Barkalu. Timothy Kendall, súčasný vedúci výskumu pod Džebelom, ho označil za možný „starý chrám na ľavom brehu priamo oproti Džebel Barkalu, prekrytý veľmi starou mešitou“. Lokalita má charakter menšieho tellu (pahorku), prevýšeného 5 – 6 m nad okolitým terénom, na rozhraní nivy a púšte. Na vyvýšenine sa nachádzajú dve mešity a gubba (hrobka zbožného moslima). Stará, severnejšia z mešít, je v dezolátnom stave, mladšia mešita je z 20. storočia. Miesto má strategickú pozíciu na spojnici medzi Džebel Barkalom a starou kráľovskou metropolou Meroe. Výskyt chrámov na ľavom brehu Nílu, kde leží aj Duwejm, potvrdzuje aj neďaleký chrám v Saname, ktorý objavil výskum Oxfordskej univerzity ešte pred 1. svetovou vojnou.
Prítomnosť sakrálnej architektúry v Duwejme indikujú najmä úlomky alabastru a červenej žuly. V základoch stavby „veľmi starej“ mešity sa využili bloky ružového pieskovca, ktorý môže mať oveľa starší pôvod. Vchod do mešity je lemovaný dvoma veľkými blokmi čiernej žuly, ktorá musela byť na lokalitu privezená zďaleka. Vľavo od dverí leží zvyšok opracovaného žulového bloku (buď socha, alebo schodisko).
M. H.: V kontexte archeologických lokalít po celom svete, v čom je Sudán iný, špecifický?
J. HUDEC: Staroveké archeologické pamiatky v severnom Sudáne sú výsledkom konfrontácie a koexistencie staroegyptskej civilizácie a afrických kultúr v hornej a dolnej Núbii. Na chrámoch v Núbii sa prelínajú bohovia staroegyptského a miestneho panteónu. Starí Egypťania útočili na Núbiu a vládli jej niekoľko storočí. Núbijci im to vrátili v Treťom prechodnom období, keď ako faraóni 25. dynastia na niekoľko desaťročí obsadili Egypt. Títo takzvaní „čierni faraóni“ viedli v 20. storočí k zrodu idey „negritude“, populárnej najmä v súčasnom Senegale. Podľa nej majú kultúry subsaharskej Afriky faraónsku tradíciu.
M. H.: Čo to pre Vás osobne znamená vybrať sa do krajiny, v ktorej životné podmienky nie sú možno tie najľahšie a niekoľko týždňov skúmať, bádať, pozorovať?
J. HUDEC: Ak pominiem pracovný rozmer, osobne je pre mňa dôležité, že moji najbližší sa s mojimi destináciami už zmierili a podporujú ma. Môžem tak odchádzať vnútorne vyrovnaný. Pri návratoch niekedy myslím na Štúrovu „filozofiu života“ a istú podobnosť medzi Uhorskom 19. storočia a africkým vidiekom. Pobyty mi, žiaľ, umožňujú vidieť aj bezcieľnosť a samoúčelnosť našej konzumnej spoločnosti…
Zhovárala sa: Monika Hucáková pre portál Veda na dosah
Fotografie a rozhovor poskytol: Jozef Hudec, SAV
Uverejnila: VČ