Kňaz, politik, národovec, ktorý bol v našej histórií nepochybne významnou osobnosťou formujúcou spoločnosť. Od jeho narodenia uplynulo už 201 rokov. Mnohí odborníci skúmajú jeho život, a najmä, jeho odkaz ďalším generáciám. Podobne to vnímajú aj hostia sobotňajšej relácie Slovenského rozhlasu Veda SK, ktorí ako sami priznali, neštudujú až tak, ako vyzeral jeho život, akú mal povahu či záujmy, skôr sledujú, ako ho vnímajú generácie, ktoré nasledovali po ňom a čo všetko nám táto osobnosť môže povedať dnes. Hosťami sobotňajšieho vedeckého večera boli na Rádiu Slovensko PhDr. Daniela Kodajová, PhD. a Peter Macho, PhD., obaja z Historického ústavu SAV.
Doktorka Daniela Kodajová sa ako historička špecializuje práve na 18. storočie. „Je to obdobie, ak by existoval nejaký stroj času, v ktorom by som sa chcela ocitnúť. Už ako študentku ma nepriťahovali dejiny 20. storočia – prvá svetová vojna, druhá svetová vojna, boli to také hrôzostrašné filmy, s ktorými sa bežný človek dostane do styku. Tým ale nechcem povedať, že 19. storočie bolo nejaké mierové, ale dosť ma nadchýnala generácia romantikov,“ povedala Daniela Kodajová.
„Pre mňa sú obidve storočie zaujímavé a ja ich mám tak trošku prepojené, pretože sa zaoberám kolektívnou pamäťou, to je to, čo by sme mohli tak ľudskejšie nazvať historické vedomie alebo historické povedomie. Konkrétne sa venujem národným symbolom, národným hrdinom, preto v podstate mňa na Hurbanovi a Štefánikovi ani nezaujíma ich reálny život, ako žili, fungovali, pracovali, cestovali, bojovali, ale ako fungujú ako symboly po svojej smrti. Toto všetko sa u nás odohráva v porovnaní so stredoeurópskym priestorom s posunom približne o polstoročie. Až po tom, ako sme získali samostatnú štátnosť,“ povedal Peter Macho.
Jozef Miloslav Hurban pôsobil vo verejnom, najmä literárnom živote takmer polstoročie. Odborníci ho popisujú ako húževnatého človeka, ktorý sa „zahryzol do každého problému“.
„Riešil, čo bolo treba. Či už otázku jazyka, literatúry, vydával almanachy Nitra, fungoval v rôznych cirkevných, teologických sporoch. Každému problému sa venoval s rovnakou intenzitou podľa potreby a aj preto je ťažko spracovateľný ako osobnosť,“ povedal Peter Macho.
Historička však pripomína, že sa v jeho živote našli aj negatívne momenty. „Vyplýva to z jeho povahy. Nezastavil sa, keď bolo treba, neváhal, vyšiel, opustil rodinu, nedal o sebe vedieť, aby nevyzradil druhých. Keď sa ešte ako študenti dohodli, že najväčšou métou je pre nich literatúra, dramatická tvorba, alebo básne, on sa do toho pustil, hoci na to nemal žiadne básnické črevo, ani umelecké, bolo to nad jeho sily, veď mal len 18 rokov. A potom ho všetci kritizovali, keď začal vydávať časopis. Mal dosť sporov, lebo to bol veľmi zásadový človek,“ povedala Daniela Kodajová.
Žiaci majú v učebniciach napísané, že Štúr, Hurban, Hodža sa stretli na fare v Hlbokom a tam sa jednoznačne dohodli, že povýšia stredoslovenské nárečie na spisovný slovenský jazyk. Historici toto spochybňujú. „Pravdou však je, že oni sa v tom júli 1843 v Hlbokom nedohodli. Štúr s Hurbanom boli za jedno, za túto voľbu, teda za stredoslovenčinu, ale Hodža veľmi váhal a spočiatku odrádzal od tohto kroku. Bol konzervatívnejší v jazykovej otázke. Bol to na Slovensku veľký spoločenský otras a oni vedeli, že ak pristúpia na takéto riešenie, staršie generácie vzdelancov nebudú veľmi náchylné akceptovať toto riešenie a postavia sa proti nim. Tieto otrasy potom aj prišli,“ povedal Peter Macho.
Národovec Hurban zomrel 21. februára 1888. Historici o ňom napísali knihu Osobnosť v spoločnosti a reflexií. Zhodujú sa, že je nesmierne dôležité pripomínať si jeho pôsobenie aj dnes. „Každá generácia má nejaký svoj vlastný pohľad. Kým na začiatku bol vnímaný ako panslav, burič, hurbanista, po roku 1918 sa veľmi hodilo to, že bol vnímaný ako jeden z prvých bojovníkov za slobodu. Preto sa aj hovorilo, že je náš prvý legionár. V tom období mal dokonca väčší cveng ako Štúr,“ povedal Pavol Macho.
„Hurban má jednu vetu, presne si to nepamätám, ale zreprodukujem to. Národ, ktorý nepozná svoju históriu, je len hromádka kostí otrockých. Myslím si, že históriu treba poznať práve preto, že mnohí ľudia majú pocit, že história sa mení, interpretácie sa menia. Ale čo komu bráni preštudovať si, zistiť, vypátrať, ako to bolo,“ dodala na záver relácie Daniela Kodajová.
Celú reláciu na tému si môžete vypočuť z archívu Rádia RTVS
Spracovala: Monika Hucáková pre portál Veda na dosah
Ilustračné foto: Pixabay.com /Free-Photos/
Uverejnila: VČ