Koncom februára sa na Slovensku konajú parlamentné voľby. Sú z hľadiska dejín dôležité? Môžeme ich prirovnať k niektorým voľbám z minulosti? Aj to sme sa pýtali odborníka na novodobé dejiny Slovenska Ivana Kamenca z Historického ústavu SAV.
Tento rok uplynie 100 rokov od prvých slobodných a demokratických parlamentných volieb, ktorých sa mohli Slováci zúčastniť. V ideálnom svete by sme za ten čas mali voliť 25-krát, v skutočnosti sme za uplynulých sto rokov slobodne volili len 14-krát. Okrem druhej svetovej vojny nám dobre naštartovaný demokratický volebný systém narušil najskôr fašizmus a neskôr komunizmus. Od vzniku samostatného Slovenska v roku 1993 pôjdeme voliť ôsmy raz.
Prvé skutočne demokratické voľby si Slováci užili v roku 1920, keď volili poslancov do Národného zhromaždenia prvej Československej republiky (ČSR). Kým v Rakúsko-Uhorsku nemohli voliť ženy a platilo tu vzdelanostné a majetkové kvórum (voliť teda mohli len primerane majetní či primerane vzdelaní muži), vo voľbách v roku 1920 v novovzniknutej ČSR mohol voliť každý, kto dosiahol vek 21 rokov. Volebné právo v Československu patrilo k najdemokratickejším v Európe.
Ozývajú sa názory, že februárové voľby sú prelomové a že by mali priniesť zmenu. Ako sa na to dívate vy ako odborník na novodobé dejiny Slovenska?
Každé voľby sú významné. Tvrdenie, že tieto voľby sú prelomové, považujem za klišé. Žijeme v parlamentnej demokracii, so všetkými jej chybami a nedostatkami. V žiadnom demokratickom systéme neexistujú prelomové voľby. Samozrejme, po každých demokratických voľbách sa čiastočne modifikuje, koriguje postup vládnutia, menia sa aj priority, ale nie je to radikálna premena. Ide skôr o prirodzený vývoj a kontinuitu. V moderných dejinách nepoznáme situáciu, ktorú by sme vedeli charakterizovať ako radikálnu zmenu spôsobenú voľbami.
Niektoré voľby môžu byť významnejšie ako iné. Také boli napríklad tie v roku 1998. Ale slovo „prelomové“ využívajú väčšinou politici pre vlastný politický marketing. Na druhej strane má toto klišé aj jednu pozitívnu stránku. Je to nástroj na mobilizáciu voličov vo voľbách.
Zaujímavé na týchto voľbách je to, že sa zo všetkých strán skloňuje zmena. Dokonca aj súčasná vláda deklaruje potrebu zmeny, nie potrebu kontinuity. Stále sme však súčasťou Európskej únie, sme demokratický štát a je tu politická aj občianska kontinuita.
V Európe dnes odborníci často spomínajú krízu demokracie či nárast extrémizmu. Ako si to vysvetľujete?
Ak by som to mal prirovnať k historickým udalostiam, ako prvé mi napadne nástup pravicových extrémistických síl v dôsledku hospodárskej krízy v 30. rokoch minulého storočia. Jej dôsledky sa však z hľadiska tragickosti nedajú ani zďaleka porovnať s novodobými ekonomickými krízami.
Na druhej strane politici vždy hľadajú nepriateľa, to nie je nič nové. Vtedy to boli Židia, dnes sú to v celoeurópskom meradle migranti a v slovenskom prostredí migranti a Rómovia.
Ako sa vyvíjal volebný systém na našom území? Akým spôsobom Slováci volili v roku 1920?
V Rakúsko-Uhorsku fungovali voľby, no rozhodne neboli z dnešného pohľadu demokratické. Existovalo majetkové a vzdelanostné kvórum. Niektorí hovoria, že vzdelanostné kvórum by sa hodilo aj dnes. Toto je však paradox demokracie. Hlas nevzdelaného človeka zaváži rovnako ako hlas špičkového intelektuála. To je však slabosť i sila demokracie. Voľby v období prvej ČSR boli v porovnaní s pomermi v Rakúsko-Uhorsku obrovským pokrokom smerom k demokracii. Oproti dnešným voľbám mali vtedajšie voľby 2, niekedy až 3 skrutíniá (volebné kolá).
Nemecká delegácia vo Versailles. Usporiadanie krajín po I. svetovej vojne mali v rukách dohodové mocnosti. Zdroj: Wikipedia, Bundesarchiv
Významným rozdielom oproti dnešku boli takzvané viazané kandidátky. Dnes môžeme zakrúžkovaním konkrétnych mien na príslušnej kandidátke voliť vybrané osoby poslancov. V roku 1920 však ľudia nevolili poslancov, ale stranu. Do urny sa vhadzoval papier s názvom strany a ak tá dostala po voľbách 10 mandátov, získali ich prví desiati v strane. Viazané kandidátky vzbudzovali námietky, pretože ľudia nemohli ovplyvniť výber konkrétnych osôb.
Ale stále to boli voľby, ktoré mali všetky znaky parlamentnej demokracie.
Aké strany volili Slováci v medzivojnovom období?
V prvých voľbách sa na Slovensku s veľkým náskokom na prvom mieste umiestnili Sociálni demokrati (SD). Na druhom mieste skončila Slovenská národná a roľnícka strana. Na treťom mieste bola Slovenská ľudová strana, od roku 1925 Hlinkova slovenská ľudová strana – HSĽS.
Všetky ostatné voľby v rokoch 1925, 1929 a 1935 vyhrali v rámci Československa agrárnici. Na Slovensku vyhrávala všetky voľby HSĽS , a to nielen parlamentné, ale aj komunálne. Od roku 1928 sa HSĽS stávala víťazom tiež vo voľbách do Krajinského zastupiteľstva. Kým ostatné strany sa trieštili, HSĽS zostávala kompaktná. Mala, samozrejme, vnútorné pnutia, ale Hlinka bol silný autoritatívny vodca, ktorého všetci rešpektovali. Ľudová strana bola do roku 1938 štandardnou politickou stranou, ktorá mala síce totalitné a autoritatívne tendencie, svoju vedúcu pozíciu však budovala najmä na nacionálnych, náboženských a čiastočne aj sociálnych témach.
Dôležitým momentom v slovenskej politike bol vznik Ústavy vo februári 1920. Ukrývala sa v nej rozbuška, ktorou bola preambula o československom národe. HSĽS za túto ústavu síce hlasovala, ale nesúhlasila s myšlienkou československého národa a s jej dôsledkami v každodennom politickom živote a v štátoprávnej praxi. Napriek tomu Slovensko v medzivojnovom období prežívalo predtým nevídaný spoločenský, politický a kultúrny rozmach.
Pomník Andreja Hlinku v Prešove. Autor: Jozef Kotulič, vlastné dielo Zdroj: Wikipedia
Volebné úspechy HSĽS priviedli jej vedenie k mylnému presvedčeniu, že iba ich strana je jedinou autentickou reprezentantkou záujmov slovenského národa a kto nie je prívržencom autonómie, je neprajníkom alebo nepriateľom slovenského národa. Neskôr to vyústilo k jej autoritatívno-totalitným metódam vládnutia. Okrem toho ľudáci neboli jedinými zástancami samobytnosti slovenského národa. Túto myšlienku zastávali na Slovensku aj tunajší reprezentanti iných politických subjektov. Slovenská národná strana mala tiež v programe autonómiu Slovenska a v rámci Československa autonómiu uznávali aj ľavičiari.
Ľudáci svojich voličov teda oslovovali prostredníctvom tém samobytnosti slovenského národa, autonómie Slovenska a zdôrazňovania náboženstva vo verejnom živote. HSĽS výdatne operovala náboženskými argumentmi, ktoré sa vždy stretávali s ohlasom. Tu možno vidieť istú paralelu s dnešnou predvolebnou agitáciou niektorých politických subjektov.
HSĽS nebola jediná strana, ktorá chcela autonómiu a nebola ani jediná strana, ktorá bola náboženská a sociálna. Čo im teda pomáhalo získavať popularitu?
Za rast vplyvu HSĽS boli do značnej miery zodpovedné celoštátne československé strany pôsobiace aj na Slovensku, ktoré nechceli alebo nedokázali riešiť štátoprávne postavenie Slovenska. V hre nebola len autonómia. Šlo aj o uznanie Slovákov za samostatný národ.
Ani dnes podľa mňa nie sú za rast extrémizmu v politike zodpovední migranti či Rómovia. Zodpovednosť za nárast týchto tendencií nesú aj vládnuce, aj opozičné strany svojimi egoistickými krokmi, partikularizmom (snaha o rozdrobenie celku, pozn. red.) a chamtivosťou. Devalvácia kultúry politiky a slušnosti jednoznačne nahráva politickému extrému. Nikto sa, samozrejme, s extrémistickými myšlienkami a s ich reprezentantmi otvorene nestotožňuje. Nepriamo, no zato účinne ich však mnohé politické subjekty podporujú svojím správaním a svojou činnosťou, respektíve nečinnosťou.
Plagát antiboľševistickej nacistickej propagandy z roku 1937, „Boľševik bez masky“. Autor: Herbert Agricola – Library of Congress, Zdroj: Wikipedia
Ak má mať poznávanie dejín zmysel, musí mať súvislosť s dneškom. Každý si ľahko zistí, v ktorom roku vypukla prvá a v ktorom druhá svetová vojna. Dôležitý však nie je dátum. Najpodstatnejšie je, aby sme vedeli, čo daná udalosť znamená dnes. Nie som prívržencom často používaného bonmotu, že história je učiteľkou života. Nie je. Keby bola, asi by sme dnes boli politicky, spoločensky, ekonomicky a kultúrne niekde úplne inde. Viac sa mi páči myšlienka filozofa B. Crocehoa, ktorý povedal, že celé dejiny sú dejinami dneška.
Dnes však žijeme v úplne iných podmienkach, štátoprávne a národné otázky máme vyriešené. Napriek tomu však extrémizmus rastie. Prečo je to tak?
Ľudia nepoznajú alebo nechcú poznať reálne historické udalosti a súvislosti. Sú nespokojní. Každá generácia sa vyhraňuje proti predošlému vývoju, čo je prirodzené. Mladí radi počúvajú o zmene, o novom poriadku. Vždy sa objaví niekto, kto začne vykrikovať: „Pozrite sa okolo seba, všade samý podvod, samá krádež a špina! My to všetko napravíme, odstránime, vybavíme!“ To vždy pritiahne pozornosť ľudí, ktorí sú nespokojní so svojím postavením. Hľadajú nepriateľa, ktorý to zavinil. História je plná osobností, ktoré sľubovali, že nastolia poriadok a ponúkali rýchle a jednoduché riešenia. Aj Hitler to sľuboval. Počas hlbokej hospodárskej krízy sa na plagátoch písalo: „Hitler je naša posledná nádej.“ A rozhodne sa nedá povedať, že tí, čo ho volili, boli všetci nacisti.
Nie je to len o vzdelaní a sociálnej štruktúre spoločnosti. Inklinácia k extrémizmu sa nedá presne ohraničiť, definovať. Ale existujú paralely so súčasnosťou. Extémizmu nahráva, keď sa politická debata devalvuje a ľudia, ktorí by mali vzbudzovať dôveru, na seba útočia, strany sa nevedia dohodnúť a donekonečna sa štiepia.
Dostali sme sa zatiaľ po voľby v roku 1935. Čo sa dialo počas tých nasledujúcich v roku 1938?
Voľby v roku 1938 predstavovali prvé prerušenie demokratického volebného procesu. Akonáhle sa ľudáci dostali k moci, prejavili naplno svoje totalitné ciele. Voľby boli vyhlásené v sobotu 26. novembra a politické strany mali predložiť kandidátky do nedele 27. novembra. Oficiálna vyhláška o vypísaní volieb bola publikovaná v pondelok 28. novembra. V rovnaký deň úrady oznámili, že bola podaná jediná kandidátka, kandidátka Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Strany slovenskej národnej jednoty (HSĽS – SSNJ).
Víťazný február 1948: Nekomunistickí ministri podávajú demisiu. Autor: Národný archív, Zdroj: Wikipedia
Voľby vyzerali viac ako referendum než ako voľby. Ľudia do urien vhadzovali odpoveď v podstate na jedinú demagogickú otázku: „Chceš nové slobodné a šťastné Slovensko?“ Na niektorých miestach boli pre príslušníkov národnostných menšín vyčlenené zvláštne urny, čo jasne porušilo tajnosť volieb a základné práva voličov. Pri tejto udalosti je ale dôležité pripomenúť, že jednotnú kandidátku na Slovensku nevymysleli komunisti, hoci tí tento systém po roku 1948 doviedli do dokonalosti. V čase vojnovej SR sa už voľby nekonali a do Snemu SR menoval poslancov prezident republiky. Ďalšie voľby sa konali v roku 1946. Žiaľ, ani tieto voľby nemali celkom demokratický charakter. Mohli v nich kandidovať iba strany združené v Národnom fronte a navyše volebného práva boli zbavení občania tunajšej maďarskej a nemeckej menšiny. V celoštátnom meradle sa najsilnejšou stranou stala KSČ, hoci na Slovensku získala iba 30 percent hlasov oproti 61 percentám hlasov Demokratickej strany. Po nastolení komunistickej totality v roku 1948 sa ďalších 40 rokov voľby opäť konali s jednotnou kandidátkou a ich priebeh bol popretím akýchkoľvek demokratických a občianskych práv voličov, a to po formálnej i obsahovej stránke.
Po 40-ročnej prestávke nás čakajú v poradí desiate parlamentné voľby. Čo nás podľa vás čaká?
Paradoxom je, že v roku 1989 boli slobodné voľby jednou z hlavných požiadaviek. Dnes ich máme a polovica oprávnených voličov nechodí voliť. Čo sa týka budúcnosti, som veľmi zlý prognostik. Ak sa snažím niečo predpovedať, vždy to dopadne presne opačne. Myslím si, že tohtoročné voľby by mali dokázať, že spoločnosť je schopná korigovať extrémne názorové prúdy. Nemusíme si padať do náruče, mali by sme však byť schopní zmierniť prejavy xenofóbie a obrúsiť jej hrany. Mali by sme byť viac sebavedomými voličmi než len pasívnymi, a preto ľahko manipulovateľnými občanmi.
Tamara Leontievová
Foto: Wikipedia, Pixabay.com, Pexels.com