Dejiny Spiša, ako je známe, sú v mnohom ohľade komplikovanejšie ako dejiny iných historických regiónov strednej Európy. Prispelo k tomu niekoľko závažných činiteľov. Predovšetkým historická Spišská stolica (Comitatus Scepusiensis) nie je, na rozdiel od iných stolíc bývalého Uhorského kráľovstva, vymedzená jasnými geografickými determinantami. Tvorilo ju poriečie troch významných riek Popradu, Hornádu a Hnilca, v niektorých obdobiach dokonca aj rieky Bodvy. Medzi dolinami týchto riek sa nachádza viacero horských celkov, ako sú napríklad Pieniny, Spišská Magura, Tatry, Kozie Chrbty, Levočské vrchy, či Volovské vrchy. V pravom slova zmysle nejde o dejiny jedného regiónu, ale akoby o dejiny niekoľkých prirodzených spádových oblastí.
To je malá ukážka z publikácie Historia Scepusii II s podtitulom Dejiny Spiša od roku 1526 do roku 1918. Pripravená bola na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Jej editormi sú prof. Martin Homza, Dr. z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, Katedra slovenských dejín a riaditeľ Historického inštitútu Jagelovskej univerzity v Krakove prof. Stanisław A. Sroka.
Úloha vypracovať dejiny Spiša sa dostala do Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Poľskej republiky o cezhraničnej spolupráci z roku 1994, teda pred 20 rokmi. Druhý diel syntézy dejín Spiša Historia Scepusii: Dejiny Spiša od roku 1526 do roku 1918 má ambíciu ponúknuť bežnému i náročnejšiemu čitateľovi dejiny pohraničného regiónu bývalého Uhorského kráľovstva v rozmedzí uvedených dátumov. Ide o približne 400 rokov histórie, ktorá sa odohrávala zväčša na území jedinej historickej územno-správnej jednotky (comitatus/ stolica/župa). „Teoreticky nešlo o komplikované zadanie. Pocit však klame,“ tvrdia autori v úvode.
Ako sa ďalej uvádza v publikácii, zložitému geografickému členeniu historického Spiša zodpovedalo tiež jeho neobvyklé zložité územno-správne členenie. Evanjelický farár Samuel Bredecky (Bredetzky) sa o ňom začiatkom 19. storočia vo svojom cestopise vyjadril asi v tom zmysle, že cudzinec by sa ho radšej ani nemal pokúšať pochopiť. V zásade ho však tvorili Veľká a Malá spišská stolica, Spišské starostovstvo, to jest 13 spišských miest s Ľubovnianským hradným panstvom zálohovaných od roku 1412 v prospech Poľskej koruny, 11 spišských kráľovských miest a privilegované územie Spišského banského okruhu (Terra montanorum). K tomu ešte treba prirátať aj dve slobodné kráľovské mestá Levoču a Kežmarok s ich osobitným právnym statusom. Ani obyvateľstvo tohto priestoru nebolo nikdy homogénne. V najsevernejšej, prevažne hornatej časti Spiša prevažovalo najmä pastierske obyvateľstvo. V úrodnejšej Popradskej kotline a Hornádskom podolí zasa obyvateľstvo, ktoré sa zaoberalo poľnohospodárstvom. V doline rieky Hnilca sa žilo najmä z baníctva a spracovania kovov. V spišských mestách a mestečkách ďalej žili početní obchodníci a remeselníci. V banských mestách zasa banskí špecialisti, úradníci a nájomní banskí robotníci. K uvedenému treba prirátať lesných robotníkov, ktorí sa starali najmä o dostatok dreveného uhlia.
Autori publikácie ďalej píšu, že tomuto spektru zodpovedalo tiež stavovské usporiadanie spišskej society. Pastieri na severe sa tešili v prevažnej miere osobnej slobode alebo len minimálnemu pripútaniu k pôde. Podobne osobne slobodní boli aj nájomní robotníci žijúci v dedinách a mestečkách Spišského banského okruhu. K najväčším zemepánom Spiša oproti tomu patrilo len pár spišských rodov na čele s dedičnými spišskými županmi z rodu Turzovcov (Thurzo) a Čákiovcov (Csáky). Okrem toho sa na Spiši v rokoch 1526 – 1918 stretávame aj s vysokým počtom nízkej šľachty združenej najmä v Malej spišskej stolici (Stolica 10 spišských kopijníkov). V uvedenom období sme však aj svedkami početných nobilitácií, to jest uvedenia do šľachtického stavu jednotlivých spišských rodov, či už za ich vojenské alebo profesionálne zásluhy. Stavovský obraz Spiša ďalej dokresľuje osobne slobodné obyvateľstvo spišských miest a mestečiek, ktoré okrem remeselníkov združených v rôznorodých cechoch, bohatého patriciátu zaoberajúceho sa prevažne obchodom a vrstvy mestskej chudoby, tvorili aj početní vzdelanci. Tí pôsobili najmä ako pisári v jednotlivých mestách alebo boli vo väčšom počte združení okolo slávnych spišských škôl. Význam škôl v Kežmarku, Levoči, Podolínci či pri Spišskej kapitule bol nielen regionálny, ale často aj celokrajinský či dokonca nadnárodný a medzištátny. Osobitné postavenie v tejto štruktúre mal vzdelaný klérus, ktorý zaobstarával každodennú starostlivosť o duše Spišiakov. Nápomocné v tomto nikdy nekončiacom diele boli tiež neobvykle početné, najmä v porovnaní s inými uhorskými stolicami, mníšske rády (jezuiti, františkáni, kamalduli, pavlíni, milosrdní bratia).
Priamym predchodcom diela je zborník Terra Scepusiensis: Stav bádania o dejinách Spiša, ktorý bo výstupom z medzinárodnej konferencie rovnakého názvu, ktorá sa konala v Levoči na jeseň v roku 2002. Tejto 996 stránkovej publikácii sa na konci roku 2005 v Sieni senátu Jagelovskej Univerzity v Krakove dostalo ocenenia Henryka Wereszyckého a Wacława Felczaka za najlepšiu publikáciu prehlbujúcu poznanie dejín národov stredo-východnej Európy. V roku 2012 za predchádzajúce diela prezident Poľskej republiky Bronisław Komorowski udelil Martinovi Homzovi Rytiersky kríž Poľskej republiky za zásluhy. Stanisławovi Srokovi bol v roku 2013 Miroslavom Lajčákom udelený Diplom ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky za zásluhy o rozvoj priateľských vzťahov medzi Poľskom a Slovenskom.
Základnými znakmi knihy Historia Scepusii, vol. 2 sú objektivita a vedeckosť, ktorá je spojená s požiadavkou populárneho podania histórie Spiša. Je určená najmä pre stredoškolsky vzdelaného užívateľa (čitateľa). Ponúka mu významný počet prekladov pôvodných, najmä latinských, nemeckých či slovenských alebo poľských prameňov priamo v texte a bohatý obrazový materiál – 779 obrázkov a 33 máp, základnú literatúru a orientáciu v problematike. Jedným slovom, ak si potenciálny odberateľ odmyslí etnológiu či podrobné dejiny literatúry Spiša, potom by finálny text, spolu so zoznamami použitej literatúry, mal spĺňať všetky predpoklady stať sa prvým a východiskovým zdrojom základných informácií nielen o Spiši v rozmedzí rokov 1526 – 1918, ale aj širších slovenských a stredoeurópskych dejín.
Z medzinárodného hľadiska je kniha reprezentatívnym (a možno aj najväčším) medzinárodným projektom spoločných dejín dvoch európskych národov, hoci v tomto prípade len jedného prihraničného regiónu (doteraz vyšli s veľkým ohlasom len spoločné francúzsko-nemecké včasnostredoveké dejiny).
V roku 2010 vydavatelia i celá Pracovná skupina pre dejiny Spiša, vydali poľskú edíciu Historia Scepusii, vol. 1: Dzieje Spisza do roku 1526, ed.: Martin Homza a Stanisław A. Sroka. Bratislava a Krakov : Etc, 2010. Kvôli dopytu západoeurópskych čitateľov po tomto diele, jeho vydavatelia tiež pracujú na získaní grantu pre nemecko-jazyčnú, respektíve anglicko-jazyčnú mutáciu tohto diela.
Okrem renomovaných autorov, akými sú zo slovenskej strany napríklad František Žifčák, Ivan Mrva, či Martin Homza, Diana Duchoňová, editori postavili svoj autorsky kolektív aj na mladých a perspektívnych historikoch overených z predchádzajúcej spolupráce (napríklad – Zuzana Jánošíková, Katarína Chmelinová, v neposlednom rade Naďa Labancová a iní). Z hľadiska medzinárodného zastúpenia v projekte, okrem poľských vedcov – Artura Patka, Zdzisława Nogu a zosnulých Henryka Rucińského a Janusza Kurtyku etc., je projekt zastúpený aj autormi z Maďarska a Nemecka (Abrahám Barna, zosnulý Ilpo Tappani Piirainen).
*********************************************
Výstupy v rámci medzinárodného projektu Syntézy dejín Spiša: Terra Scepusiensis: Stav bádania o dejinách Spiša, ed.: Ryszard Gładkiewicz a Martin Homza. Levoča a Wrocław : Kláštorisko, n.o., 2003, 996 s.
Historia Scepusii, vol. 1: Dejiny Spiša do roku 1526, ed.: Martin Homza a Stanisław A. Sroka. Bratislava a Kraków: Etc, 2009, 663 s.
Historia Scepusii, vol. 1: Dzieje Spisza do roku 1526, ed.: Martin Homza a Stanisław A. Sroka. Bratislava a Kraków : Etc, 2010, 663 s.
Historia Scepusi, vol. 2: Dejiny Spiša od roku 1526 do roku 1918, ed.: Martin Homza a Stanisław A. Sroka. Bratislava a Kraków : Etc, 2016, 1 165 s.
Odborný garant textu: prof. Martin Homza, Dr. Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave
Spracovala: Slávka Cigáňová (Habrmanová), NCP VaT pri CVTI SR
Uverejnila: VČ
