Katarína Nádaská rozpráva o tom, ako Slovania oslavovali začiatok leta.
Ilustračná fotografia ľudí okolo svätojánskej vatry. Zdroj: iStockphoto.com
„U Slovanov sa vyžadovala vernosť, no raz do roka bolo povolené ju porušiť. Bolo totiž žiaduce, aby sa narodilo čo najviac detí, pretože sila kmeňa závisela od počtu členov,” hovorí v rozhovore etnologička a historička Katarína Nádaská.
V rozhovore sa ešte dočítate:
- prečo počas zvyku dochádzalo k obradnej promiskuite,
- či bola tradícia svätojánskych ohňov rozšírená aj u iných národov,
- aký význam mal oheň,
- čo sa okrem preskakovania ohňa dialo,
- v akej podobe sa sviatok zachoval dnes.
Odkiaľ pochádza tradícia pálenia svätojánskych ohňov?
Sviatok svätého Jána sa na Slovensku nazýva aj Rusadle, Turíce, Letnice. Je veľmi starý, pochádza ešte z predkresťanského obdobia, keď sa volal letný slnovrat alebo kupala, čo je staroslovanský názov pre kúpať sa. Bolo to prvé kúpanie v prírode, ktoré sa dialo práve počas letného slnovratu. Sviatok bol vyjadrením úcty k slnku, lebo Slovania uctievali slnečné božstvá. Bolo zosobnené v podobe mládenca, plného sily a rozkvetu. Slnovrat znamenal prosbu za dobrú úrodu, poďakovanie za čas, pretože sa tradovalo, že na svätého Jána otvára sa k letu brána.
Mali Slovania špeciálny dôvod, prečo bolo prvé kúpanie práve počas slnovratu?
Počasie už bolo vhodné. Mladí ľudia tomuto tiež pripisovali špeciálne vlastnosti, ako je plodnosť. S ňou sa spája ešte jedna vec. Zo života Slovanov v predkresťanskom období máme pomerne málo správ, ktoré by boli relevantné. Máme však správy od cestovateľov, ktorí prechádzali aj strednou Európou, alebo od antických historikov Herotoda a Prokopia. Počas letného slnovratu mohli Slovania, ktorí dodržiavali manželskú vernosť, mať čo najviac pohlavných stykov. Bolo to veľmi žiaduce u žien, ktoré boli schopné priniesť na svet nový život. Hovorí sa tomu obradná alebo náboženská promiskuita. Nie je to niečo, čo by poznali len Slovania, stretávame sa s tým u mnohých starovekých národov.
Aký mal tento zvyk účel?
U Slovanov to bolo celkom logické, pretože sila kmeňa – spájali sa do kmeňových zväzov a neskôr vytvorili Veľkú Moravu – bola taká veľká, koľko členov mal, koľko detí sa narodilo. Úmrtnosť bola pomerne vysoká, no práve preto bolo potrebné, aby sa rodilo čo najviac detí. Tento obrad preto treba chápať v tom zmysle, že šlo o posilnenie kmeňa.
Majú Slovania tento zvyk z miesta, odkiaľ prišli, alebo ho prebrali až neskôr, keď sa tu usídlili?
Na túto otázku nedokážem odpovedať a myslím si, že ani nevieme. Zvyk sa objavoval aj u susedných národov. Informácií, odkiaľ prišiel, je relatívne málo. Vieme však, že Slovania ho mali len v predkresťanskom období, potom sa všetko zmenilo. Zaviedol sa monoteizmus, manželstvo ako zväzok muža a ženy. Predtým mohol mať jeden muž viacero manželiek, ale musel sa vedieť o ne postarať. Využívali to však skôr kniežatá. Po prijatí kresťanstva sa sviatok zmenil na Sviatok svätého Jána alebo Vajana, ako mu ľudovo hovorili.
Bol sviatok známy len u nás?
Nielen u nás, ale v celom slovanskom okruhu, Poliaci mali napríklad Sobotky. Mládež sa schádzala na kopcoch vo voľnej prírode. Kresťanstvo pridalo to, že sa po zotmení zišla celá dedina. Mohli prísť aj starí a mladí, každý, kto vládal. Prichádzali kvôli rituálu nietenie nového (mladého) ohňa. Oheň nietil slobodný mládenec, ktorý bol statočný, mal morálny kredit. Hovorilo sa, že „bol čistého srdca“. Mal to byť mládenec, ktorý ešte nepoznal ženu, čiže mladík, ktorý len prednedávnom prekročil hranicu chlapčenstva a mládenectva.
Prebiehal výber nejakým špeciálnym spôsobom?
Mládenci si vybrali spomedzi seba chlapca, ktorému zverili túto úlohu. Oheň sa kresal kresadlom alebo sa točil s práchnom. Bola to zodpovedná príprava, aby nevznikol požiar, pripravili sa ohniská, kde mohol oheň horieť. Snažili sa ho udržiavať nízky, aby sa nerozširoval. Keď sa rozhorel, gazdinky si vzali trošku uhlíkov domov do sporákov, aby aj tam mali nový oheň. Starí muži si zapaľovali fajky. Cieľom bolo, aby sa nový oheň dostal aj do domácností. Po tomto úkone a pesničkách sa starší ľudia a malé deti pobrali domov a svätojánska noc potom patrila mládeži. Oheň sa udržiaval v primeranej výške, nebol veľmi veľký, pretože potom začalo preskakovanie, na ktorom sa zúčastňovali rovnako mládenci aj devy, aby ukázali svoju šikovnosť. Chlapci aj tancovali mládenecké tance – cifrovali.
Aký význam mal oheň?
Mal očistnú funkciu. Preskakovaním sa mladí ľudia akoby očistili. Bola to taká predpríprava na to, čo sa malo diať. Hoci kresťanstvo zakazovalo náboženskú promiskuitu či predmanželské sexuálne vzťahy, realita bola trošku iná. To je rozdiel medzi normatívnym náboženstvom a žitým náboženstvom. Predpisy hovorili jednu vec, ľudia v rámci ľudovej relígie ich však vnímali po svojom.
Čo sa okrem preskakovania ohňa dialo?
Slobodné dievčatá vili vence, ktoré si dávali na hlavu. Vo folklóre symbolizujú dievčenstvo, panenstvo, čistotu. Do polnoci sa hrala hra, kde každé dievča venček hádzalo za seba, pričom vždy za ňou stál mládenec, ktorý mal palicu v podobe kopije. Snažil sa ňou venček chytiť. Bola to symbolika toho, že dievča príde o panenstvo. Mladí ľudia si počas noci vyznávali lásku, prípadne došlo aj k telesným kontaktom. Bol tu však rozdiel. Keď sa z takejto noci zrodili deti v predkresťanskom období, považovali ich za posvätné a všetko bolo v poriadku. Po prijatí kresťanstva to bol problém, hlavne keď sa mládenec rozhodol, že si dievča nevezme za manželku.
S tým sa vo folklóre spájajú rôzne prísahy, ktorými sa dievčina snaží vymámiť sľub, aby si ju chlapec zobral, keby k niečomu došlo. Zachovalo sa nám aj pomerne veľa piesní, ktoré spievali dievčatá pri preskakovaní ohňa a ktoré boli ťahavé, veľmi dlhé. V okolí Zvolena sa napríklad spievalo: „O, Jána, Vajana, zelená je dúbrava. Keby ja vedela, koho budem žena. O, Jána, Vajana, veru by nakládla vo tri strany ohňa. O, Jána, Vajana.“ Vo väčšine piesní dievčatá vyjadrovali cit a túžbu oddať sa tomu milému, darovať mu venček, ale potrebovali mať istotu, aby boli niekoho ženou. Zachovali sa aj žartovné piesne, ktoré pripomínali predkresťanskú posvätnú promiskuitu. Napríklad: „Na svätého Jána každá žena je pijana. Aj my také budeme, aj my pijať budeme.“
U ženy sa vždy cenila zdržanlivosť, cudnosť, vyhýbanie sa alkoholickým nápojom. Vôbec to platilo pre slobodné dievčatá, ktoré nemali okúsiť pálenku. No napriek tomu sa nám zachovali takéto piesne, čiže vidíme, že počas noci sa mnohé z bežne platných morálnych a mravných noriem porušili. Okrem tohto typu poznáme na Slovensku aj slnečné kolesá, obyčajne z prírodného materiálu, ako je lístie, drevo a slama. Spúšťali sa z menšieho kopčeka, obyčajne pod riekou alebo potokom, aby sa predišlo požiarom. Nazývalo sa to gúľanie svätojánskeho ohňa. Zvyk sa po prijatí kresťanstva už nespomína. Koleso symbolizovalo slnko.
Spájali sa so sviatkom aj nejaké magické úkony?
V nejakej podobe úkony mágie lásky. Napríklad sa verilo, že rastlinka, krásne ľudovo zvaná osúdenica, oficiálne hadivka obyčajná, prinesie dievčine, ktorá si ju dá pod svoju hlavu počas svätojánskej noci obrazy, ako bude vyzerať nastávajúci. Rastlina vyzerala zaujímavo, nápadne pripomínala mužský pohlavný úd. Bežným bolo zbieranie byliniek, napríklad materinej dúšky, keďže fytoterapia bola rozšírená. Počas svätojánskej noci sa im pripisovala špeciálne veľká sila.
Ďalšou rovinou boli bosorky. Nad ránom, keď je rosa, chodili ženy považované za bosorky po lúkach s plachtami zvanými trakovice. Na štyroch rohoch mali traky, ktoré slúžili na nosenie trávy. Keď sa nakosila tráva, zabalila sa do plachty, chytila sa za traky a prehodila cez plecia. Takto zbierali rosu a potom hovorili: „Beriem, beriem úžitok, ale nie všetok.“ Keď prišli domov, údajne podojili trakovicu a namiesto rosy tieklo mlieko. Kravy susedov naokolo potom o mlieko prišli. Toto hovoria ľudové rozprávania, ktoré sa zachovali. Ľudia vtedy preto nič z domu nepožičiavali. Keď si napríklad niekto prišiel požičať mlieko, nedali. Báli sa, aby sa kravám nič nestalo. Zachovalo sa to aj v zariekaní, napríklad: „A ty, svätý Jáne, daj mi požehnanie, aby moja kravička dobre dojila, aby som hodne masla mútila. Svätojánska moc, len ty máš tú moc. Kde chceš, tam ber a ku mne daj.“
Paradoxne je to zariekanie, v ktorého prvej časti vidíme akoby formu modlitby, pretože spomína svätého Jána. V druhej časti sa hovorí dôvod požehnania, no záver je čisto pohanský. Samozrejme, cirkev bola oficiálne proti tomu, ale ľudová religiozita bola veľmi silná. Takéto zariekania sú zaujímavé aj z filozofického obsahu. Hovoria, ako ľudia zmýšľali. Poznáme aj pranostiky, napríklad: „Na svätého Jána otvára sa k letu brána.“ alebo „O Jáne čerešne i muchy sú zrelé.“
Dalo by sa o týchto tradíciách z dnešného pohľadu povedať, že to bol večer pre „single“ ľudí?
Celkom by som to takto nepovedala, lebo na vidieku a aj v mestách bolo skôr výnimkou, ak bol niekto „single“. Cieľom bolo rýchlo sa oženiť či vydať. Ľudia chceli mať veľa detí. Bola to trochu iná životná filozofia či iné zmýšľanie. Nebolo to primárne. Avšak mládenec, ktorý nebol zadaný, mohol vyznať dievčaťu lásku. Ako som však povedala, po prijatí kresťanstva bol problém s tým, že ak ona vienok odovzdala, tak očakávala, že vhupne do manželstva s mládencom, s ktorým strávila svätojánsku noc. Nie vždy to tak bolo.
Ako je to so sviatkom v súčasnosti? Dodržiava sa na Slovensku v nejakej podobe?
Dodržiava sa, len má inú podobu. Jednak vatry sú obrovské drevené pyramídy. V niektorých regiónoch sa volajú aj vatry nezávislosti, zvrchovanosti, spájajú sa s politikou. Stretla som sa tiež s tým, že sa pneumatiky navŕšené na kopy pálili ako svätojánske ohne. To bol extrém. Obyčajne sa to robí v rámci obce či mestskej časti. V prírode sa stretáva komunita, ktorá si zaspieva ľudové piesne, niečo si opečie, ugriluje. Začína sa podvečer, aby sa mohli pridať aj malé deti. Po zapálení vatry zostávajú odrastenejšie deti. Dnes už neplní funkciu pre slobodnú mládež, je to skôr spomienková funkcia. Vytráca sa aj zbieranie byliniek alebo poverové rozprávanie o bosorkách. Keď zaznie, je to skôr vzácnosť než nejaké pravidlo.
