Otázka, či je možný autentický vzťah medzi robotom a človekom, konkrétne kamarátstvo či priateľstvo, zamestnáva aj vedcov.
Dokáže robot naplniť hodnoty, ktoré sú predpokladom pre skutočné priateľstvo? Zdroj: iStock/demaerre
V súčasnosti čoraz viac vystupujú do popredia otázky spojené s reflexiou vzťahu medzi človekom a zariadeniami umelej inteligencie (AI), pričom nejde o to, či ide o hmatateľné roboty alebo o virtuálne holografické avatary. V roku 2018 svet zaznamenal prvú svadbu medzi človekom Japoncom Kondom Akihikom a hologramom speváčky Hatsune Niku, teda vocaloidom.
V Japonsku je už takmer bežne dostupná technológia gatebox, vďaka ktorej je možné komunikovať a žiť v jednej domácnosti s hologramom. Je to menšia priehľadná vitrína, v ktorej vnútri sa premieta hologram. Ten vie reagovať na hlasové úlohy, má „emócie“, víta majiteľa pri návrate domov a podobne.
V júni 2025 zasa svetoznáma firma na výrobu hračiek Mattel oznámila spoluprácu s firmou OpenAI. Táto spolupráca by mala priniesť hračky, ktoré by vďaka rozvinutému systému umelej inteligencie dokázali simulovať robotického kamaráta. Predpokladá sa, že takéto zariadenia by mohli byť užitočné pre osamelé a autistické deti, ktoré majú problém začleniť sa do širšieho kolektívu. Umelí kamaráti by ich napríklad dokázali učiť sociálnym a komunikačným zručnostiam.
Roboty by mohli vďaka rozvinutému systému umelej inteligencie simulovať kamaráta. Zdroj: iStock/EvgeniyShkolenko
Pozrite si
Ako definovať priateľstvo
Veda a bádatelia sa čoraz viac sústreďujú na psychologické, filozofické a niekedy aj právne aspekty takýchto vzťahov. Kľúčovou sa stáva otázka: Dokážu robot a človek vytvoriť medzi sebou autentický vzťah, konkrétne kamarátstvo či priateľstvo? John Danaher hovorí o niekoľkých predpokladoch, ktoré musia byť splnené, aby sme vo všeobecnosti mohli hovoriť o priateľstve.
Musia pociťovať istú formu vzájomnosti (spoločné hodnoty, záujmy, prianie si dobra), musí medzi nimi byť prítomná úprimnosť, istá forma autentickosti (majú sa vo vzťahu ukazovať, akí naozaj sú) a rovnosti (ani jedna strana vo vzťahu nesmie byť dominantná alebo nadradená) a diverzita ich vzájomných interakcií by mala byť rôznorodá (rôzne spôsoby a kontexty).
To, čo robí priateľstvo hodnotným, je, že si dokážeme užiť všetky tieto aspekty, teda vzájomnosť, úprimnosť/autentickosť, rovnosť a diverzitu. Ak chceme teda robota považovať za priateľa, mal by splniť všetky tieto požiadavky. Tieto požiadavky sa ťažko plnia, pretože je pomerne zložité v súvislosti s inteligentnými zariadeniami hovoriť o niečom takom, ako je vnútorné prežívanie.
Stroje vyrábame, predávame a nakupujeme, čo už od počiatku vytvára nerovnocenný vzťah. Zdroj: iStockphoto.com
Robot ako otrok
Ďalší z argumentov, ktoré poukazujú na problematickosť priateľského vzťahu robota a človeka, používa metaforu otroctva. Joanna Brysonová uvádza, že ak budú roboty považované za vlastníctvo ľudských bytostí (a to budú vždy, pretože ich predávame a kupujeme), mali by sme zabrániť tomu, aby sme ich vytvárali s natoľko vyvinutými schopnosťami, ktoré by vyvolali potrebu morálne hodnotiť ich správanie a prejavy.
Ak by k tomu došlo, vytvárali by sme vlastne otrokov. Morálne objekty sa nemôžu predávať ani kupovať. Vzťah otroka a otrokára automaticky vylučuje priateľstvo ako také.
Myšlienka prijatia robotov za morálne bytosti vychádza z feministického hnutia. Zdroj: iStock. Autor: demaerre
Tento postoj k robotom a možnosť vytvárať s nimi vzťahy vychádza ešte z druhej vlny feminizmu a je ekvivalentný k dobovej problematike vykorisťovania žien a ich objektivizácii.
Metaforu ženstva ako otroctva používala Simone de Beauvoirová a tvrdila, že zotročenie žien je konceptualizované: žena sa vníma ako kus majetku, ktorý si muž kupuje a de facto ju oslobodzuje, pretože len sobášom nadobúda pravú hodnotu a miesto v spoločnosti.
Okrem muža podľa tejto filozofky zotročuje ženu aj jej reprodukčná funkcia, ktorá obmedzuje jej individuálne schopnosti a robí z jej tela určujúci prvok situácie, v rámci ktorej sa v tomto svete vyskytuje. Táto funkcia predstavuje základnú príčinu, prečo bola žena od počiatku dejín odkázaná na domácu prácu a mala zakázané zúčastňovať sa na utváraní sveta.
Pozrite si
Kampaň proti sexrobotom
Z tejto metafory – a tiež z Aristotelovho konceptu otroctva – vychádza aj Kampaň proti sexrobotom, ktorú vedie profesorka Kathleen Richardsonová. Richardsonová tvrdí, že hoci sa argumenty v prospech práva strojov a robotov zdajú byť veľmi progresívnym krokom na ceste k zvyšovaniu práv ostatných, toto myslenie vychádza z výrazne skreslenej predstavy o človeku ako majetku, ktorú prenášame na veci okolo nás.
Zdá sa, že podľa predmetnej bádateľky je oveľa problematickejšie to, že Aristoteles definuje otroka tým, že v jeho duši nie je prítomná deliberatívna, teda rozhodovacia zložka (to bouleutikon). Z toho vyplýva názor, ktorý sa zakorenil v európskom západnom myslení, že predmety či veci nemajú žiadnu subjektivitu.
Ak sa teda prezentujú sexroboty ako alternatívy k prostitútke, nevypovedá to o samotnej subjektivite prostitútky a nestretávame sa teda s novodobým otroctvom?
Otázka vytvárania vzťahov medzi robotmi a ľudskými bytosťami – či už sexuálnymi, erotickými, alebo emocionálnymi v zmysle priateľstva – sa stretáva so spektrom závažných problémov. Zdroj: iStock.com/3quarks
Každá ľudská bytosť, ktorá svojou povahou nepatrí sebe, ale inému, je vlastne otrokom a časťou majetku určeným na istú činnosť. Podľa bádateľky je Aristotelov pohľad na osoby ako majetok hnacou silou robotiky, z ktorého ťaží neoliberálny kapitalizmus. Ten žiada voľný trh vo všetkých oblastiach života, aj keď to implikuje vznik problémov, ako je napríklad sexuálne zneužívanie detí či predaj umelých orgánov.
Zástancovia takéhoto voľného trhu neraz žiadajú aj dekriminalizáciu prostitúcie, pričom argumentujú slobodnou voľbou. No takéto názory sú odtrhnuté od akéhokoľvek sociálno-politického kontextu moci a nerovnosti.
Otázka vytvárania vzťahov medzi robotmi a ľudskými bytosťami – či už sexuálnymi, erotickými, alebo emocionálnymi v zmysle priateľstva – sa stretáva so spektrom závažných problémov. Robot jednoducho nedokáže naplniť priateľské hodnoty, ako je vzájomnosť, reciprocita, úprimnosť a podobne.
Ak by ich dokázal naplniť, stal by sa morálnym objektom. Ak by sa stal takýmto objektom a bol by súčasťou kapitalistického trhu, teda spotrebným tovarom, mohli by sme ho považovať za otroka. Otroctvo vylučuje vzájomné priateľstvo a hodnotovo transparentný vzťah.
Autor textu: Mgr. Zuzana Zelinová, PhD., Filozofický ústav SAV, v. v. i.
(zh)
