Ľudské, ale napríklad aj živočíšne, spoločenstvá dokážu odovzdávať informácie nielen geneticky, ale aj priamou či nepriamou komunikáciou. Čím vyspelejšie spoločenstvo, tým sofistikovanejší spôsob vzájomného informovania používa. Ľudia si evolúciou vytvorili dva významné komunikačné systémy – priamy (reč) a nepriamy (písmo), pomocou ktorých dokážu odovzdávať aj abstraktné myšlienky.
Ovládnutie prvého a neskôr aj druhého komunikačného nástroja bolo dôležitým zlomom vo vývoji spoločností. Kým prvý umožnil efektívnejšiu komunikáciu pri love, zbere potravy a organizovaní malej skupiny, tak druhý vynález bol nutným predpokladom vzniku organizovanejších ľudských spoločenstiev (najstarších mestských štátov).
Vývoj ľudstva však nie je lineárny, preto sa po obdobiach litterality (znalosti písma) dostali niektoré spoločenstvá alebo oblasti do fázy ilitterality, kedy nepoužívali písomnú komunikáciu. Mohlo sa tak diať v dôsledku kultúrnych či politických zmien, ale aj kvôli presunom nového obyvateľstva. Aj na území Slovenska došlo k takýmto striedaniam (litteralita v prvých štyroch storočia nášho letopočtu, znovu v 9. storočí a potom opäť až od 11. storočia).
Malé autonómne spoločenstvá si vystačili priamym ústnym odovzdávaním informácie (len orálna, t. j. ilitterati-kultúra). Prvé písomné systémy vznikli síce z potreby evidovať dávky (dane) pre vznikajúci štátny aparát, no písmo ako fenomén si „privlastnili“ kňazské vrstvy spoločnosti. V starovekom Sumeri vraj naučil ľudí písať boh múdrosti (a stvoriteľ človeka) Enki, v starom Egypte sprostredkoval ľuďom písmo boh múdrosti Thovth.
Znalosť písania v takýchto spoločnostiach bola obmedzená na sakrálnu oblasť a len v nevyhnutnej miere mala dopad aj na každodenný život. Spísomňovanie pre týchto ľudí nebolo každodennou záležitosťou, ale bolo vyhradené úzkej skupine kňazov (semilitterati-kultúry). Až Gréci písmo „laicizovali“ – t. j. ako prvá kultúra priznávali jeho svetský pôvod (prebrali ho od Féničanov) a ako prví znalosť čítania (a neskôr aj písania) sprostredkovali masám. Podobne Rimania počas prvých štyroch storočí nášho letopočtu rozvinuli literalitu do masovej podoby a sprístupnili širokým vrstvám laickej (t. j. nekňazskej) spoločnosti. Pre starovekých Rimanov sa tak čítanie a písanie stalo každodennou, rutinnou záležitosťou (litteratikultúra).
Každý z uvedených troch stupňov má svoje typické formy tradovania – odovzdávania informácií. Pre ilitterárnu spoločnosť sú to mýty a heroické spevy. Semilitterárne kultúry spísomňujú posvätné texty a oslavné či jednoduché hospodárske záznamy. Až v litterárnych spoločnostiach sa objavujú texty každodenného života. Medzi ne môžu patriť listy s banálnym obsahom.
Grafity (sg. grafito) – nech sa na tie moderné pozeráme akokoľvek negatívne – sú produktmi veľmi rozvinutej litterárnej kultúry. Viažu sa často na mestské prostredie, teda sú aj akýmsi indikátorom urbanizácie istého regiónu. Ide o expresívne textové (tagy) alebo grafické (street art) prejavy, obvykle sú neoficiálne (bez nejakých etablovaných objednávateľov), často vyjadrujú protest (vandalské formy) alebo jednoduchú túžbu vizuálne vymedziť „svoje územie“ či zachovať stopu po svojej existencii. Obvykle sú určené čo najširšej verejnosti. Tie historické boli zhotovované rytím alebo nanášaním pigmentov, dnes sú vytvárané najmä sprejmi.
Verejnosť používa termín grafity pre všetky grafické prejavy, ktoré sú na stenách, bez ohľadu na to, či ide o grafiku, text, alebo ich kombináciu. Veda však obe hlavné formy grafity odlišuje – prvú skúmajú dejiny umenia, druhú epigrafia. Najstarší nápis severne od Álp (teda v širšej oblasti strednej Európy) sem priputoval asi pred 3300 až 3500 rokmi. Ide o malý oválny kúsok jantáru, na ktorom niekto v južnom Grécku linárnym písmom B napísal krátky text pa-nwa-ti.
Priamo na územie Slovenska sa najstaršie nápisy dostali až s keltskými žoldniermi. Tých si v 4. storočí pred n. l. najímali Gréci a platili im mincami s nápismi v gréckom písme (tetradrachmi Filipa II., Alexandra Veľkého, Audolenta). Neskôr si „naši“ Kelti začali raziť mince sami. Z mincí, ktoré sa tu razili, sa zachovalo 16 rôznych nápisov v latinke – najznámejším je BIATEC, ale časté sú aj NONNOS, BVSV, DEVIL). Predstavujú mená vysokých hodnostárov.
Účastnici prednášky doc. Juraja Šedivého na DUK 2018 v Divadle Aréna
Práve v keltskom prostredí sa u nás prvý raz stretávame s grafitmi. Predstavujú krátke a žiaľ, len fragmentárne zachované texty, ktoré ktosi vyryl do keramiky. Všetky tri grafity na keramike sa našli v Bratislave, kde v 1. storočí pred n. l. fungovalo významné keltské oppidum. Výskyt grafity u Keltov naznačuje, že (vďaka vplyvu rímskej kultúry) sa znalosť latinky dostávala postupne aj medzi laickú verejnosť.
Litteralizáciu obyvateľstva (najmä južne od Dunaja), dovŕšilo začlenenie tohto územia do Rímskej ríše. Antické nápisy nájdené na našom území boli zhotovené reprodukčnými technikami na minciach, keramike a tehlách (odtlačky pečatidiel – ako dnes značky kvality) – ale boli zhotovené aj individuálnymi technikami, napr. vytesaním do kameňa a vyrytím do prsteňov.
Aj Rimania nám zanechali niekoľko grafity – napr. na štíhlej amfore z Gerulaty (dnes Rusovce) je zrejme uhlíkom napísaný text „Výborné čierne olivy – zeleninárstvo“.
Po odchode rímskych légií z nášho územia sa táto oblasť stala ilitterárnou. Prvé písané texty priniesli až bavorskí, franskí či íroškótski misionári začiatkom 9. storočia. Písmo bolo ešte súčasťou sakrálna, čoho dôkazom je aj spor byzantskej misie pred pápežom o používanie staroslovienčiny v liturgii a hlaholiky ako „nového písma“. Z tohto obdobia máme doložené z územia Slovenska iba nápisy na dvoch platničkách z pokladu v Bojnej. Zachovali sa len sčasti a dodnes sa vedú spory, čo texty vyjadrujú. V pravom slova zmysle nejde o grafity, lebo ich účelom nebol nejaký neformálny záznam. Rozpad Veľkej Moravy a ovládnutie územia starými Maďarmi zapríčinil rozpad cirkevných štruktúr a tým aj novú iliteralitu.
Až misie na konci 10. a začiatkom 11. storočia obnovili prítomnosť písaných textov. Tie boli až do 12. storočia chápané len ako doplnkové mediátori informácií a tvorili (s výnimkou mincí a pečatí) opäť iba súčasť sakrálnej kultúry. Revolučným zlomom bolo pre naše územie 13. storočie. V Uhorsku začali vznikať mestá a v nich sa usádzali aj „západní developeri“ (obchodníci a podnikatelia), ktorí prinášali nové myšlienky a „kultivovali“ tunajšiu spoločnosť. Vo verejnom priestore sa objavovali nápisy, ktoré ešte rátali so sprievodnou ústnou informáciou.
Prvé stredoveké grafity
Až 14. a najmä 15. storočie s rozvojom miest, mestských škôl a následnou laicizáciou (znalosť čítania a písania sa dostala aj k svetským elitám a stredným vrstvám) prinieslo rozvinutú litteratikultúru, ktorej výrazom sú aj prvé stredoveké grafity. Väčšina z nich má vysvetľujúci charakter (napr. na nástenných maľbách v spišskej Žehre je pod obrazom kráľa vyryté grafity identifikujúce v latinskom jazyku postavu: Svätý kráľ Ladislav). Časť nápisov má dedikačný či votívny charakter (napr. vo Veľkej Lomnici niekto do omietky vyškrabal „Ave, agnus Dei“ t.j. „Buď pozdravený, baránok Boží“.
V 15. storočí sa objavujú aj jednoduché memoriálne nápisy, ktoré mali zachovať spomienku na nejakú osobu. Napr. v Bijacovciach sa do vnútra zvonu podpisovali miestni zvonári, pričom najstarší z nich napísal ešte gotickým písmom „Janko campanator anno 1492“ („Janko zvonár, roku 1492“). Toto jednoduché grafity je nielen dôkazom, že aj obyčajný zvonár v spišskej obci vedel na dobrej úrovni písať, ale meno napovedá, že mohlo ísť o Slováka.
Jedno z najstarších grafity sa nachádza v Jasovskej jaskyni. Stretlo sa tam niekoľko českých vojakov a uhlíkom zvečnilo informáciu o tom, že v službách Jána Jiskru porazili „toho Valacha“ (Jána Hunyadiho – otca Mateja Korvína) v bitke pri Lučenci v roku 1452.
Zatiaľ čo stredoveké grafity z nášho územia tvoria len necelých 10 % zo zachovaných nápisov, v ranom novoveku (16. – 18. stor.) tvoria asi tretinu dochovaných nápisových textov. Prevažujú jednoduché memoriálne zaznamenania osobných mien s letopočtom. S grafity si často spájame aj vandalizmus a treba povedať, že to nie je len súčasný fenomén. Najmä v 16. a 17. storočí v súvislosti so šírením protestantizmu sa rozmáhalo aj „obrazoborecké hnutie“ proti obrazom a sochám svätých, ktoré nové učenie kritizovalo ako modly.
Historické grafity mali podobnú funkciu ako tie dnešné (zachovanie spomienky, emotívnosť, neformálnosť a pod.), avšak líšili sa svojou formou. Moderní grafiťáci sa snažia o originálne a unikátne diela (často na úkor čitateľnosti). „Historickí grafiťáci“ sa naopak snažili o čitateľnosť svojho odkazu. Ako mnohé spoločenské javy má aj grafity svoje pozitívne i negatívne stránky. Spojením obrazu a štylizovaného krátkeho textu dokonca predišli dnes masovo rozšírené sociálne siete – s ich všeobecne prístupnými (hoci niekedy banálnymi) odkazmi budúcnosti.
Doc. PhDr. Juraj Šedivý, MAS, PhD., z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (FiF UK) v Bratislave, Katedra archívnictva a pomocných vied historických. Absolvoval FiF UK v Bratislave (archívnictvo a história) a Institut für österreichische Geschichtsforschung na Universität Wien. Od roku 1996 pracuje na FiF UK (3 semestre aj na Universität Wien). Predmetom jeho záujmu sú stredoveké dejiny (písomná kultúra a dejiny miest). Je hlavným zostavovateľom Dejín Bratislavy 1 – 5, autorom monografie Mittelalterliche Schriftkultur im Pressburger Kollegiatkapitel a hlavným autorom príručky pre analýzu historických nápisov Latinská epigrafia. Koordinuje viacero vedeckých projektov (APVV: Súpis stredovekých nápisov zo Slovenska, APVV: Historický atlas miest Slovenska a. i.). Inicioval vytvorenie komplexného pamäťového portálu www.PamMap.sk. Bol zvolený za člena medzinárodných vedeckých grémií pre dejiny miest (CIHV), paleografiu (CIPL) a diplomatiku (CID).
Z prednášky doc. Juraja Šedivého spracovala a uverejnila: Marta Bartošovičová, NCP VaT pri CVTI SR
Zdroj: www.dukonline.sk/2018_prednaska_4
Foto: DUK Bratislava a z archívu doc. Juraja Šedivého