V sérii článkov o modernom pohrebníctve prinášame príspevok psychologičky a smútkovej poradkyne, ktorá sa venuje vplyvu prírodného prostredia na proces smútenia pozostalých.
Kríž z prírodných materiálov v lese. Zdroj: iStock/Eisenlohr
Na konferencii s názvom Cintoríny priateľské k prírode a k ľuďom, ktorú zorganizovalo združenie Živica v spolupráci s českým spolkom Poslední stopa v rámci projektu Funebra, sa diskutovalo o tom, ako vytvárať kvalitnejšie cintoríny, ktoré budú ohľaduplné nielen k prírode, ale aj k ľuďom, pretože cintoríny slúžia predovšetkým tým živým.
„V projekte Funebra vnímame cintoríny ako miesta, kde zanechávame našu poslednú stopu. Preto je dôležité zamýšľať sa nad tým, aký majú význam a vplyv na prežívanie smútku pozostalých,“ povedala na úvod Andrea Uherková.
Práve to, ako sú cintoríny vytvorené a ako prebieha samotný pohreb, môže výrazne ovplyvniť proces vyrovnávania sa so stratou. Týmto aspektom sa na konferencii vo svojej prednáške venovala psychologička a smútková poradkyňa Katarína Gerbranda Vydrová, ktorá uvedenú tému priblížila zo psychologického pohľadu.
Psychologička a smútková poradkyňa Katarína Gerbranda Vydrová. Zdroj: Lenka Dudlák Sidorová
Vrodená potreba prírody
Izraelský historik Yuval Noah Harari upozorňuje, že civilizácia sa pri svojom vývoji ustálila na jednom mieste len pred 10 000 rokmi, keď sa z lovecko-zberačských spoločností stávali poľnohospodárske a začali sa budovať prvé základy aglomerácií. V dôsledku toho sa ľudia viac rozmnožovali a budovali svoje okolie. Vzhľadom na daný kontext Harari pripomína, že moderný človek nebol na tento spôsob života pripravený, resp. mu nebol prispôsobený. Až 99 percent našej histórie prežili ľudia v prírode, preto je pre nás tak významne prítomná biofília – teda prirodzená, vrodená náklonnosť človeka k prírode a živým organizmom, potreba byť v kontakte s prírodným prostredím pre duševnú pohodu a zdravie.
Mestské prostredie je však zväčša opakom toho, na čo sme evolučne zvyknutí. Ako uviedla Katarína G. Vydrová, v súčasnosti prežíva každý štvrtý až piaty Európan nejakú duševnú poruchu a každý druhý sa v priebehu života stretne s nejakou formou duševnej poruchy. V stresových obdobiach sa však k prírode inštinktívne vraciame, pretože tam nachádzame upokojenie a kontakt sami so sebou.
Významný vplyv na prežívanie zármutku pozostalých má i to, v akom prostredí sa uskutočňuje rozlúčkový rituál. „Pohrebné rituály majú veľký význam, je tam dôležité uznanie straty, komunitná podpora a zároveň je to taká posledná služba zosnulému. Veľmi terapeutické je aj zapojenie rodiny do tvorby tohto procesu,“ hovorí smútková poradkyňa.
Smútiaci človek pri jazere. Zdroj: iStock/TRAVELARIUM
Dôsledky chýbajúcich rituálov počas kovidu
To, aké dôležité sú rozlúčkové rituály, sa ukázalo počas pandémie ochorenia COVID-19. Bezpečnostné opatrenia narušili alebo dokonca úplne znemožnili bežné procesy smútenia, ľudia museli byť izolovaní a stratil sa kontakt s telom. Podľa psychologičky je pohľad na telo veľmi dôležitý pre akési prepojenie s danou udalosťou.
V dôsledku absencie obradov počas pandémie sa zvýšil počet prípadov prolongovaného smútku a komplikovaného zármutku, čo je klinická diagnóza, ktorá sa prejavuje napríklad neschopnosťou človeka pohnúť sa ďalej, hoci prešli od úmrtia blízkej osoby dva roky. Človek s touto diagnózou je depresívny, nevie prestať myslieť na zosnulého a nedokáže sa zaradiť do bežného života, ako napríklad chodiť do práce.
Príroda počas smútenia pôsobí ako balzam na dušu. Zdroj: iStock/ Boonyachoat
Pohreby vnútri verzus v prírode
Výhodami rituálov v interiérovom prostredí je lepšia predvídateľnosť, pocit bezpečia, dostupnosť a mnohokrát je to tiež výber v dôsledku zvyku. Na druhej strane zvykne byť v rozlúčkových interiéroch ponuré prostredie a hierarchické usporiadanie pozostalých pozostávajúce z rečníka oddeleného od smútiaceho obecenstva, ktoré sedí na stoličkách v radoch. Ľudia tu častejšie zverujú smútočnú reč do rúk niekoho skúseného, hoci je to úplne cudzí človek.
Pri vonkajších rituáloch môže byť príroda ďalším vstupúcim prvkom. Ľudia v prírode vnímajú synchronicitu, napríklad to, že vyjde slnko, fúka jemný vietor alebo zaspievajú vtáky, prípadne sa rozprší, a to všetko s emóciou smútku pracuje. Podobný vplyv má zapojenie elementov, ako napríklad ohňa a vody, respektíve cyklickosti prírody. Pri vonkajších rituáloch majú ľudia voľnejšie usporiadanie, môžu sa rozostaviť do kruhu okolo zosnulého, sú medzi sebou viac prepojení a skôr sa dajú do reči alebo sa odvážia prehovoriť, pretože sa cítia byť rovnejší.
Krematórium v Bratislave, dielo renomovaného architekta Ferdinanda Milučkého. Zdroj: marianum.sk
Biofilná architektúra
V zahraničí, najmä v severských krajinách, je rozšírená biofilná architektúra typická tým, že aj keď ide o interiér, poskytuje väčšie prepojenie s prírodou. Ide napríklad o presklené steny, cez ktoré vidia pozostalí von na stále sa meniacu prírodu okolo budovy.
Na Slovensku je v tomto duchu postavené krematórium v Bratislave, dielo renomovaného architekta Ferdinanda Milučkého. Je to jedinečná stavba zasadená do malebného prostredia lesoparku, koncipovaná v duchu severskej moderny. Patrí k najlepším dielam povojnovej architektúry na Slovensku, v roku 2003 sa dokonca stala národnou kultúrnou pamiatkou.
Krematórium v Bratislave, dielo renomovaného architekta Ferdinanda Milučkého. Zdroj: marianum.sk
„Ak aj v interiéri nie sme, vieme do neho priniesť prírodné prvky, ktoré nám v smútení pomôžu,“ vysvetľuje Vydrová. Môžu to byť napríklad živé prírodné dekorácie ako mach (machové steny či obrazy), drevo, živé kvety, sviečky či vodné prvky. Na naše zmysly môžu príjemne pôsobiť i esenciálne oleje s lesnými vôňami. Ťažké tmavé závesy môžeme odhrnúť a pustiť do miestnosti viac svetla a akejsi ľahkosti. Možno sa to na prvý pohľad nezná, ale môžu to byť práve malé detaily, ktoré nám uľahčia smútenie a príroda je už od nepamäti ten najlepší balzam na dušu.
„Prírodu nemusíme ľuďom vnucovať nasilu, stačí, keď si z nej kúsok prinesieme. To úplne stačí,“ dodala na záver smútková poradkyňa.
(LDS)
