Nádaská o tradíciách: Ak by ich naši predkovia videli dnes, neverili by vlastným očiam

To, čo dnes považujeme za slovenské, je často mozaika cudzích vplyvov, ktoré sme si len dobre prisvojili.

Čo je to vlastne tradičné? A kedy sa z neho stane len opotrebovaný nápis na vrecúšku korenia či v reklame na syrové nite? V čase, keď sa každý rád oháňa svojimi koreňmi, krojmi a svojou kuchyňou, sa zdá, že najviac veríme príbehom, ktoré sme si vytvorili len nedávno. Alebo sme ich zle pochopili.

Zemiaky, z ktorých robíme halušky, k nám prišli z Ameriky a bryndza má rumunský pôvod. Šibačka, ako ju poznáme dnes, by našich predkov skôr šokovala než potešila. A napriek tomu tieto a mnohé ďalšie zvyky považujeme za niečo čisto slovenské, akoby tu boli odjakživa. Lenže tradície sa vyvíjajú, zanikajú, prežívajú v inej podobe alebo sa oprašujú tak, aby vyhovovali dnešnej predstave o tom, čo je naše.

O tom, čo všetko si o slovenských tradíciách často mylne myslíme, prečo sa niektoré zvyky zmenili na folklórne divadlo a prečo halušky nie sú až také slovenské, ako si radi myslíme, sme sa rozprávali s poprednou slovenskou etnologičkou Katarínou Nádaskou.

Šibačka bola o niečom úplne inom ako dnes

Javí sa mi, že v súčasnosti sa veľa ľudí oháňa pojmom tradície, tradičné a podobne. Aký je na to váš pohľad? Je normálne, keď sa tradície menia, vyvíjajú alebo je to niečo fixné a nemenné?

Najprv si musíme zadefinovať, čo je to tradícia. Môžeme sa na ňu pozerať z viacerých uhlov pohľadu, ako napríklad z pohľadu etnológa, religionistu, sociológa či historika. Vždy nájdeme miernu odchýlku, ale v jednoduchosti možno povedať, že tradícia je nejaká činnosť alebo nejaký zvyk, ktorý by mal nepretržite pretrvať aspoň tri generácie.

Okrem náboženských, národných či štátnych tradícií máme aj súkromné alebo rodinné tradície. Kedysi bola v mnohých rodinách tradícia, že sa rodina stretávala každý večer a členovia spoločne večerali presne o šiestej hodine, a platilo to i pre mestské prostredie. Na vidieku sa čas večere posúval, v zime bola večera už o 17., v lete až okolo 19. či 20. hodine. Podobná tomu bola tradícia spoločného nedeľného obeda. Každá rodina môže mať nejaké svoje tradície.

Jarné tradície, ako bolo vynášanie Moreny, privolávanie leta vrcholiace šibaním dievčat a stavaním májov, sú tradície, ktoré majú korene jednoznačne v predkresťanskom období, čiže sú veľmi staré a sú až prakticky unikátne, pretože v okolitých štátoch, ktoré majú slovanský pôvod, sa neudržali, respektíve nie všetky.

Keď hovoríme o tradíciách, treba ich aj trochu poznať. Napríklad Morenu kedysi spontánne vynášali slobodné dievčatá, v súčasnosti sa tento zvyk snažia niektorí nadšenci oživiť, avšak je otázne, či to robia správne (tak ako kedysi). Ďalej vypichnem šibanie a polievanie dievčat ako jarný zvyk. Kedysi to bol zvyk určený výlučne slobodnej mládeži a vŕbový prútik, ktorý sa neskôr zmenil na korbáč, mal prebudiť dievčinu zo zimného spánku. Dotyk prútikom bol veľmi jemný, mal ju len očarovať novou silou.

Na východnom Slovensku sa nešibalo, ale používala sa „živá“ voda z potoka, ktorá v ľudových rozprávkach oživuje. To znamená, že keď niekoho pofŕkam živou vodou, prebudí sa, takže dievča sa malo prebrať po zime, aby sa mu darilo v rozpuku života. Ale nešlo o to, aby mládenci bili dievčatá alebo ich topili v ľadovej vode, ako je to mnohokrát dnes. Vidíte, že zvyk sa síce udržal, ale v inej podobe. Kraslice sa už tak často nedávajú, chodia šibať ženatí muži či malí chlapci. Keď som robila výskum na hornej Nitre, zistila som, že sú napríklad regióny, kde sa na šibačku najviac chystali dámy vo veku 70 a viac rokov. Daná tradícia sa veľmi zmenila.

Prečo sa mali len ženy prebúdzať k životu? Prečo mužom nebolo dopriate, aby sa aj oni prebudili do sily a plodnosti?

Ide o princíp mužského a ženského elementu. Nielen v kontexte Slovanov, ale celosvetovo je mužský element všeobecne dravejší, sexuálne aktívnejší, výkonnejší. Na našom území sa kedysi nachádzali desiatky až stovky druhov vŕb. Je to strom, ktorý na jar ako prvý napučí, jeho prútiky sú veľmi pružné, plné miazgy, nedajú sa zlomiť. Čiže mládenec ponúkol niečo, čo symbolizovalo jar alebo sexualitu, dievčine, respektíve jedno z dievčat bola jeho potenciálna manželka.

Všetci šibači dostali kraslicu, ale iba ten, ktorý sa dievčine páčil, dostal aj písanku s ľúbostným odkazom. O pár týždňov (ak sa i ona páčila mládencovi) jej na dvore mládenec postavil máj. Hovorilo sa, že už je ruka v rukáve. Vrcholilo to potom Vajánom, sv. Jánom či Svätojánskou nocou. Bol to taký rytmus života.

Toto je niečo, na čo by sme mohli byť hrdí, keby sme si o tom niečo viac prečítali, keďže informácie sú dostupné. Ako ste sa teda na začiatku pýtali, netvrdím, že musíme dodržiavať zvyky a podobne, ale keď už niekto lipne na tradíciách, nech na nich lipne aspoň v tom dobrom slova zmysle a dodržiava ich správne, inak je to z môjho pohľadu skôr taký paškvil.

Aká je úloha tradícií vo svojej podstate? V čom ľuďom pomáhajú?

Tradície nás zakoreňujú v priestore a čase, v ktorom žijeme. Tradície sa menia a vyvíjajú. Je to fakt a je to normálne. Život sa za posledných 50 rokov diametrálne zmenil po všetkých stránkach a napríklad také agrárne tradície už dnes nemajú zmysel.

Všimla som si fenomén, že veľa ľudí žijúcich v zahraničí nikdy nejako nepociťovalo nejakú hrdosť v zmysle Som Slovák, ale keď napríklad ako študenti išli na Erasmus, kde prišli do kolektívu ľudí z iných štátov, zvykli si robiť tradičné večere. A mnohí mi povedali, že až tam, keď prišiel rad na tradičnú slovenskú večeru, si uvedomili, aké máme pekné tradície.

Tradície a boj o moc

Využívali sa tradície aj na udržanie moci? Akým spôsobom?

Samozrejme, každá tradícia sa dá zneužiť. Závisí od toho, kto je pri moci. Ilustračným príkladom môže byť Deň žien. Je to sviatok, ktorý nie je ani štátny, ani cirkevný, ale pripomíname si ho ako mnoho iných krajín. Je to spomienka na útlak žien, keď ženy doslova bojovali za základný osemhodinový pracovný čas, normálny plat za svoju prácu a dôstojné podmienky, teda nič extra, ale my si to dnes nevieme predstaviť. Ženy kedysi pracovali napríklad ako šičky 16 hodín denne s jednou malou polhodinovou prestávkou v halách, ktoré boli v lete rozpálené a v zime tam zase mrzli, a popritom sa o deti nemal kto postarať. Bola to otročina, ale ženy robili, lebo muži nezarábali toľko, aby uživili rodinu, a každý halier bol dobrý.

A podľa toho, ktorá vláda je pri moci, sa tento sviatok viac či menej pertraktuje. Napríklad v období socializmu na Medzinárodný deň žien (MDŽ). Závodné odbory Revolučného odborového hnutia ženám počas normálneho pracovného dňa darovali bavlnenú zásteru, čím im dali jasne najavo, kde je ich miesto. Potom si ženy vypili kávičku, zjedli koláčik a utekali do škôlky po deti, robiť úlohy, variť a tak ďalej, zatiaľ čo muži oslavovali, niekedy s nejakými mladými dámami, ktoré ešte deti nemali.

Po zmene režimu sa chvíľu MDŽ ignoroval a po čase sme sa vrátili k sláveniu Dňa matiek. Ten sa oslavoval v 20. rokoch 20. storočia v období prvej Československej republiky a slovenského štátu. Bola to politická agenda. Hlásali, že žena matka je veľmi vzácna bytosť, aby ženy rodili viac detí. Počas slovenského štátu sa taktiež veľmi zneužíval folklór. To je vďačná téma, ktorú si každý rád privlastní a prispôsobí podľa potrieb.

Matematika a fyzika sa ťažšie falšujú, ale spoločenské a historické vedy sú pre rôznych samozvaných historikov či politikov vďačnou témou.

Zmenila sa rýchlosť životného cyklu kultúr v modernej dobe? Ktorá je rýchlejšia? Boli kedysi tradície dlhšie ako dnes?

Určite áno, rozdielov je viacero. Ľudia v dávnejších dobách tiež prežívali napríklad erotiku, ale prežívali ju inak. Ľudové erotické piesne sú krásne, symbolické, zamaskované a rozumie im iba ten, kto im má porozumieť. Veľmi krásna erotická pieseň je napríklad Kohútik jarabí, nechoď do záhrady, polámeš ľaliu, potom ťa zabijú. Ide v nej o cudnosť. Kohútik symbolizuje mužský pohlavný orgán, teda mládenec nesmie ísť k dievčine, ktorá nie je jeho ženou. Ľalia je symbol čistoty a keď ju poláme, potom ho zabijú. Takýchto symbolických piesní máme veľa. Dnes je erotika všade a vyjadrená priamo.

Existuje čisto slovenská kultúra?

Ako ovplyvňujú migranti kultúru národa?

Na Slovensku sú migračné prúdy z historického pohľadu veľmi časté. Zoberme si sťahovanie národov. V poslednej vlne prišli Slovania, ktorí boli tiež tlačení. Ale neprišli sem preto, že tu nikto nebol. Žili tu Kelti, ktorí boli nesmierne zruční. Časť Keltov išla na sever dnešného územia Slovenska, časť išla mimo tohto územia a časť splynula so Slovanmi. Kelti boli pre Slovanov úžasným prínosom, veľmi ich to ovplyvnilo. Potom sme mali nemeckú kolonizáciu, ktorá veľmi prospela hlavne mestám, ale i vidieku. Nemci zakladali aj mnohé mestá, aj kráľovské mestá. Úžasne napomohli napríklad Spišu, čo bola veľmi vyspelá oblasť.

Potom k nám boli pozvaní pastieri z Balkánu (tzv. valašská kolonizácia), ktorí priniesli vysokohorský chov oviec, spracovanie ovčieho syra, bryndze a tak ďalej. Pozvala ich šľachta, bol to taký prvý podnikateľský plán uhorskej šľachty. Lúky sa dovtedy kosili, bol to zdroj krmiva pre dobytok na zimu, ale kosenie lúk vo vysokých oblastiach, kam bolo potrebné sa každý deň vyštverať, bolo nesmierne náročné a poddaní boli z toho vyčerpaní. A tak pozvaní Valasi naučili dovtedy roľnícky fungujúcich Slovanov na pastiersky spôsob.

Nemci boli počas nemeckej kolonizácie tiež pozvaní do vyľudnených oblastí, dostávali zadarmo pozemok, neplatili dane a mali podobné iné výhody. Potom máme napríklad chorvátsku kolonizáciu, v mestách boli Židia a to všetko dotváralo slovenský artikel. Čiže keď niekto povie, že niečo je čisto slovenská kultúra, je to nezmysel. Cudzinci, ktorí tadeto prechádzali alebo tu aj zostali, vždy pozitívne alebo i negatívne ovplyvnili našu kultúru. Mali sme aj tatársky vpád, ktorý sa neskončil dobre, potom nás tu Turci približne sto rokov terorizovali, ale aj tí nám tu niečo zanechali. Vo väčšine prípadov boli však kolonizačné vlny pozitívne. Aj migračné vlny v súčasnosti sú prirodzeným procesom. Jediné, čoho by sme sa mohli obávať, je islam. Z histórie s ním nemáme dobré skúsenosti.

Ľudia na Slovensku dnes bežne jedia pizzu, hamburger, kebab a nevadí im to, dokonca je to ich obľúbené jedlo, hoci pochádza z iných krajín. Avšak zároveň prejavujú veľký odpor k sviatkom ako Valentín alebo Halloween ako k niečomu, čo prichádza zvonka a zatieňuje našu pôvodnú kultúru. Na základe čoho si ľudia vyberajú, čo z iných kultúr príjmu a čo nie?

V 90. rokoch prišiel na Slovensko veľký rozmach rýchleho občerstvenia, ľudia stáli v dlhých radoch, bolo to niečo nové. Najviac k tomu inklinovali mladí ľudia, seniorom to nič nehovorilo, a to je úplne normálne. Mladí sú vždy nositeľmi inovácií. Postupne sa ľudia toho všetkého nasýtili a dnes je trend, že si mladí ľudia často práve z mesta začínajú sadiť svoju vlastnú úrodu. Rozmáha sa zakladanie komunitných záhrad, kde si, samozrejme, nedopestujú všetko, ale učia svoje deti, ako sa starať o pôdu, a je to dobrá socializácia. Tiež sa zaujímajú napríklad o sezónne a lokálne stravovanie, ako to bolo kedysi.

Pokiaľ ide o sviatok sv. Valentína, je to pôvodne európsky zvyk, nie americký, ale Američania ho prevzali a uchopili veľmi komerčne. Mladí ľudia tento sviatok ľahšie prijímajú, starí už nie.

Halušky verzus pôvodné jedlo našich predkov

Ako a kedy vznikli naše tradičné halušky, keď zemiaky sú pôvodne z Ameriky?

Bryndzové halušky nie sú slovenské národné jedlo, boli u nás skôr zdomácnené. Zemiaky tu nerástli, boli objavené zámorskými objavmi a Mária Terézia ich zákonom nariadila pestovať na Slovensku, respektíve v Uhorsku. Uhorsko bolo prevažne poľnohospodárska krajina a keď bola neúroda obilia, bol hladomor. V našich dejinách sa to stalo niekoľkokrát.

Radcovia panovníčke poradili, že zemiaky sú úžasná odolná plodina, a ona potom vyslovila pamätnú vetu: „Zemiaky nahradia chlieb.“ Obyčajní ľudia však zemiaky nechceli prijať, chceli naďalej sadiť obilie, ktoré sadili už stáročia a ktoré rastie smerom nahor k slnku, k Bohu. Nechceli jesť niečo, čo rastie pod zemou a smeruje do pekla.

Ani Ľudovít Štúr veľmi nejedol zemiaky, ale potom sa to v polovici 19. storočia výrazne obrátilo, pretože ľudia zistili, že zemiak je úžasný, chutný, dokáže vyrásť v rôznych podmienkach, čiže sa etabloval po celom území Slovenska. Teraz máme v tradičnej kuchyni okolo sto receptov, ktoré sa týkajú len zemiakov.

Bryndza je zase rumunský názov pre ovčí syr, pochádza od spomínaných Valachov, ktorí priniesli pastierstvo, vysokohorské ovečky a fujary. Slováci z toho vymysleli úžasnú pochutinu, spojili to. Bryndzové halušky boli lokálne najprv známe na Liptove, inde ich nepoznali. Po druhej svetovej vojne sa začala budovať infraštruktúra a diaľnice a v hostincoch či motorestoch sa začali predávať aj halušky, ktoré sa postupne rozšírili po celej krajine ako údajné národné jedlo. Slaninka na vrchu je ozaj národná, tú ľudia poznali už predtým.

Čo jedli ľudia predtým? Čo je teda skutočné národné jedlo?

Obilninové kaše a chleba. Kaše sa robili na slano aj na sladko. Sladili sa medom alebo v stredoveku sušenou nastrúhanou mrkvou. Začiatkom 20. storočia bola ovsená kaša osladená medom a zdobená jedlými kvetmi jedným zo svadobných jedál.

(LDS)