Vyprážané rybie filé so zemiakovým šalátom k nám prišlo pomerne nedávno.
Rodina počas štedrovečernej večere. Zdroj: iStockphoto.com
Prípravy na štedrovečernú večeru sa začínali u našich predkov už doobeda. Gazdiné sa najprv pustili do prípravy varených jedál, pričom bolo dôležité, aby na stole boli všetky plodiny, ktoré sa na gazdovstve pestovali. To malo zaistiť dobrú úrodu aj v budúcom roku.
Štedrovečerný jedálny lístok sa líšil od lokality k lokalite (keďže nie všade sa všetko pestovalo), pričom dôležité bolo aj vierovyznanie.
Večera sa zvyčajne skladala zo siedmich či deviatich chodov. Tradičnými jedlami boli podľa etnologičky Rastislavy Stoličnej rôzne druhy polievok – z kyslej kapusty, šošovice, hrachu, fazule, prípadne kyslá obilninová polievka, nazývaná kyseľ. Okrem toho sa pripravovali aj múčne jedlá, napríklad rezance s makom, plnené pirohy či opekance.
Rybie filé so šalátom je relatívna novinka
Opekance sa pripravovali z upečených šúľkov cesta, nalámali sa na menšie kúsky, zaliali horúcim mliekom alebo sladkou vodou, posypali makom alebo poliali medom. Na stole nesmelo chýbať sušené ovocie a orechy.
V katolíckych rodinách sa dodržiaval pôst a hoci boli pripravené mäsité jedlá, jedli sa až po polnoci. Rozšírená bola preto konzumácia rýb, ktoré ľudia považovali za pôstne jedlo. Buď sa varili, alebo sa kupovali nakladané kyslé ryby. Vyprážané rybie filé so zemiakovým šalátom či iba zemiakovou prílohou je podľa etnologičky moderným sviatočným jedlom, ktoré pochádza z druhej polovice minulého storočia.
Ryba bola sviatočným pokrmom aj z toho dôvodu, že jej šupiny pripomínali mince, a teda symbolizovala bohatstvo. Šupiny si stolovníci dávali pod obrus alebo pod taniere. Na Štedrý deň sa nesmela jesť hydina, inak by sa majetok rozletel. Bravčové mäso však malo priniesť gazdovstvu hojnosť a bohatstvo. U evanjelikov bolo možné konzumovať mäso aj na Štedrý deň. Pripravovali si kapustnicu s klobásou a bravčové mäso. Súčasťou štedrovečernej večere boli aj alkoholické nápoje – teplá pálenka, nazývaná hriate alebo víno. Večera sa mala začať vtedy, keď sa na oblohe objavila prvá hviezda.
Na štedrovečernom stole nesmel chýbať chlieb, ktorý mal magickú funkciu. Bol označovaný ako vilijový chlieb alebo kračún. Často sa do chleba zapekali rôzne prísady, ktoré mali magicko-ochranný charakter. Chlieb sa dával aj žobrákom. V niektorých obciach gazdiné piekli špeciálny chlieb pre zosnulých, ktorý bol na štedrovečernom stole nedotknutý až do Nového roka, keď sa zjedol.
Kúsok z chleba z večere sa zaorával do prvej brázdy, aby bola dobrá úroda. Okrem chleba gazdiné pripravovali opekance, figurálne pečivo v podobe zvierat, kysnuté koláče, vianočky, makovníky, cestenice, tvarožníky, lekvárniky a iné. Práve hojnosť pečiva mala podľa etnologičky podporiť úrodu v budúcom roku. Koláčiky sa venovali aj deťom za koledovanie.
Prestretý štedrovečerný stôl. Zdroj: iStockphoto.com
Orechy do všetkých kútov izby
Štedrovečerná večera sa zahajovala špeciálnymi obradmi, ktoré neboli všade na Slovensku rovnaké. Rozšíreným zvykom bolo nakŕmenie dobytka a hydiny špeciálnymi sviatočnými pokrmami, aby sa im v novom roku vyhýbali choroby. Potom sa zapálila sviečka a nasledovala večera, ktorá sa otvárala spoločnou modlitbou a vypitím pálenky (nazývanej radostník).
Následne gazda prstom namočeným v mede urobil každému stolovníkovi krížik na čelo ako ochranu proti zlým silám. Gazda rozkrájal pekné jabĺčko na toľko častí, koľko ľudí sedelo pri stole. Podľa toho, aké bolo jablko vnútri, sa určovalo, či bude daná osoba v ďalšom roku zdravá.
Štedrovečerná večera bola príležitosťou na veštenie úrody, zdravia, vydaja, úspechov i počasia v nasledujúcom roku.
Gazda alebo gazdiná hádzali do všetkých kútov izby orechy. Tento zvyk sa podľa zistení etnologičky Horváthovej zachoval vo viacerých oblastiach západného a stredného Slovenska ešte v druhej polovici 20. storočia. Hádzanie orechov, v niektorých lokalitách hrachu, bolo pôvodne jednou z obiet dušiam zomretých predkov. Tento význam sa však postupne vytratil. Nasledovali obrady, keď doniesol gazda do domu nevymlátený snop a plodiny, pričom odriekal vinše na zaistenie dobrej úrody.
S vinšmi k susedom
Podľa ľudových predstáv sa na večeri zúčastňovali aj duše zosnulých členov rodiny. Nesmelo sa na nich zabudnúť. Okrem orechov alebo hrachu ľudia odložili kúsky z každého jedla. Zvyšky večere sa neodnášali, ale nechávali sa na stole pre duše zomrelých. V Turci hádzali prvý opekanec do ohňa s tým, že je „pre dušičky“. Rozšíreným zvykom bolo pozývanie zosnulých k stolu. Spomienkou na nich mohla byť aj modlitba.
Po večeri sa navštevovali susedia a priatelia a vinšovali si šťastie, zdravie a spokojnosť. Bola to príležitosť zaspievať si vianočné piesne a koledy. Mládež chodila spievať pod okná. Rozšírené bolo koledovanie aj chudobnejších obyvateľov dedín, pastierov či sluhov. Za spievanie boli koledníci obdarovaní.
Pôvodne sa podľa etnologičky Viery Feglovej dary na Štedrý večer nedávali. Tie dostávali koledníci za vinše a koledy. Etnologička Beňušková dopĺňa, že od druhej polovice 19. storočia okrem osobných prianí začali byť obľúbené aj pozdravy zasielané poštou. Pre pracovnú migráciu sa ľudia nevídali aj dlhší čas, a tak si zasielali vianočné pohľadnice. Vianočné pohľadnice sú veľmi populárne i dnes, keď si ľudia priania zasielajú aj elektronicky.
Vyvrcholením večera a ukončením pôstu bola u katolíkov polnočná omša.
Pozrite si
Dávanie darov ako pomerne nový zvyk
Vianočné dary sú na Slovensku pomerne novou tradíciou, ktorá sa podľa Beňuškovej objavil až v 19. storočí. Tento zvyk sa k nám rozšíril podobne ako vianočný stromček z nemeckého prostredia. V tradičnej kultúre bol darom vinš, pieseň a ako odmena ovocie, koláč či menší peniaz.
Postava Ježiška, ktorý prináša dary pod stromček, siaha do reformovaného Nemecka do 16. storočia. Postava dieťaťa, ktoré sa nazýva Christkind, nahradila predstavu svätého Mikuláša a udomácnila sa postupne v priebehu 19. storočia aj v katolíckom prostredí.
V 20. storočí bola pod vplyvom Sovietskeho zväzu rozšírená predstava o Dedovi Mrázovi ako o nositeľovi darčekov. V nedávnej dobe sme zase spoznali postavu Santa Clausa.
Zdroje: Zuzana Beňušková: Prečo sú Vianoce tradičné aj nové?, Emília Horváthová: Rok vo zvykoch nášho ľudu, Rastislava Stoličná-Mikolajová: Kuchyňa našich predkov, Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru (1, 2, 3, 4, 5, 6, 7)
